Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

sobota 19. januára 2013

Biele pumpky


Janko náš turistický jaskyniar nás pozval na túlanie sa planinami Slovenského krasu. Plánovane sme zašli aj do oblasti Silickej jaskyne. Kto nevie, ide o najnižšie položenú ľadovú jaskyňu či priepasť v Európe. Tuším v celej. Nádherný skvost geologických premien vzniknutý aj zrútením stropu pôvodnej jaskyne, čo napája Čierny potok dolnej Gombaseckej jaskyne. Pre spresnenie, zo zrútením stropu sme nemali nič spoločné.

Takže turistická partia, teda my, navigovaní našim Jankom, jaskyniarom telom aj dušou, vzhľadom k jeho menšej výške, či väčšej nížke, sme putujúc rozpálenou júnovou krasovou planinou, dorazili do oblasti Silickej ľadnice. Planina, ktorá je samozrejme bez povrchovej vody s rozpálenými skalnými škrapmi, k tomu páliace letné slnko nad nami v otvorenom teréne, je predstaviteľom stavu núdze o vodu. 

Janko vydal jasný pokyn: „Tu budeme stanovať.“ Súhlasili sme, pretože v krajine vápencových škrapov nebolo príliš z čoho vyberať. Ani nám nič iné neostávalo, než súhlasiť a bolo nám to vlastne jedno. Hlásil sa smäd. „Máme dve možnosti,“ veliteľsky mentoroval Janko, „voda je tam asi päť kilometrov odtiaľ v dedine...“ ukazujúc do neďalekého krovia, kde sme mali tušiť nejakú civilizáciu, dávajúc dramatickú rečnícku pauzu, aby naše zmäknuté mozgy boli schopné informáciu prijať, "alebo tam“ ukazujúc niekde pod nás. „Je to v priepasti Ľadnica“. Uff! Pochopili sme. Hneď sme zvažovali suchú túru päť tam a päť naspäť. Desať kilometrov kvôli vode bolo veľa aj pre ťavu a nieto pre unavených dvojnožcov v páľave letného dňa, no na druhej strane to bolo lákadlom spoznať miestne zvyky v nejakom pohostinnom kultúrno - spoločensko - športovom centre. Samozrejme v zmiešanej mužsko-ženskej partii bolo aj bez žrebovania jasné, ktorá časť populácie by sa náročnej úlohy zhostila. Mal som šancu zúčastniť sa toho. Len či by ostatní trpitelia tak dlho čakali? Kto vie, ako by sme osviežení na tele a duchu našli náš tábor. Alebo ísť po vodu do priepasti? Nejakých 100 metrov pod nami, predsa nemôže byť problémom! Vraj sa to dá, máme aj nejaký matroš. Neriskujeme ďalšie hodiny čakania. Hlasovanie prebehlo veľmi rýchlo. Prosebné pohľady našich dievčat a chlapská česť rozhodla. „Ideme.“ Akísi neviditeľný žreb padol na mňa, Janka a Fera. Jasné. Veď sme ostrieľaní a pevní chlapi. Janko jaskyniar, znalý terénu. Jemu sme zverili svoj osud, pri ceste do podzemia. Fero ostrieľaný turista. Ostrieľaný? Lebo sme si všimli jeho nádherne sa vynímajúce biele nové pumpky, teda turistické nohavice. Ako stvorené na bahnenie sa v blate tunajších zablatených jaskýň! Ja typický recesista, srandista, tvorca situácií, pripravený vždy a všade robiť si srandu a pomôcť. S Jankom sme okamžite vytvorili tichú koalíciu. „Tie pumpky musia dostať krst“, sprisahanecky sme kuli plány proti Ferovým nohaviciam, ktorý ešte navyše nemal ani jaskyniarsky krst v podzemí.              

Lano spustené od zábradlia prístupnej časti Ľadnice ku vstupnému komínu bolo zablatené už len samotným skĺznutím sa po mokrom šikmom ľadopáde pri stene priepasti. Tu bude prvý krst, tešíme sa na prvé vleky na Ferových nohaviciach. Janko ručkuje, ja zlaňujem pomerne položený ľadopádový svah na dülfera, čo znamenalo spúšťanie sa po lane trením omotaného lana stredom cez stehno, blízko chúlostivého miesta, ďalej krížom cez telo, hrudník, späť poza chrbát k ruke. Teda pretiahnutím lana týmito časťami zahlineným mokrým lanom, včítane ľadu, zrobilo lano taký efekt, že odovzdalo značné množstvo svojej špiny na zlaňujúceho. Myslel som si, že Fero nasleduje môj príklad a tešili sme sa na chvíľu, ako sa takto poznačený Fero ukáže pred kočkami. Nastal problém. Fero asi spoznal našu škodoradosť, zmenil zvyklosti a na náš údiv zručkoval po lane bez ujmy na svojom oblečení. 

Druhá skúška bol vstupný komín, čo je sutinový, balvanový takmer zatarasený vstup, do veľkého priestoru, kde sa dá tiež pekne zašpiniť. Po zlezení pod komínom vo vstupnej sále opäť stojí pred nami nepoškvrnený Fero. Skonštatovali sme to svorne v duchu s Jankom a priznali druhú prehru. Dole Janko vo svojom živle obživol a stal sa sprievodcom podzemím. Zišli sme k Čiernemu potoku, napili sme sa do sýtosti, nabrali vody koľko sa len dalo, odložili batohy.      

Popozerali sme útroby jaskyne, dna priepasti. Bol čas návratu, keď Janko vytiahol svoje tromfy. „Trocha sa tu ešte popozeráme“ zavelil nám, čo znamenalo poslušne ísť za ním, lebo sme inú možnosť nemali. Pozamotal nás tak, že sme nevedeli, kde je sever. Ešte sme v tej chvíli nevedeli, akú obrovskú výhodu má domáce, poznané prostredie. „Tade to máme bližšie, pôjdeme tade“ a ukázal v svetle čelovky na čosi čierne pri zablatenom dne, čo mizlo kdesi v stene, či hromade balvanov. Uveriac Jankovi, že je to jediná šanca k návratu na horný svet, sme tento krát v koalícii Fero a ja prikývli. „Počkám na vás a pôjdem za vami, aby som vás vytiahol za nohy z plazivky, keď sa zašprajcujete“ hororovo nás povzbudil Janko. Fajn. Pokiaľ sa zašprajcujeme, má nás kto vytahnúť, utešujem sa v duchu, ale ak nie, zostaneme tu a vyhnijeme. Takú myšlienku som si ani nepripustil a už som sa ležmo pchal do určenej diery. Cítiac strop nad sebou v priestore, kde akoby padol strop a zostal niekde snáď pol metra nad dnom, plazil som sa zodpovedne mazľavým blatom sledujúc svoj každý pohyb, aby nebol mojím posledným. Blato - neblato, vedel som, že ak sa nám podarí vyjsť hore, čaká ma čosi na prezlečenie.

Keď som opustil krivolakú trasu plazivky a vyšiel vo vstupnej sále, stál vedľa mňa Janko. Nechápal som. Figliar jeden, nasmeroval nás do plazivky a pritom to pár metrov ďalej choďákom obišiel. Čistý. Opäť sa zmenila koalícia a to už sme svorne čakali na Fera až sa vynorí pekne zablatený. Sledovali sme zvuky a nadávky z plazivky. Už vidno svetlo, hlavu, telo Fera. Skoro ako pôrod. Ufučaný Fero sa vzpriamil vedľa nás. Osvetľujeme ho z každej strany ako Eifelovku a nechápeme. Je čistý ako ľalia. Janko tiež. Len ja blbec som zablatený ako krt.

Z podzemia sa dostávame vyručkovaním po lane aj s našimi plnými zásobami vody, spôsobom, takzvaným „ruským žumarom“, čo je popísaný spôsob lezenia za pomoci lana. Dievčatá nás vítajú s úsmevom, zbadajúc oťaželé batohy a najmä mňa, čo som sa im musel takmer znova predstaviť, lebo ma skoro nespoznali. Odhliadnúc od možných živočíchov vo vode, bola to napokon chutná večera, či neskorý obed. Janko sa stal hrdinom dňa. Fero bodoval so svojimi stále čistými pumpkami a utešoval ma nejakou putujúcou pollitrovkou. Ja so svojimi špinavými šatami sušiacimi sa na konári som bol hrdinom vlastne tiež, hoci som bol prirovnávaný k istým bahniacim sa tvorom.

Necúvaj pri fotení


Fotenie je súčasť turistiky. Veď je pekné zaspomínať si v pohodlí s kamarátmi popozerať nejaký album z hôr. V minulosti to nebolo digitálne a ísť na kopce z dvoma kinofilmami po 35 záberoch, stál nejaký ten peniaz, takže každý záber sa robil až po dôkladnej analýze kompozície, smeru svetla, nastavenia clony, času, teda expozičných parametrov. Pri diapozitívoch išlo o originál bez možnosti dodatočnej úpravy. Takže zodpovedný prístup.

Schádzajúc z túry v nádhernej letnej slnečnej pohode som sa tiež takto snažil zodpovedne nafotiť scenériu v pozadí s fotogenickými kopcami, v popredí s fotogenickými kočkami z nášho turistického klubu, taktiež s pekným kopčekovým popredím. „Fotka ako lusk“ plánoval som, cúvajúc dole z hôr vyjazdenou poľnou cestou. Cúval som, kočky schádzali oproti mne, v pozadí hory. Pozadie aj popredie... no pekné kopečky. Stále to nebolo ono, lebo sa mi to všetko nevošlo do výrezu záberu. Cúval som stále a stále s hľadáčikom foťáku na očiach. Už - už sa blížila kompozícia, akú som si naplánoval. Ešte aj kočky sa usmievali stále viac a viac, ani som im nemusel dohovárať. Super. To sa už začali smiať. Neviem, nepamätám sa, ako som cvakol spúšť. Skrátka celá poľná cestička bola vyjazdená traktormi a bola všade suchá. Celá dolina, až na to inkriminované miesto. Tam na mňa číhala mláka plná vody a bahna, ako sa na starú mláku patrí. Pochopil som, prečo sa kočky tak usmievali a napokon smiali, nakoniec aj rehotali, čo som už nesfotil. Jednoducho som sa v tej mláke vyváľal, sadnúc so do nej pri cúvajúcom fotení.  

Tuším to bolo na Veľkú noc, lebo kočky mali po celý zbytok dňa akési reči o zmoknutých vajíčkach. Neviem, čo tým mysleli, lebo o chvíľu mi na páliacom slnku od pása dolu mokré zablatené nohavice vyschli a zo mňa sa za každým krokom prášilo ako zo starého koberca.

Pamätám si na skúmavé pohľady miestnych obdivovateliek, čo my hľadeli od pása dole, keď sme zišli z túry dole do dediny doplniť zásoby tekutín. Ako som pri pohľade na seba zistil, určite to nemalo nič spoločné so sexsymbolom, skôr naopak a tak som miestne fanynky preradil do inej kategórie, čím ma prestali zaujímať. 

Vo vlaku som potom presedel na novinách. Domov som prišiel po tme, takže susedky nemali o čom rozprávať.

utorok 15. januára 2013

Túlam sa horami

Je poobede. Unavený denným pracovným stereotypom a pachtením, dobiehaním času napochytro riešim stav svojho „Ja“ Chcelo by to vyčistiť si dušu a trocha ponamáhať telo. Rozhodnutie je krátke. Bus na ZOO, odtiaľ na chatu Na Hrešnej. Dupáčik zjazdovkou v horúcom letnom popoludní si vyžaduje penivú odmenu. Nezostane pri jednej. Cítim úľavu a opadanie stresov. Družná debata s personálom a návštevníkmi mi pomáha resetovať unavenú dušičku. Tá je potešená pohľadom dole na oparom utopené Košice. Určite sa tam dole všetci niekde pachtia za vidinou svojho šťastia. Všade plno ľudí, zhon, nervozita, apatia. Chlad medziľudských vzťahov. A niekde nad tým dianím, akoby na obláčku pohody sa vznášajú úsmev, dialóg, humor, priateľstvo, človečina, čo ja tak rád. Užívam si pohodu spriaznených duší. Nechce sa mi dolu, do víru všedných dní, kde na mňa všade a vždy čosi číha. Dane, platby, zarobiť na to. Potrebujem ešte ďalšie penivé, aby som nabral odvahu zísť tam dolu. Kladiem si v duchu množstvo otázok, hľadám odpovede. Nachádzam otázniky, aj bez odpovedí. Chápe to niekto? Myslím, že našťastie áno, aspoň niektorí, čo sa stretávame na horských chodníkoch. 

Preto chodím na hory a túlam sa horami.

Jesenné slnko


Plytké jesenné slnko ožiarilo krajinu. Nestačím sa čudovať, ako sa predo mnou príroda predvádza. Paleta farieb, plastický výraz hôr na horizonte. Všetko v oranžovom, či žltom ohnivom šate. S údivom sledujem hravosť vrtkých veveričiek v korune stromu. Pohrávam sa s rojom lienok, čo z odkiaľsi na mňa nalietava sťaby na rozlúčku pred zimou. Ručanie v hlbine lesa vypovedá o neustálom kolotoči prírody, o súboji o láske, o moci, zachovaní rodu pre budúcnosť. 

Kochám sa pohľadom na slnkom prehriate lesné lúky, vychutnávam si čistú oblohu, sledujem výsledky celoročnej práce prírody čo ponúka teraz pre svoje dietky hojnosť zásob na zimu. Nezabúda na nich. Príroda to dobre vymyslela.

Stretávam opozdilcov, čo sa so pozabudli v jesennom skrátenom čase, ktorý sa akosi príliš rýchlo zlomil do tmy. Zrýchľujem krok, aby som sa netmolil po tme. Chcem si ešte užiť plodov jesene niekde v teple chaty, čo vonia človečinou. Pretože jeseň je aj o radosti z výsledkov práce prírody a o hojnosti pred nastávajúcim obdobím zimy. Treba ju nasať, tak ako aj každé iné ročné obdobie. Každé má čosi „pre“ a čosi „proti“. Sú to zákony prírody, nemenné nikým a ničím. Ešte to tak, aby ich niekto chcel zmeniť!

Kŕdeľ divých husí odlieta, svište sa zazimúvajú a ja nostalgicky rekapitulujem uplynulú sezónu, či čas minulý. Spomínam na divoké steny veľhôr, teplé stráne, voňavé lesy, pohodu na chatách, kde stále a stále napácham človečinou. Našťastie. Kujem ďalšie plány, teším sa z budúcich stretnutí. Zhodnocujem. Ešte o týždeň skočím tam, kde by som to rád..., ešte to skúsim aj tam... To už ma bude čakať svadobný závoj dolín, strnulá srieň listov. A vytiahnem na seba aj čosi teplejšieho, aby som si užil novú krásu prírody bez ujmy.

Plytké jesenné slnko ožiarilo krajinu. Nestačím sa čudovať, aká je tá príroda krásna.

streda 2. januára 2013

Zrodenie Dušana

Vracajúc sa z predĺženého pobytu na chate v rekreačnej oblasti pri vodnej priehrade sme mali ešte nejakú tú hodinku k dobru na autobusový spoj. Čas sme si krátili posedením pred miestnou viechou. Bolo leto, tak to aj dobre padlo.

Maroš šiel do viechy, zrealizovať výmenu tekutín a ja som pokojne čakal na jeho obsluhu. Ako to už býva, osamotený a ešte cudzí návštevník sa stáva stredobodom pozornosti určitých miestnych návštevníkov. Ani Maroš nestihol byť od krčmárky naplno informovaný o takom „miestnom“ a už bol tento pri mne. Slušne sa mi predstavil. „Som Dušan.“ „Som Vlado.“ opätujúc zdvorilo. Rozprúdila sa debata, úmerná hovorovým možnostiam Dušana. Hral som zjavne druhú husle, pretože za chvíľu som už vedel všetko o jeho rybárskych úspechoch. To už prišiel Maroš s penivou nádielkou. Potešila ma predstava, že v tom počúvaní monológu už nebudem sám a nejako naivne som si predstavoval, že sa to nejako podelí dvoma. Opäť známe „Som Dušan.“„Som Maroš.“ Diskusia či polo monológ sa v túto chvíľu zvrtla viac na Maroša. Potešil som sa. Krátka pauzička a už Dušan upiera zrak na mňa. Asi ma nespoznal, lebo sa mi opäť predstavil. „Som Dušan“ „Som Vlado“ zase som opätoval svoje meno. Po chvíli zase Dušan stratil prehľad o spolu sediacich a obracajúc sa na Maroša sa mu opäť predstavil „Som Dušan.“ „Maroš“ odvetil menovaný a konštatoval, že sa už všetci poznáme a prestal sa miešať do dialógu, čo sa medzitým odohrával na mojej polovičke stola. To som si už vypočul piate opakovanie Dušanovho rybolovu. Tak som musel aj ja voľačo pridať, tak, ako sa na správnych rybárskych chválenkárov patrí.

 „To Maroš chytil v talianskej delte remorkéra. Takého sto tonového“ Zdôraznil som vymyslenú hmotnosť a roztiahol som pravú ruku pokiaľ som len mohol, aby som ukázal veľkosť, načo Maroš roztiahol ľavú ruku až niekde nad vedľajší stôl, aktívne sa zapájajúc, tušiac čo bude nasledovať. Ono totiž Maroš v delte istej talianskej rieky fakt chytal ryby. Spolu s ďalšími optimistami tam mal v rámci organizovaného zájazdu povolené chytať ryby. Tak v tej delte mali nahodené svoje udice takým spôsobom, že im silóny vošli až do dráhy ťažných riečnych remorkérov. Tie plávali dosť blízko, pretože im nejaký ťažný čln takto zachytil ich háčiky a ťahal silóny so sebou. Ak nechceli prísť naši rybári o prúty, museli rýchlo rezať. Tak museli aj oželieť svoje obrovské úlovky.

Náš Dušan ani brvou nepohol a typickým rybárskym výrazom odpovedal: „Ja som tiež takého remorkéra chytil hen pod priehradou“ 

Ešte dlho sme sa v autobuse na príhode dobre bavili.

Pri najbližšom stretnutí s kamarátmi sme sa zo žartu predstavili obaja ako „Dušan“ a podávali sme si ruky, akoby sme sa nikdy nevideli. Tak potom v kolektíve vznikli ďalšie mená: Dušan Maroš, Dušan Vlado, Dušan Paľo, Dušan Ľubo. Laco sa pomenoval na Dušanbe.

Takže až niekto stretne nejakého Dušana, ktovie kto to je? Keď nás je toľko.