Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

pondelok 24. decembra 2012

Som rád, že existujú supermarkety


Áno som. Keby všetci chápali to, že to „pravé orechové“ je v prírode, bola by tam tlačenica. A to ja nerád. Namiesto návštevy zdravej prírody, ľudkovia civilizovaní radi chodia bezcieľne vyprázdňovať svoje peniažteky, teda dôkaz svojej prosperity do superobchodov – teda do supermarketov, aby všetci pochopili vlastne slovenský názov takejto ustanovizne.

Snažím sa propagovať zdravý pobyt v zdravej prírode. Nejako to nefunguje. Žiadne zástupy na vstupných bránach do lesa, žiadne mimoriadnosti. Vlastne som aj rád, že títo ľudkovia neprídu teraz sem na chodník, kde som, neveria mi, len preto, lebo som im natáral, že tu v prírode je „pravé orechové“. Jednak to, že na pravosť už dnes málokto uverí a ešte aj na to kašle. Tomuto druhu „prírodnej reklamy“ akosi nerozumejú. 

A možno by aj tí, veriaci reklame pod nejakou pohnútkou prišli. No a potom by sme sa tu všetci určite ani nezmestili. Všetci by mali plné ruky nákupov, plné vozíky potrebností ale aj zbytočností. Celé rodiny s balíkmi, taškami. A k tomu ešte aj úzky horský chodník. No kto by sa im stále vyhýbal? Lebo mne by sa vo svojom lavínovom správaní určite nevyhli. Určite by ma zašliapli do zeme vedľa chodníka, lebo ako hovorím, určite by im úzky chodník nestačil. Aj by sa patrične vyobliekali do značkových hábov a obuli do niečoho v čom sa chodiť nedá, ale je to moderné. A určite by za rohom stála vyblýskaná limuzína. Aby hľadali „pravé orechové“.

Alebo možno by ich sem dotiahla nová reklama, hlásajúca, že cena vzduchu je teraz v akcii a aj voda je teraz v prírode výnimočne zdravá a potrvá to len dva týždne a že sa tu dejú veci, aké ešte digitálne oko nevidelo. Neskúšal som. Ani nebudem pokúšať, čo keby uverili a nevideli by tu žiaden obchod? To by sa mohli aj poriadne naštvať. A byť ja nablízku. Ujujúúúj...

Aj sa stalo, že dieťa idúce na turistický školský výlet, si ho poplietlo s „výletom“ do supermarketu a pýtalo sa, či je na kopci nejaký supermarket. Lebo cesty do supermarketov sa stali nahrážkou za víkendový výlet.   

Som rád, že existujú supermarkety, lebo sa zmestím na kľukatý horský chodník, nestojím v rade, nepočúvam reči o akciách, nezakopávam o reklamy a že tu stretávam ľudí, ktorí uverili skutočne „pravému orechovému“ aj bez mojej reklamy.

Rohožka


Väčšinou kus odrezaného koberca. Najčastejšie už takého čo doslúžil a zachoval sa časti aké – také, schopné ešte reprezentácie pred dverami. Lebo tam je jej miesto. Leží tam už teraz ufúľaná, zodratá, každý si o ňu otiera topánky, špinavé, zaprášené. Tam pred dverami prežíva svoj svet. Ako rada by bola kobercom, čo po ňom chodia vznešené čisté topánky, papuče, nohy, ale aj ruky, nerátajúc tým batoľatá. Ako by bola rada keby ju čistili, vysávali, hýčkali česaním. Odvďačila by sa svojim pánom svojou útulnosťou. A možno by bola aj v médiách s celebritami. V reklamách, v hotely, vyhriatej obývačke. Všetci by si chválili jej hebký, mäkký povrch, čistý vzhľad. Veď taký musí byť koberec. Teplý, čistý, hebký, pekný.

Ale... je len kusom. Nič neznamená. Je len na čistenie, nie na krásu. Na odkopnutie po jej ošúchaní.

Obaja majú spoločné všetko. Akurát osud im nadelil rozličnú rolu. Ako u ľudí.

Vlado Čuchran - horami.sk