Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

štvrtok 1. novembra 2012

6 hours Bike & Fun – MTB, 26', 29', Elektro Bike - 6 hodinovka, zábavička na bicykli

Stretnutie priaznivcov cyklo v prírode. Organizačné úsilie odmenené priaznivým ohlasom a bohatou návštevnosťou. Nádherné počasie, ľudia, atmosféra, prostredie, ktoré nesklame. Chata na Hrešnej 25.08.2012, pri Košiciach. Pretek „6 hours Bike & Fun – MTB, 26', 29', Elektro Bike - 6 hodinovka, zábavička na bicykli". Hromada nadšencov, ktorí chcú niečo zrobiť nielen pre seba, stretnutia, súťaživosť, šport, oddych, spoločná vlnová dĺžka. Čo iné si môžeš priať v precivilizovanom svete. Rozličné ambície. Rekreačné, športové, či len spoločenské stretko. Nejde o súťaž v zmysle zodratia tela či prezentácie anabolík. Robíš to, pretože si aspoň pre túto chvíľu a jej atmosféru odišiel zo začarovaného kruhu bytia „tam dole“. Snáď je to hľadanie charakternejších hodnôt, hľadania svojho skrytého „ja“, možno trocha predvádzania sa, schovaného za značkové artefakty. Možno je to dávno zakódovaný prejav súťaživosti, prijímanie a odovzdávanie skúsenosti, ponaučenie, zábava. Možno, len tak. Vybehnúť, zúčastniť sa, radovať sa a rozdať radosť iným. Možno stretnutia blízkeho druhu, čo poznačia ďalšie osudy, snáď v tom priaznivom smere. Možno obyčajný, dobre strávený deň namiesto supermarketu, umývania auta, četovania s nejakým závislákom. Chvála bohu, žiadne unudené postavy. Naopak atmosféra spolupráce, pohoda, pohodička, zábavička. Takto vyzerá 1. ročník šesť hodinovky, zábavičky na bicykli na hrebeni nad košickou ZOO. Príď nabudúce a presvedč sa.

Vlado Čuchran horami.sk

Stroj času pracovného

Pohľad na rozťahovacie plechové dvere výťahu vedúceho na pracovisko mi každodenne pri príchode do práce vnútil myšlienku zo sveta sci-fi. Brána do inej dimenzie, kabína stroja času, čo ťa delí medzi dvoma svetmi. Práca a súkromie. Každé ráno prekonávam dilemu vkročenia do iného sveta. Prekonávam zakorenený odpor k nutnosti vykonávania príkazov, pretože mám len mizivé percento osohu z vykonanej práce. Zbytok pripadne na štát, úrady, inštitúcie, bezodné zdravotníctvo, na tých čo nikdy nerobili a ani robiť nebudú. Nie je to môj  svet. Čudný svet, lebo stále viac a viac robím nie na seba, ale na zúfalo vysokú réžiu štátu. Nemám rád takýto svet, ale musím sa s tým zmieriť. Preto sa rád vozím svojím strojom času a unikám do iných dimenzií, rozmerov, ktoré už človek asi ani dnes už nevníma. Svet, Zem, príroda, radosť, človečina. Taká normálna. A tu ja rád.

Vlado Čuchran horami

Sterilita roku dvetisíc x

Všedný deň pána tvorstva začína niekde v klimatizovanom hygienicky čistom prostredí. Posteľ zbavená odvekých mikro spoločníkov, čo sa živia na našom prirodzenom odpade, chemické odpudzovadlá hmyzu, aby sa ani len nepriblížili k pánu tvorstva, raňajky s ovocím chemicky zbavenom od ich odvekých spoločníkov, teda od našich stravovacích konkurentov, mlieko zbavené živín čo je ako sterilný latex, chlieb z farbenej múky, exotická strava dovezená spoza oceánu, voda zo stovky kilometrov vzdialenej umelej priehrady. Vodu pri sebe si totiž zničil. Toalety dezinfikované biologickými zbraňami, syntetická vôňa na báze ropy nahradzujúca kvety v izbe, zubná pasta z chemických prípravkov vylepšujúca chrup po neustálom dávkovaní chémie do tela. Mejkap namiesto prirodzenej tváre ošľahanej zdravím vzduchom, slnkom, vodou. Klimatizované auto, čo ťa dovezie do klimatizovaného sveta biznisu. Po ňom klimatizovaný svet konzumu supermarketov. Nevidíš slnko strom, pasúcu sa kravičku, Zem, vesmír, priestor svojho bytia. Nevidíš už nikoho. Len seba. Vidíš čísla, kreditku, jasáš nad jej obsahom, tešíš sa na továreň, kde na to zarobíš. Nevadí ti, že továreň pred tvojim domom chrlí hnusný odpad a ty máš alergiu, pretože ty si potom kúpiš chemický prípravok, mastičku, ktorú si vyrobil v tej továrni a tá ti pomôže. Svrbiace bodky na tvojej koži, čo vznikli po konzumácií surovej zeleniny, ktorá vyrástla na poli pod tvojou továrňou, zeleninou nasiaknutou vývržkami tej továrne sú utíšené. Robíš na to, aby si vyrobil to, čo si následne kúpiš, aj keď by to vôbec nemuselo byť, ak by nebol ten hnusný odpad, na čom sa podieľaš.

Už nemusíš ísť do prírody, príroda na teba pozerá z veľkej obrazovky. Nemusíš. Posledne si náhodou prešiel kúsok cez akýsi nepoznaný park, lebo si chcel krátiť cestu do autoservisu a ako ti to uškodilo. Vzduch plný voňavých peľov, nasiaknutý vlhkosťou, slnko na teba svietilo a na odhalených častiach tela sa ti akosi vytvorili svetlé pľuzgieriky na tmavšom podklade. Fuj, samý spev, švitorenie poletujúcich vtákov, žiaden zvuk motorov, žiadna dlažba, informačné tabule, žiaden internet. To, aby si sa strachom zbláznil. Ale máš na každom kroku lekáreň tá ti pomôže s tvojím trápením. A máš aj hromadu stále sa rozrastajúcich nemocníc ako pýchu starostlivosti o teba. Lebo o teba sa treba starať. Musíš byť predsa zdravý, aby si mohol pracovať, preto ťa musia liečiť z alergií, kožných chorôb, srdcových, a ... skrátka celého teba, tvojho sterilného života, kde sa ťa všetci snažia pred čímsi chrániť. A zarobiť na tebe. Musíš viac pracovať, aby si na to mal, musíš vytvoriť nové továrne na šťastie, na sterilitu, aby si na to zarobil. Pracuj, lebo najnovšie si musel dokúpiť novú výkonnejšiu hygienickú klimatizáciu do všetkých svojich áut, do domu, do práce, aby si sa ochránil pred tým svinstvom, čo ti prilietava z tej tvojej továrne.

Kráľom sveta sa stala sterilita. Množstvo masírujúcich reklám je o absolútnej čistote, sterilite, superhygiene, Autá sa stali klimatizovanými čistými klietkami na prevoz z klimatizovaného domu na klimatizované pracovisko, aby si potom mohol konzumovať v klimatizovanom supermarkete živín zbavenú stravu. Ak chceš pôvodnú, hľadaj pod „bio“. To čo je prirodzené, sa stalo čímsi naviac, značkou. Ak si chceš oživiť potravinový balast, priplať si za živú mikroflóru, teda pôvodné živiny odstredené v bežnom výrobku. Nie je to zadarmo, platíš dvakrát. Za odstránenie živín a potom za extra živiny. Kupuješ makrobiotiká, mikroflóru, dotuješ sa vitamínmi, teda to, čo robí z jedla jedlo a nie balast, aby si dobehol v mlieku zmiznuté živiny, kupuješ celozrnné tyčinky, pretože chlieb je vyrobený akoby z papiera, priplácaš si za dovezený tovar a pritom ho máš hen tam na záhrade, na poli, pohŕdaš tým, čím sa živili generácie pred tebou, miesto behu po lesnom machu naháňaš kilometre v nejakom filtrovanom fitku. Veríš reklame, čo ťa klame či zavádza. Kúpeš sa v Jadrane, pretože kúpele tam za tým neznámym kopcom sú pod tvoju úroveň, a ani netušíš, že sa tam dá liečiť tvoj zdravotný problém. A tam za tými kopcami je ďalšie miesto, kde by sa rado zahralo tvoje dieťa v rozprávkovom dobrom lese, ktorý sa mu zapáčil na internete. Už ťa s tým dosť dlho otravuje. Musíš mu nájsť pestúnku, tá sa o neho postará. Aké krásne, koľko ľudí sa takto zamestná. Továrne, lekárne, výrobne liekov, nemocnice, k tomu sa vybudujú nové cesty, nové továrne na výrobu ciest a predstáv. Všetci si budú žiť v sterilite a krásne zdravo. Všetci si budú žiť v sterilite ducha.

Vlado Čuchran horami.sk

A vraj neexistuje veštenie

V minulosti sme vraj oplývali mnohými schopnosťami v duchovnej či duševnej sfére. Prenos myšlienok, telepatia, či podobné schopnosti sme vraj mali vo vienku v oveľa väčšej miere, než v dnešnom civilizovanom kýptiku.

Neviem či niektorí patríme do minulosti, alebo len potvrdzujeme  vývinový reťazec, ale tuším sme tí niektorí objavili v sebe tieto schopnosti. Alebo sa v nás nejako objavili. Možno to bude vplyvom nášho obdivu k nášmu Mesiacu a vesmíru, ale jedno je isté. My Lunosplňáci sme spomínanou minulosťou postihnutí. Šťastie, Smola?
Hľa: Ideme si s Paľom po chodníku. Obyčajný deň, obyčajný chodník, nie príliš vábivá obloha nás núti viac ju sledovať. Zrazu vidíme, ako sa malé útle lietadielko poberá v ústrety obriemu chmúrnemu búrkovému mračnu. Dávid a Goliáš, trpaslíček pred obrom. Paľo sa čuduje otázkou: „Kde sa tam teperíš“. Mne sa táto situácia tiež vôbec nepáči a pridávam sa k Paľovi: „Otoč to domov“ smerujem svoj príkaz smerom k lietadielku. V tú samú chvíľu sa lietadielko nahlo na bok a oblúkom sa vracia späť.  
Partia Lunosplňákov - na výpomoci u Maroša, kde sa na jeho záhradke - oáze prírody uprostred diania mesta, rozkonárila višňa tak, že potrebovala odbornú pomoc Ľuba. Ten to prišiel trocha ostrihať a dať jej ešte neskoro letný účes. Podarilo sa. Spoza konárov vykuklo elektrické trolejbusové vedenie. „Nestrihni to do drôtov“ naznačili sme s humorom rýchlo sa zvŕtajúcemu Ľubovi, hoci tie boli za záhradou, ale z nášho pohľadu sa javili ako pri strome, „lebo príde servisný trolejový voz“. Neprešlo ani 10 minút a na naše veľké prekvapenie ten voz prišiel, šiel okolo s pracovníkmi na plošine pozorne kontrolujúc drôty trolejového vedenia. To sme samozrejme už všetci bez slova vybuchli smiechom.      
Ako správna parta zašli sme na posedenie pri pive a kvalitnej živej hudbe. Počas jednej skladby omamnej gitary  a spevu speváka, hudobníka a zabávača v jednej osobe, Ľubo čosi viac menej pre seba zamrmlal názov pesničky čo si želal. Neuveriteľné, ale po skončení skladby nám gitarista Jožko zahral práve túto pesničku. Opäť smiech, čo okolitý prísediaci asi nechápali.
Moja osobná skúsenosť: nesledujem horoskopy, pretože mi pripadajú univerzálne. Až na jeden. Prečítal som si svoju budúcnosť na víkend v nejakom denníku. Mala ma stretnúť nejaká neplecha z elektrinou. Nuž väčšiu blbosť som ešte nečítal. Hodil som to za hlavu. Prišla sobota a z ňou občasné upratovanie. Zapnutie vysávača a vzápätí ticho. Vyrazené poistky. Výmena poistky. Nič. Vysávač skúšam na inom obvode. Funguje. Skúšam obvod nazerám do zásuviek. Navonok nič nevidieť. Otváram všetky zásuvky, dotyčná je trochu chytená, takže bežím do predajne a mením zásuvku. Šťava nejde. To už mi nebolo jedno pri predstave o poruche na trase, otváram všetky krabice, pretáčam skrutky. Takže asi sekačka vedenia. To snáď nie! Spomenul som si na ten nešťastný horoskop. „Neuveriteľné! Vyšlo to! To sa môže stať iba mne!“ hrešil som na všetko. Po spamätaní sa dávam do podrobnej kontroly všetkých zásuviek. Jedna má akýsi tenký drôt, preštikávam, skracujem, skrutkujem, zapájam elektrinu. Ide. Našťastie. Ešte dlho som sa spamätával z takéhoto horoskopu.    
Keď si predstavím, že všetko sa začalo vtedajším zázrakom – Nedám si vziať Ježiška, tak mi to pripadá tak trochu trhnuté, ale je to tak.
Minule sme išli cez Kavečany. Chlapi tam ešte večer makali na stavbe strechy domu. Nejako mimovoľne sme vyriekli „Len nespadnite chlapci“ Našťastie sa nám to splnilo.
Vlado Čuchran horami.sk

Obyčajné popoludnie

Možno obyčajné popoludnie víkendového júlového dňa. Náhle rozhodnutie a „vybieham“ od košickej ZOO na chatu pod Hrešnou. Horúčava dala zabrať tak si dávam po stúpaku zaslúženú penivú odmenu. Prisadám si k stou cyklistu. Nepoznáme sa. Na rozdiel od mesta je cítiť horskú atmosféru. Cítim, že si ju obaja užívame. Nadväzujem rozhovor. S potešením zisťujem, že je to spriaznená duša. Preberáme otázky slovenského turizmu, turistiky, ťažkopádnosti prístupu k problematike. Priateľ cyklista má tiež mnohé priaznivé skúsenosti z poľského pohraničia. Zhodujeme sa v tom, že Slovensko len šomre, ale v skutočnosti je v tejto oblasti málo aktívne a efektívne. Žiaľ je to tak. 

Lúčime sa a vo mne zostala priaznivá odozva. Pocity umocňujú výhľady a pohľad na údolie Kavečian. Som rád, že sa stretávajú ľudia s podobným uhlom pohľadu na svet.

Vlado Čuchran horami.sk

Všetci sme otrávení

Zatiaľ čo u susedov zúri prohibícia, stúpajú otravy alkoholom, či vlastne metylalkoholom, nejako ľuďom ušlo, že sme otrávení snáď všetci. Nezaslúžil sa o to žiaden metyl, ale viac menej my všetci. Stúpa apatia, bezútešnosť, agresívnosť, nevšímavosť. Klesá empatia, vôľa pomôcť, schopnosť vidieť veci v súvislostiach. Na jednej strane zvaľovanie viny na krízu, množstvo prázdnych rečí, sľubov, mocenské prekáračky, na druhej strane tí, čo sa ich všetko to dianie priamo a bytostne dotýka.

Sme médiami denne otravovaní akýmisi rýchlo kvasenými „celebritami“, čo nezriedka predstavujú vrstvu, čo má svoje miesto niekde inde a nie tam. Nekritický konzument často nedokáže selektovať a dokonca si z nich robí hviezdy, vzory. Mal by vedieť oddeliť kladné od záporného. Tak ako sa delí pri destilácií alkohol a metyl. Lenže, ako to býva práve ten metyl sa kriminálnym spôsobom dostal medzi ľudí. Zabíja. Zabíja tak, ako niektoré stupídne programy v televízií. Možno silné prirovnanie otráv. Žiaľ. Ale otravu duše asi natoľko nevnímame, dávkuje sa postupne a vytvára u niekoho závislosť, odtrhujúca ho od reality. Konkrétne konfliktné postavy sa stávajú vzorom, sú na prvých stranách médií, sú v upútavkách, žnú úspechy. Ich otrava sa vlieva postupne do mysle ľudí a mení ich hodnotový rebríček. Žiaľ tým negatívnym smerom.

Metylalkohol oslepuje. Človek nevidí. Ani mnohí ľudia tejto doby už nevidia. Zaslepený predstavou šťastia servírovanom mu médiami, či štátom, ani netuší, že je zbavovaný zraku, vnemov, rozhodovania. Človek už len zarába a konzumuje. Nieto rozdielu medzi takýmito otravami. Jedna zabíja telo a druhá intelekt.

Vlado Čuchran horami.sk


Ahoj

Odjakživa čo chodím na hory, ľudí na kopcoch zdravím. Za mladi „ahoj“ „nazdar“ či „dobrý deň“, vo veku skúsenejšom taktiež, až na to, že sa posunula veková hranica. Už si dovolím priateľské „ahoj“ či „nazdar“ ponúknuť na pozdrav aj starším a mladým tykám, ale úcta k veku aj tak nepustí. Tu zostávam v úctivom „dobrý deň“

Roky sledujem chovanie takýto stretávkových ľudí na horských chodníkoch. Sondujem hranice návštevníckej zóny. Mám na to veľmi  jednoduchú metódu. Zdravím ľudí aj v nižších pásmach ľahko dostupných aj pre občasných turistov či návštevníkov. Pozdravím napríklad skupinu v polosviatočnom oblečení napr. „nazdar“. Väčšinou mi je odozvou rozpačitý pohľad s otázkou v očiach „Odkiaľ sa poznáme?“ Táto skupina ľudí práve spoznala pradávny zvyk človeka: pozdraviť sa, hoci sa vidia prvý aj posledný raz. Akosi to vymizlo vo vzťahoch ľudí.

Nedá sa nespomenúť príklad opačný. Ľuďom na lazoch či odľahlých lokalitách, ale našťastie aj na niektorých dedinách naopak komunikácia nechýba. Je priam ignorantstvom turistu prechádzať pred priedomím sa sediacou babkou, dedkom a nepozdraviť ich. Nepozdravím tetu na ulici? Pozdravím. Pozdravím aj tetušku na lazoch a porozprávam sa. Je patrične zvedavá a aj pohostinná. Tomu málokto odolá.

Hory sú aj o komunikácií. Tá sa vytráca smerom bližšie k civilizácii. Je to paradox civilizácie.

Vlado Čuchran horami.sk

Vyjdeš na kopec

Vyjdeš na kopec. Lapáš po dychu. V duchu máš dilemu medzi únavou a pocitmi šťastia. Keď pulz nadobudne pokojnú frekvenciu a máš čas a počasie na rozjímanie, rozjímaš. Vidíš dole pechorenie pána ľudstva v rozpore z pohodou a kľudom prírody. Vidíš, cítiť, počuješ. Počuješ v diaľke rachot divokých motorov, hlasito sa dávajúc na vedomie svoju predstavu o prestíži svojho majiteľa. Zhon. Naháňanie sa za ilúziou šťastia.

Ale ty vidíš nádherné sexi krivky malebných pohorí v svadobnom závoji ranného oparu, vidíš drsné chlapské štíty lemujúce obzor. Hrdia sa na obzore a sú výzvou, tak ako je výzvou život a poznanie jeho tajomstiev. Lebo život je výzva. Pre niekoho hovenie si v blahobyte materiálneho šťastia, ale v ochudobnení ducha, pre iného v naplnení hodnôt morálky, empatie, spolupatričnosti bez nároku na spoločenské a materiálne ohodnotenie.
Užívaš si atmosféru okamžiku. Vnímaš to všetkými zmyslami. Ozaj všetkými. Nielen tými, čo sú ohlupované často stupídnymi reklamami. Ak máš to šťastie, že vieš vnímať, máš pred sebou nefalšovaný, neimitovaný nedigitálny vnem. Vidíš, počuješ, ohmatáš, ochutnáš, cítiš. Chceš sa s týmito pocitmi deliť, fotiš, filmuješ. Tešíš sa s kamarátom, ak tam nie si sám, alebo s inými fanúšikmi týchto pocitov, ak ich tam stretneš.

Dilema civilizácie, musíš dole. Máš tam rodinu, ale aj prácu, živobytie, úrady platby. Nevieš tu viac zotrvať. Musíš dole. Nádych, rozhodnutie. Ide sa. Čas pokročil. Máš pred sebou štreku dole, ale čo je horšie, dole ťa čaká štreka životná, zarobiť, uživiť, zaplatiť. Už aby si bol aspoň na chvíľu zase na nejakom kopci.