Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

štvrtok 27. decembra 2012

Stopy


Rád prechádzam zimnou krajinou, pretože v nej sa dá veľa čítať. Je to niekedy čierno biele čítanie, keďže zelené je pod snehom a zbytok čupí v pološere lesa. O to ľahšie čítanie to je.

Napríklad na čerstvo zasneženej ulici rozpoznávam stopy a snažím sa uhádnuť dianie, čo sa tu nedávno udialo. Hlboké stopy kráčajúce ulicou - to muž rezko prekonáva nástrahy zimy. Odkiaľsi zase kráčajú malé šuchtavé stopy s opätkami, to asi mladá dáma odišla z domu. Nevedú naspäť. Asi sa niekde zdržala. A tu pod stromom stopy domácich miláčikov aj s ich výlučkami. Ešteže tu nenechali stopu aj ich páni. Vibramová podrážka – aha, kohosi zlákali zasnežené tíšiny našich hôr. Pohodené krabice, vedľa smetiaka, tak aby bolo vidieť novú značku televízora. A tu je zasa celá plejáda stôp pneumatikových, ešte aj na chodníkoch. Určite je ich viac než od topánok. Vyzerajú byť všetky zimné. Až dojemné plnenie paragrafov. Ale zato ľahučké topánočky na Rysoch stretnem. Tam pravidlá akosi nefungujú a diletanti sú v ofsajde. Často po tom aj úplne mimo, na nemocničnom lôžku. V tom lepšom prípade.

Ale v lese, to je paráda! Tu mi čosi malé prekrížilo turistickú značku, tam zase čiasi stopa chvíľu ide spolu s mojou. Samozrejme že, vždy je moja o niečo neskôr. Spolu by som len ťažko šiel s nejakým lesným stvorením na vodítku. 

Rád sledujem stopy. Hľadal som ja minulú zimu svoje vlastné stopy keď som sa vracal z hory. Veruže vycúvam po nich, ak bude zle. Nenašiel som ich. Niekto ma dobehol a pekne ich zašliapal. Samozrejme, veď načo by sa boril inde, keď to má pred sebou prešliapané. Tiež som taký. Občas sa aj mne podarí zašliapnuť nejakú stopu. Priznám sa občas som zašliapol bežkársku, lebo mi to večné prebáranie sa v snehu, liezlo na nervy. Tak som to vždy trocha vyskúšal. Reku stopa je vychodená, pôjde sa ako na cestičke. No bolo to ešte horšie, lebo stopa bola úzka a tvrdá a ja som sa z nej prepadával ako z neviditeľného obrubníka.

Leto mi v stopovaní až tak veľa nehovorí. Nie som žiaden Winetou, či Holmes čo toho toľko narozprávajú o zlomenej vetvičke, že sa nestačím čudovať. A ja a my všetci vidíme celé lesy s polámanými nielen vetvičkami, ale aj kmeňmi, vidíme pozrubované celé pláne a vedeli by sme o tom rozprávať, to by sa tí spomínaní dvaja filmoví hrdinovia asi riadne začudovali, akí sme múdri.  

Stopa, je dobrá vec. Keď sa zamotám v neprehľadnom lese, čiasi stopa v polámanom chrastí ma dovedie niekde. Veď, kde by ma mala doviesť. Niekde predsa len začala a niekde končí. Nespadla z neba. Alebo aj hej.

Tejto jesene som prechádzal Prielomom Hornádu oddelene od skupiny turistov, ku ktorým som patril, lebo fotografické a filmárske povinnosti mi nedovolil držať s nimi krok. Takže som to prechádzal sólo sem-tam niekoho stretnúc z návštevníkov Slovenského Raja. Chodník tam traverzuje tok Hornádu, raz na jeho ľavej, raz na pravej strane. Chodníky, stúpačky, rebríky, chodníček prepletajúci sa pomedzi stromy nad vodným tokom poniže, všetko, akoby by ich jedna mater mala. Rovnaké. Skoro. A tak pri jednom obchádzaní akéhosi kmeňa upútala moju pozornosť čerstvo rozrytá zemina. Tade išli pred mnou moji kamaráti. Vytešoval som sa, že sú niekde blízko a že tu sa zdržali lebo to vyzeralo náročnejšie a že mám šancu ich dobehnúť. Určite, tade išli. Teda idem za nimi. Veď devastácia terénu hovorí o množstve ľudí, čo tade išlo a čo malo značný problém so stabilitou podložia. 

Bola to trocha zvláštna obchádzka stromu a nejakého úseku. „Asi vývraty“. Blyslo v mojej smädom zmáranej mysli. Ale nešlo mi do hlavy, že rozrytá tráva a čerstvá zem pod ňou nejako prudko a dlho zachádza a odbočuje zo smeru. Prielom som síce absolvoval dosť dávno, ale to by som si takú zvláštnosť musel pamätať. Ale veď chlapci z Horskej sa o Raj príkladne starajú, tak prečo tie obavy.

„Ale veď Raj poznám. Asi si tento úsek už nepamätám.“ Opäť ma mozog presviedča o opaku, čo oči vidia a čo ruky chytajú. Lebo ruky mali čo v tom strmáku robiť. Lebo chytanie sa o nejakú halúzku blízkeho stromu, či zabárať prsty do vlhkej čiernej zeme pomedzi korienky trávy navyše už v narastajúcej expozícií, to nebolo nejako v poriadku. Keď som zbadal, že stopy skončili a že som pod komínom vo vápencovej sivej stienke vedúcej niekde mimo Prielom, tak ma opäť mozog prekvapil svojou dedukciou:

„Tade istotne schádzali lezci a zlaňák im tu skončil, a dole to zišli“ Zároveň som však pochyboval o svojom úsudku. „Tu sa predsa nikdy neliezlo a asi ani nelezie“. Napadlo mi. Asi musím dole. Pohľad dole zachytil stopu. Akísi turista tam nikde podo mnou si spokojne traverzuje stienku podo mnou.

Keď som zišiel dole ku stromu, čo som ho obchádzal, zistil som, že keby som ho obišiel zľava, nezišiel by som z trasy.

Po celodennej túre fotení a filmovaní som sa vrátil na ubytovanie a stretnúc sa s partiou, opatrne som sondoval, či sa niekde cestou nepráskli, lebo som sa nechcel hneď strápniť. Nestrápnil som sa sám. Tie stopy pochádzali od nich. Spolu sme tvorili storočia skúseností na horách a tu hľa, také čosi!   

Asi netreba veriť každej stope. Zblúdilé skoby v stene, nie vždy patria do správnej cesty. Všetko logické a predsa nie. Z toho by sa Holmes zbláznil! Asi preto nechodil na hory.

Kedysi sme mali knižné vydavateľstvo STOPY čo nás vťahovalo do dobrodružstiev Divokého západu medzi bledé a červené tváre. Asi ma to poznačilo a kdesi sa stále vo mne prebúdza hravá romantická duša.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

V tomto module gadget sa vyskytla chyba