Po koncu šveta

Vždy nám ktosi, čosi sľubuje, predpovedá... a nesplní. Reklamy, včasné platby, či vôbec nejaké, vyššie platy, lepšiu budúcnosť, sociálne istoty. Aj teraz. Mal prísť koniec sveta. A sľubovali to onakvejšie kapacity než tí, čo nám tu takpovediac pravidelne každé štyri roky sľubujú. Čo všetko už nasľubovali! A teraz bola šanca overiť si sľuby a krajne dôveryhodné predpovede. Až z dávnej minulosti. Mali by sme im veriť! Či?

Koniec sveta neprišiel. Pekne ma to vytočilo. Už - už som sa chystal si konca užiť, ako sa patrí a nič. Niektorí si postavili bunkre, odsťahovali sa, vykúpili zásoby v obchodoch, oddávali sa iným radovánkam, aby toho stihli do osudového dňa čo najviac a aby potom v blaženej večnosti mali na čo spomínať. Pokiaľ aj ten onen svet nemal skončiť. Neviem, nepísali o tom v novinách, alebo som čítal samé hlúposti každodenného dňa a nezvýšil mi čas venovať sa serióznym autorom mysliacich na náš posledný deň.

Fakt ma tie sľubotechny štvú. Mali sme prežívať posledné dni na našej Zemi. Malo sa bilancovať, ako sa patrí na účtovnú uzávierku predošlého obdobia. Burzy sa mali prepadať samé do seba, kurzy sa mali zblázniť. Svet, človek tiež. Nič také sa nestalo a bolo mi to čudné, veď mali tu zostať len posolstvá pre iné civilizácie svety, vesmíry. Nič. Žiadne budovanie pamätníkov, betónovanie devédečka o ľudstve a Zemi 100m pod zem aj s najmodernejším prehrávačom, to pre prípad, že by potenciálni návštevníci nemali svoj. Žiadna reklama na koniec sveta, návod na prežitie...

Zvláštne, vždy nás ktosi presviedča, aby sme verili. Vynakladajú na to peniaze, aby sme verili. Takíto veriaci sa propagátorom za to zavďačia tým, že im uveria. Funguje to tak od vtedy, čo vznikli sľuby. Sľuby nevznikli, len tak sami pre seba. Sú tam, kde sú poslucháči. A keď príde k lámaniu chleba, sľuby sa zdekujú.

Vďaka Vám chaty, bivaky

Áno ďakujem vám v tom najširšom slova zmysle. Vďaka, že ste. Stojíte niekde uprostred našich túr, púti či túžob. Odpočinie si tam naše telo, duša dostane iný rozmer. Ste uzlom spájajúcim ľudské putovania krásnymi horami. Sú tu stretávky ľudí rôznych národov, vyznaní a napriek tomu sú to stretnutia čo všetkých obohatia duševne. Sú to chvíle rozhovorov, spoločných plánov, výmena poznatkov. Napriek rôzností toľko zhôd. 

Ľudstvo by sa malo stretávať na horách. Asi by prestali vojny, lebo by sa nikomu v tej zime nechcelo bojovať.

Totižto ľudia si na horách pomáhajú a to či chcú alebo nie. Spája ich rovnaké puto, niekedy veľmi krehká niť bytia či prežitia, to v tých extrémnych prípadoch. Ale aj tu pôsobí pud sebazáchovy. Nedá sa poprieť.

Ale ide najmä o to, že na hory chodia ľudia s láskou, dobrovoľne. Za krásou, poznaním, čistotou, jednoducho prírodou za pôvodnými hodnotami. Je to návrat do lona našej matky Zeme. Tej čo nás sprevádza hromadou sto tisícročí, miliónmi liet ešte pred nami.

Patrím do romantickej generácie turistov, horolezcov, či jaskyniarov, skrátka nespútaných pútnikov našou matičkou. Príliš ma nikde neoslovili hotely so svojim pohodlím, často aj snobizmom napáchnutou klientelou. Naopak vždy som vyhľadával bivaky a ž potom chaty. Bivak preto, lebo je to voľnosť rozhodnutia sa v čase a priestore, je to návrat „tam“. Je to osobitosť miesta, dosť málo pohodlná, čo si vyberiem alebo mi vyberie časová tieseň. Je to aj matroš navyše na chrbte. Je to absolútne spojenia s prírodou. Varíš večeru a vôňa spálených ovsákov privedie stádo kamzíkov až ku ešusu. Ak by boli ľudia pozvem ich na večeru. Mohli by slušne odmietnuť. Lebo ho nemám príliš na zvýš.

Pohľad z očí do očí akoby naznačoval to nevypovedané: Všetci sme dietky tejto Zeme. 5 metrov. Ochranári by možno neuverili, že ich nik neruší a že sa vzájomne poznávame. Ešte si tak podať ruky, či vlastne aj kopýtka.

Alebo ísť ráno po vodu niekde v suťovisku. Strážcovia doliny sú hneď v pohotovosti. Hneď pískajú svoje intenzívne „Pozor“. Rozhodcovia čo hodnotia kto si. Nepriateľ? Priateľ?

A ideš si hore Velickou a tí istí strážcovia na teba kašlú. Sú skomercionalizovaní, pózujú tesne vedľa chodníka, aby to ku hodenej potrave nemali ďaleko. Nepískajú, nastavujú svoj profil, detail. Ešte že si nepýtajú honorár.

Z bivaku vidíš šantiace sa kamzíčatá na snehovom poli. Rozprávka. Rodičia stádo dohliada nad svojou materskou školou. A mladé, presne ako všetky mláďatá, šantia a nepoznajú hranice až pokiaľ nedostanú štuchanec od dozora. Vtedy mláďa porozumie a zníži svoju hyperaktivitu.

Z bivaku vidíš to čo málokto. Prežívaš všelijaké chvíle. Taký nepríliš plánovaný bivak, naproti tomu spomínané atribúty príliš nemá. Je to kalkulácia úmerná daným možnostiam. A tie sú niekedy dosť zúžené. V stene zvažuješ čo a ako, síl a zásob ubúda. Kiežby aj cesty pred sebou či pod sebou, ak to zabalíš.

A chaty?

Sú spoločenstvom spriaznených duší: ono je to v nejakej úmere. Bližšie k civilizácii sa prejavujú jej účinky, ďalej opačne, viac funguje spriaznenosť duší.

Chaty sú vlastne bivakom, čo sa niekomu zapáčil ,tak ,že tam zakopol a postavil útulok nielen pre seba, ale aj iným schopným vnímať tú pohodu. Chata je komfortom, pokiaľ je otvorená či prístupná a ty cítiš únavu v celom tele. A vôbec tam nemusí byť komfort. Stačí strecha nad hlavou, kus rovného miesta, kde padneš od únavy. Si vďačný za každý stupeň teploty, čo sa v tomto prostredí zväčša nezískava ľahko. Stisnutím, tlačidla, otočením ventilu. Je za tím množstvo práce. To pochopí len ten čo skúsil.

Chata na horách je pojem. Vedú sa o nej debaty v kruhoch návštevníkov hôr. V úzkych kuloároch sa vedia intímnosti, znalosti. Tá čo sa vzdiali od očakávaní sa vzdiali aj úplne. My, čo ich potrebujeme, čo ich navštevujeme, ich zároveň hodnotíme. A oni potrebujú nás, aby ich mal kto hodnotiť. Potrebujú nás fanatikov prírody, hôr. Funguje to. Nerušte naše kruhy, vy čo sem zavítate, len ak vás vyvezú a zvezú, v čase, keď nás vtedy potrebujete. Príďte medzi nás aj inokedy, možno vás aj prijmeme, niektorých, možno poopravíme, usmerníme. Možno ani nie, možno ani sem nepatríte ani na druhý pokus. Vieme totiž rozoznať, prirodzené od umelého.

Chaty sú aj nie sú, podľa informácií je niekedy ťažko odhadnúť, či ma bude očakávať s otvorenou náručou, či mi oznámi, že je zatvorená. V tej najhoršej chvíli, chvíli pomoci v únave očakávaní spásy.

Áno je tu infozmätok. Bivak naproti tomu tento problém nerieši. Je to zichrovka. Spolieham sa sám na seba. Neprekvapí ma nejakú úradný zákaz, s takým zákazom, že chata je zavretá. Môžem ja to tam pred nebeskou bránou svätému Petrovi vysvetľovať, že som prišiel nejako zavčasu a dosť neplánovane. Neuverí. Nebol dole.

Takže vďaka vám chaty, bivaky.

Stopy

Rád prechádzam zimnou krajinou, pretože v nej sa dá veľa čítať. Je to niekedy čierno biele čítanie, keďže zelené je pod snehom a zbytok čupí v pološere lesa. O to ľahšie čítanie to je.

Napríklad na čerstvo zasneženej ulici rozpoznávam stopy a snažím sa uhádnuť dianie, čo sa tu nedávno udialo. Hlboké stopy kráčajúce ulicou - to muž rezko prekonáva nástrahy zimy. Odkiaľsi zase kráčajú malé šuchtavé stopy s opätkami, to asi mladá dáma odišla z domu. Nevedú naspäť. Asi sa niekde zdržala. A tu pod stromom stopy domácich miláčikov aj s ich výlučkami. Ešteže tu nenechali stopu aj ich páni. Vibramová podrážka – aha, kohosi zlákali zasnežené tíšiny našich hôr. Pohodené krabice, vedľa smetiaka, tak aby bolo vidieť novú značku televízora. A tu je zasa celá plejáda stôp pneumatikových, ešte aj na chodníkoch. Určite je ich viac než od topánok. Vyzerajú byť všetky zimné. Až dojemné plnenie paragrafov. Ale zato ľahučké topánočky na Rysoch stretnem. Tam pravidlá akosi nefungujú a diletanti sú v ofsajde. Často po tom aj úplne mimo, na nemocničnom lôžku. V tom lepšom prípade.

Ale v lese, to je paráda! Tu mi čosi malé prekrížilo turistickú značku, tam zase čiasi stopa chvíľu ide spolu s mojou. Samozrejme že, vždy je moja o niečo neskôr. Spolu by som len ťažko šiel s nejakým lesným stvorením na vodítku. 

Rád sledujem stopy. Hľadal som ja minulú zimu svoje vlastné stopy keď som sa vracal z hory. Veruže vycúvam po nich, ak bude zle. Nenašiel som ich. Niekto ma dobehol a pekne ich zašliapal. Samozrejme, veď načo by sa boril inde, keď to má pred sebou prešliapané. Tiež som taký. Občas sa aj mne podarí zašliapnuť nejakú stopu. Priznám sa občas som zašliapol bežkársku, lebo mi to večné prebáranie sa v snehu, liezlo na nervy. Tak som to vždy trocha vyskúšal. Reku stopa je vychodená, pôjde sa ako na cestičke. No bolo to ešte horšie, lebo stopa bola úzka a tvrdá a ja som sa z nej prepadával ako z neviditeľného obrubníka.

Leto mi v stopovaní až tak veľa nehovorí. Nie som žiaden Winetou, či Holmes čo toho toľko narozprávajú o zlomenej vetvičke, že sa nestačím čudovať. A ja a my všetci vidíme celé lesy s polámanými nielen vetvičkami, ale aj kmeňmi, vidíme pozrubované celé pláne a vedeli by sme o tom rozprávať, to by sa tí spomínaní dvaja filmoví hrdinovia asi riadne začudovali, akí sme múdri.  

Stopa, je dobrá vec. Keď sa zamotám v neprehľadnom lese, čiasi stopa v polámanom chrastí ma dovedie niekde. Veď, kde by ma mala doviesť. Niekde predsa len začala a niekde končí. Nespadla z neba. Alebo aj hej.

Tejto jesene som prechádzal Prielomom Hornádu oddelene od skupiny turistov, ku ktorým som patril, lebo fotografické a filmárske povinnosti mi nedovolil držať s nimi krok. Takže som to prechádzal sólo sem-tam niekoho stretnúc z návštevníkov Slovenského Raja. Chodník tam traverzuje tok Hornádu, raz na jeho ľavej, raz na pravej strane. Chodníky, stúpačky, rebríky, chodníček prepletajúci sa pomedzi stromy nad vodným tokom poniže, všetko, akoby by ich jedna mater mala. Rovnaké. Skoro. A tak pri jednom obchádzaní akéhosi kmeňa upútala moju pozornosť čerstvo rozrytá zemina. Tade išli pred mnou moji kamaráti. Vytešoval som sa, že sú niekde blízko a že tu sa zdržali lebo to vyzeralo náročnejšie a že mám šancu ich dobehnúť. Určite, tade išli. Teda idem za nimi. Veď devastácia terénu hovorí o množstve ľudí, čo tade išlo a čo malo značný problém so stabilitou podložia. 

Bola to trocha zvláštna obchádzka stromu a nejakého úseku. „Asi vývraty“. Blyslo v mojej smädom zmáranej mysli. Ale nešlo mi do hlavy, že rozrytá tráva a čerstvá zem pod ňou nejako prudko a dlho zachádza a odbočuje zo smeru. Prielom som síce absolvoval dosť dávno, ale to by som si takú zvláštnosť musel pamätať. Ale veď chlapci z Horskej sa o Raj príkladne starajú, tak prečo tie obavy.

„Ale veď Raj poznám. Asi si tento úsek už nepamätám.“ Opäť ma mozog presviedča o opaku, čo oči vidia a čo ruky chytajú. Lebo ruky mali čo v tom strmáku robiť. Lebo chytanie sa o nejakú halúzku blízkeho stromu, či zabárať prsty do vlhkej čiernej zeme pomedzi korienky trávy navyše už v narastajúcej expozícií, to nebolo nejako v poriadku. Keď som zbadal, že stopy skončili a že som pod komínom vo vápencovej sivej stienke vedúcej niekde mimo Prielom, tak ma opäť mozog prekvapil svojou dedukciou:

„Tade istotne schádzali lezci a zlaňák im tu skončil, a dole to zišli“ Zároveň som však pochyboval o svojom úsudku. „Tu sa predsa nikdy neliezlo a asi ani nelezie“. Napadlo mi. Asi musím dole. Pohľad dole zachytil stopu. Akísi turista tam nikde podo mnou si spokojne traverzuje stienku podo mnou.

Keď som zišiel dole ku stromu, čo som ho obchádzal, zistil som, že keby som ho obišiel zľava, nezišiel by som z trasy.

Po celodennej túre fotení a filmovaní som sa vrátil na ubytovanie a stretnúc sa s partiou, opatrne som sondoval, či sa niekde cestou nepráskli, lebo som sa nechcel hneď strápniť. Nestrápnil som sa sám. Tie stopy pochádzali od nich. Spolu sme tvorili storočia skúseností na horách a tu hľa, také čosi!   

Asi netreba veriť každej stope. Zblúdilé skoby v stene, nie vždy patria do správnej cesty. Všetko logické a predsa nie. Z toho by sa Holmes zbláznil! Asi preto nechodil na hory.

Kedysi sme mali knižné vydavateľstvo STOPY čo nás vťahovalo do dobrodružstiev Divokého západu medzi bledé a červené tváre. Asi ma to poznačilo a kdesi sa stále vo mne prebúdza hravá romantická duša.