Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

piatok 21. decembra 2012

Marťania u nás

Niekedy si myslím, že na našu krásnu planétu prileteli Marťania. Buď netrafili domov, alebo uverili nejakej nahlúplej marťanskej reklame o raji na niekde blízko Marsu. A prileteli nie práve tí najmúdrejší, najlepší. Výzorom sa od nás nejako zvlášť nelíšia. Sú ale viac zachmúrení mrzutí a zlí, než sme boli bývali my, pokiaľ tu neboli. Ani sme si nevšimli kedy došli, prileteli či spadli z neba, či rovno vyfárali z pekla. Znepríjemňujú nám pozemšťanom bytie. Majú vlastné spolky, sú poverení úradne nás riadiť, najradšej by sme boli, keby neboli. Alebo aj boli a zostali si na Marse či v jeho blízkom okolí. Už sú všade a prejavujú sa všade. Ako hovorím, majú mrzutý výzor, sú nadutí, nadpozemsky arogantní, odvrkávajúci, unudení, svetácki, majetnícki, nevšímaví pokiaľ sa to netýka priamo nich. Myslia si, že majú nadvládu nad nami pozemšťanmi. Myslieť si môžu. Ak ešte racionálne myslia. Počúvajú, kde sa dá zobrať, počúvajú, teda berú. Sú tam kde sa rozdáva, chýbajú, kde treba činy.

Marťania sa majú. Vôbec nie sú zelení. Práve naopak, hýria farbami väčšinou takými, čo práve frčia. 

Bude teda treba letieť na Mars a vrátiť týmto prisťahovalcom ich domov. Aby tu zostali vskutku ľudia.

Vlado Čuchran - horami.sk

Možno raz


bude človek pozerať na svet len cez digitálnu obrazovku svojho počítača, smartfónu, tabletu či čohosi podobného. Počasie spozná podľa došlej správy, deti skontroluje cez kameru a dá im digitálnu dobrú noc. Možno nezacíti vôňu lúčnych kvetov, ale si kúpi výkrik chemického priemyslu v spreji, možno ho šokuje mucha vo svojom nepriedušnom obydlí a cestou digitálne ovládaným autom neuvidí srnku, ale jej digitálny obraz na kraji lesa, lebo sa tu už nenašlo miesto vedľa veľkého „teba“ čo jej zobral všetko. Možno sa ľudia zabudnú rozprávať, stretávať a udržia si rod len cez digitálny obchod z genetickým materiálom, vyloženým ako vo výkladnej skrini. Možno zmizne láska, možno sa zabudne žiť...


...A možno zostanú ľudia, žijúci si šťastne paralelne s tým veľkým svetovládnym Big homo sampiens a ktorým hovoríme neprávom, „primitívni“. Oni pochopili princípy prírody, žijú s ňou v symbióze spolupráci a matka Zem ich má rada. A sú to oni, čo dajú deťom nefalšovaný rodičovský bozk na dobrú noc, čo im pri večernej oblohe spievajú uspávanku svojich prarodičov. Sú to oni čo rozdávajú múdrosť ďalším generáciám, pohladia pohľadom svoju krajinu okolo seba kde žijú, tešia sa smútia, umierajú.


... A možno aj ty patríš k tým, čo sa tešíš rozkvitnutej lúke, čo privoniaš rozkvitnutému kvetu, budúcemu plodu, odoženieš otravnú muchu, potešíš sa pohľadom na usilovnú včeličku, čo pracuje, aby ti dala sladký med, pohladíš pohľadom srnča v diaľke pridájaného jeho matkou, pozrieš do očí zvedavého zaja, započúvaš sa do švitorenia vtáčaťa, čo sa teší na svoju rodinku.

... A možno raz nebude človek. Nebude krása, zloba, nič. Nik nebude odháňať otravné muchy. Lebo bol tu človek. Bol. A možno zostane len kvitnúca lúka, milá srnčia rodinka, spev vtáčaťa, zvedavý pohľad zajačika. A Zemi vôbec nebude chýbaťčlovek.

   
Vlado Čuchran - horami.sk               

Vnímaš, že ideš Zemou

Vnímaš všetko čo ti matka Zem ponúka. Máš dar od toho hore, že vnímaš. Možno ty si z mála tých, čo ti tá schopnosť ako tak ostala. Nevnímaš síce, že tá a tá akože „celebrita“ má iný účes, frajera, nové prsia. Rozum jej zostal však ten istý. Polovičný. Nedostala dar od toho hore. Nemôže za to. Asi je to tak zariadené, niekto má rozum, niekto prerobené prsia. Ale chcem poznávať a stretávať ľudí, čo majú rozum a nie zmätok v polo naplnenej lebke.

Lebo ideš Zemou a vnímaš. Zrazu kompozícia čo nevymyslíš. Jednoducho stvoriteľ, príroda. Čumíš nad tým čo všetko môže existovať. Bez digitálu. Nádherná súhra chvíle, farieb, času, svetla, náhod a šance byť pri tom. Niečo čo vníma tvoje oko. Okamih chvíle, chvíľa, okamih, čo sa možno už nezopakuje. Mal si to šťastie, že ti bolo dovolené byť pri tom. A zachytil si to, podal ďalej, pre tých čo tú šancu nemali, ale radi by to precítili. S tebou, ale aj s inými. Cítiš odozvu, od ľudí podobného cítenia. Na oplátku ti ponúknu ďalšie dary prírody. Sú síce na fotke, ale vtiahnu ťa do deja, čo ti nebolo dožičené byť pri tom. Lebo to nejde. Technika ti pomôže prekonávať vzdialenosti, spoznávať čo by si ináč nikdy neuvidel, nepočul.       

Vidíš, vnímaš aj niečo, čo by malo trápiť mnohých a dobre platených. Netrápi. Nás sa to ale bolestne dotýka, trápi nás to bytostne. Dobre nami platených, ale príliš nezaujíma svet hlboko pod nimi. Asi ako my ľudia nič nevieme o živote usilovných pracovitých mravcov, či včeličiek. Akurát vieme, že sú. Dobre plateným to tiež stačí. Nech len tí dole usilovne pracujú a keď sa im zbúra to ich mravenisko, či úľ veľmi to tých dobre platených nezaujíma. Až vtedy, keď zrazu ten med nie je.     

Vnímanie je možno dar od Boha, možno púha vypestovaná chápavosť, schopnosť empatie. Vidieť je dar. Vedieť vidieť, je dar ešte väčší.

Denne sme svedkami mnohých javov. Denne obchádzame problémy, čo nechceme vidieť.

Chcime vidieť, chápať, pomáhať. Pokiaľ sa dá a nie je neskoro.            

Vlado Čuchran - horami.sk

Lacova mulda

Bol novembrový víkend. Ja, Paľo, Maroš a Laco sme si zvolili vychádzkovú túru na Lajošku, čo je horská chata na hrebeni Rudohoria blízko Košíc. Prechádzajúc srieňou polepenými scenériami neskorého jesenného lesa sa tešíme z okolitej nádhery. Zohriatí teplom chaty a čímsi navyše, si robíme okruh na blízku vyhliadku. Paľo nabral iný kurz, sťa objaviteľ novej trasy, kratšej, ako sa vyjadril pri odchode. Keď sme sa vďaka modernej technike telefonicky kontaktovali niekde v oblasti cieľovej vyhliadky, očakávajúc, že Paľo tam už na nás čaká pri cigaretke, zistili sme, že to Paľovi s tou skratkou akosi nevyšlo. Vracajúc sa späť ku chate v našedlej podvečernej polohmle sme si opäť telefonicky vzájomne s Paľom ujasnili, kde sa všetci nachádzame. Na naše prekvapenie sme sa počuli dvojmo. Po telefóne aj naozaj. Opäť sme boli spolu. Paľo potom líčil, ako bola jeho objaviteľská cesta fakt objavná. Kľukatil sa niekde nad chatou, aby potom s úľavou zistil, že vidí pred sebou akési nepoznané ľudské obydlie. „Fíha tu? Veď na hrebeni je len chata“. Preblyslo mu vtedy hlavou. A ono to bola Lajoška, tak trocha z iného uhla, z nezvyčajného zahmleného podvečerného pohľadu. Takže pre pokročilý čas už nerobil ďalšie prieskumy a trpezlivo nás vyčkával v blízkosti chaty, kde sme sa stretli.

To už bol čas návratu, pretože tma rýchlo pribúdala, tak že sa nám z toho stal lunochod. Užívali sme si ticho prírody, šerosvit temného lesa. Išli sme bez svetla čeloviek, len sem tam sme si blikli na trasu. Navigovali nás kontúry obrysov bieleho chodníka, čierneho lesa. Nádhera. Laco si prisvecoval, bol za nami, asi preto, lebo lepšie videl pod nohy. Príchod na vrchol osvetlenej zjazdovky, na Jahodnej bol príležitosťou k doplneniu energie. Majúc vzácnu, tekutú energetickú bombu a pohárik k šťastiu tela a duše, sme začali s obradom, čakajúc na Laca, čo blikal ešte opodiaľ na hrebeni. Takže keď prišiel bližšie na dosah, núkali sme ho kalíštekom vzácneho moku, čo predtým ovlažil naše vyprahnuté hrdlá. Laco prechádzajúc okolo nás a schádzajúc dole zjazdovkou na nás prekvapených stačil vyblafnúť: „Chlapci nemôžem zastať, musím ďalej“ a zmizol za hrbom svahu. Ako nám neskôr vysvetľoval, mal problém s nohami a volil variant bez zastávky, než stvrdnutie na svahu.

Prekvapení sme ešte párkrát otočili kalíštek aj za Laca, čomu sme sa potešili. V tú chvíľu sme ešte nevedeli, že to blízke miesto pomenujeme „Lacova mulda“. Kto nevie je to ľavý okraj zjazdovky na Jahodnej, ktorým sa schádza.

Neskôr sme skúmali, ako sa nami zavedený názov ujme. Pri návšteve Jahodnej, či pri reči, na stretnutí na hrebeni s náhodnými turistami, sme potom dlho nadhadzovali, len tak sťaby náhodou otázku s vážnym výrazom: „Išli ste Jahodná – Lajoška Lacovou muldou?“ „Nie?“ aj sme sa čudovali, že to nik nepozná. Dúfam, že po prečítaní tohto článku už bude každý návštevník týchto končín o niečo viac informovaný.    

Vlado Čuchran - horami.sk