Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

štvrtok 27. decembra 2012

Po koncu šveta

Vždy nám ktosi, čosi sľubuje, predpovedá... a nesplní. Reklamy, včasné platby, či vôbec nejaké, vyššie platy, lepšiu budúcnosť, sociálne istoty. Aj teraz. Mal prísť koniec sveta. A sľubovali to onakvejšie kapacity než tí, čo nám tu takpovediac pravidelne každé štyri roky sľubujú. Čo všetko už nasľubovali! A teraz bola šanca overiť si sľuby a krajne dôveryhodné predpovede. Až z dávnej minulosti. Mali by sme im veriť! Či?

Koniec sveta neprišiel. Pekne ma to vytočilo. Už - už som sa chystal si konca užiť, ako sa patrí a nič. Niektorí si postavili bunkre, odsťahovali sa, vykúpili zásoby v obchodoch, oddávali sa iným radovánkam, aby toho stihli do osudového dňa čo najviac a aby potom v blaženej večnosti mali na čo spomínať. Pokiaľ aj ten onen svet nemal skončiť. Neviem, nepísali o tom v novinách, alebo som čítal samé hlúposti každodenného dňa a nezvýšil mi čas venovať sa serióznym autorom mysliacich na náš posledný deň.

Fakt ma tie sľubotechny štvú. Mali sme prežívať posledné dni na našej Zemi. Malo sa bilancovať, ako sa patrí na účtovnú uzávierku predošlého obdobia. Burzy sa mali prepadať samé do seba, kurzy sa mali zblázniť. Svet, človek tiež. Nič také sa nestalo a bolo mi to čudné, veď mali tu zostať len posolstvá pre iné civilizácie svety, vesmíry. Nič. Žiadne budovanie pamätníkov, betónovanie devédečka o ľudstve a Zemi 100m pod zem aj s najmodernejším prehrávačom, to pre prípad, že by potenciálni návštevníci nemali svoj. Žiadna reklama na koniec sveta, návod na prežitie...

Zvláštne, vždy nás ktosi presviedča, aby sme verili. Vynakladajú na to peniaze, aby sme verili. Takíto veriaci sa propagátorom za to zavďačia tým, že im uveria. Funguje to tak od vtedy, čo vznikli sľuby. Sľuby nevznikli, len tak sami pre seba. Sú tam, kde sú poslucháči. A keď príde k lámaniu chleba, sľuby sa zdekujú.

Vďaka Vám chaty, bivaky


Áno ďakujem vám v tom najširšom slova zmysle. Vďaka, že ste. Stojíte niekde uprostred našich túr, púti či túžob. Odpočinie si tam naše telo, duša dostane iný rozmer. Ste uzlom spájajúcim ľudské putovania krásnymi horami. Sú tu stretávky ľudí rôznych národov, vyznaní a napriek tomu sú to stretnutia čo všetkých obohatia duševne. Sú to chvíle rozhovorov, spoločných plánov, výmena poznatkov. Napriek rôzností toľko zhôd. 

Ľudstvo by sa malo stretávať na horách. Asi by prestali vojny, lebo by sa nikomu v tej zime nechcelo bojovať.

Totižto ľudia si na horách pomáhajú a to či chcú alebo nie. Spája ich rovnaké puto, niekedy veľmi krehká niť bytia či prežitia, to v tých extrémnych prípadoch. Ale aj tu pôsobí pud sebazáchovy. Nedá sa poprieť.

Ale ide najmä o to, že na hory chodia ľudia s láskou, dobrovoľne. Za krásou, poznaním, čistotou, jednoducho prírodou za pôvodnými hodnotami. Je to návrat do lona našej matky Zeme. Tej čo nás sprevádza hromadou sto tisícročí, miliónmi liet ešte pred nami.

Patrím do romantickej generácie turistov, horolezcov, či jaskyniarov, skrátka nespútaných pútnikov našou matičkou. Príliš ma nikde neoslovili hotely so svojim pohodlím, často aj snobizmom napáchnutou klientelou. Naopak vždy som vyhľadával bivaky a ž potom chaty. Bivak preto, lebo je to voľnosť rozhodnutia sa v čase a priestore, je to návrat „tam“. Je to osobitosť miesta, dosť málo pohodlná, čo si vyberiem alebo mi vyberie časová tieseň. Je to aj matroš navyše na chrbte. Je to absolútne spojenia s prírodou. Varíš večeru a vôňa spálených ovsákov privedie stádo kamzíkov až ku ešusu. Ak by boli ľudia pozvem ich na večeru. Mohli by slušne odmietnuť. Lebo ho nemám príliš na zvýš.

Pohľad z očí do očí akoby naznačoval to nevypovedané: Všetci sme dietky tejto Zeme. 5 metrov. Ochranári by možno neuverili, že ich nik neruší a že sa vzájomne poznávame. Ešte si tak podať ruky, či vlastne aj kopýtka.

Alebo ísť ráno po vodu niekde v suťovisku. Strážcovia doliny sú hneď v pohotovosti. Hneď pískajú svoje intenzívne „Pozor“. Rozhodcovia čo hodnotia kto si. Nepriateľ? Priateľ?

A ideš si hore Velickou a tí istí strážcovia na teba kašlú. Sú skomercionalizovaní, pózujú tesne vedľa chodníka, aby to ku hodenej potrave nemali ďaleko. Nepískajú, nastavujú svoj profil, detail. Ešte že si nepýtajú honorár.

Z bivaku vidíš šantiace sa kamzíčatá na snehovom poli. Rozprávka. Rodičia stádo dohliada nad svojou materskou školou. A mladé, presne ako všetky mláďatá, šantia a nepoznajú hranice až pokiaľ nedostanú štuchanec od dozora. Vtedy mláďa porozumie a zníži svoju hyperaktivitu.

Z bivaku vidíš to čo málokto. Prežívaš všelijaké chvíle. Taký nepríliš plánovaný bivak, naproti tomu spomínané atribúty príliš nemá. Je to kalkulácia úmerná daným možnostiam. A tie sú niekedy dosť zúžené. V stene zvažuješ čo a ako, síl a zásob ubúda. Kiežby aj cesty pred sebou či pod sebou, ak to zabalíš.

A chaty?

Sú spoločenstvom spriaznených duší: ono je to v nejakej úmere. Bližšie k civilizácii sa prejavujú jej účinky, ďalej opačne, viac funguje spriaznenosť duší.

Chaty sú vlastne bivakom, čo sa niekomu zapáčil ,tak ,že tam zakopol a postavil útulok nielen pre seba, ale aj iným schopným vnímať tú pohodu. Chata je komfortom, pokiaľ je otvorená či prístupná a ty cítiš únavu v celom tele. A vôbec tam nemusí byť komfort. Stačí strecha nad hlavou, kus rovného miesta, kde padneš od únavy. Si vďačný za každý stupeň teploty, čo sa v tomto prostredí zväčša nezískava ľahko. Stisnutím, tlačidla, otočením ventilu. Je za tím množstvo práce. To pochopí len ten čo skúsil.

Chata na horách je pojem. Vedú sa o nej debaty v kruhoch návštevníkov hôr. V úzkych kuloároch sa vedia intímnosti, znalosti. Tá čo sa vzdiali od očakávaní sa vzdiali aj úplne. My, čo ich potrebujeme, čo ich navštevujeme, ich zároveň hodnotíme. A oni potrebujú nás, aby ich mal kto hodnotiť. Potrebujú nás fanatikov prírody, hôr. Funguje to. Nerušte naše kruhy, vy čo sem zavítate, len ak vás vyvezú a zvezú, v čase, keď nás vtedy potrebujete. Príďte medzi nás aj inokedy, možno vás aj prijmeme, niektorých, možno poopravíme, usmerníme. Možno ani nie, možno ani sem nepatríte ani na druhý pokus. Vieme totiž rozoznať, prirodzené od umelého.

Chaty sú aj nie sú, podľa informácií je niekedy ťažko odhadnúť, či ma bude očakávať s otvorenou náručou, či mi oznámi, že je zatvorená. V tej najhoršej chvíli, chvíli pomoci v únave očakávaní spásy.

Áno je tu infozmätok. Bivak naproti tomu tento problém nerieši. Je to zichrovka. Spolieham sa sám na seba. Neprekvapí ma nejakú úradný zákaz, s takým zákazom, že chata je zavretá. Môžem ja to tam pred nebeskou bránou svätému Petrovi vysvetľovať, že som prišiel nejako zavčasu a dosť neplánovane. Neuverí. Nebol dole.

Takže vďaka vám chaty, bivaky.

Stopy


Rád prechádzam zimnou krajinou, pretože v nej sa dá veľa čítať. Je to niekedy čierno biele čítanie, keďže zelené je pod snehom a zbytok čupí v pološere lesa. O to ľahšie čítanie to je.

Napríklad na čerstvo zasneženej ulici rozpoznávam stopy a snažím sa uhádnuť dianie, čo sa tu nedávno udialo. Hlboké stopy kráčajúce ulicou - to muž rezko prekonáva nástrahy zimy. Odkiaľsi zase kráčajú malé šuchtavé stopy s opätkami, to asi mladá dáma odišla z domu. Nevedú naspäť. Asi sa niekde zdržala. A tu pod stromom stopy domácich miláčikov aj s ich výlučkami. Ešteže tu nenechali stopu aj ich páni. Vibramová podrážka – aha, kohosi zlákali zasnežené tíšiny našich hôr. Pohodené krabice, vedľa smetiaka, tak aby bolo vidieť novú značku televízora. A tu je zasa celá plejáda stôp pneumatikových, ešte aj na chodníkoch. Určite je ich viac než od topánok. Vyzerajú byť všetky zimné. Až dojemné plnenie paragrafov. Ale zato ľahučké topánočky na Rysoch stretnem. Tam pravidlá akosi nefungujú a diletanti sú v ofsajde. Často po tom aj úplne mimo, na nemocničnom lôžku. V tom lepšom prípade.

Ale v lese, to je paráda! Tu mi čosi malé prekrížilo turistickú značku, tam zase čiasi stopa chvíľu ide spolu s mojou. Samozrejme že, vždy je moja o niečo neskôr. Spolu by som len ťažko šiel s nejakým lesným stvorením na vodítku. 

Rád sledujem stopy. Hľadal som ja minulú zimu svoje vlastné stopy keď som sa vracal z hory. Veruže vycúvam po nich, ak bude zle. Nenašiel som ich. Niekto ma dobehol a pekne ich zašliapal. Samozrejme, veď načo by sa boril inde, keď to má pred sebou prešliapané. Tiež som taký. Občas sa aj mne podarí zašliapnuť nejakú stopu. Priznám sa občas som zašliapol bežkársku, lebo mi to večné prebáranie sa v snehu, liezlo na nervy. Tak som to vždy trocha vyskúšal. Reku stopa je vychodená, pôjde sa ako na cestičke. No bolo to ešte horšie, lebo stopa bola úzka a tvrdá a ja som sa z nej prepadával ako z neviditeľného obrubníka.

Leto mi v stopovaní až tak veľa nehovorí. Nie som žiaden Winetou, či Holmes čo toho toľko narozprávajú o zlomenej vetvičke, že sa nestačím čudovať. A ja a my všetci vidíme celé lesy s polámanými nielen vetvičkami, ale aj kmeňmi, vidíme pozrubované celé pláne a vedeli by sme o tom rozprávať, to by sa tí spomínaní dvaja filmoví hrdinovia asi riadne začudovali, akí sme múdri.  

Stopa, je dobrá vec. Keď sa zamotám v neprehľadnom lese, čiasi stopa v polámanom chrastí ma dovedie niekde. Veď, kde by ma mala doviesť. Niekde predsa len začala a niekde končí. Nespadla z neba. Alebo aj hej.

Tejto jesene som prechádzal Prielomom Hornádu oddelene od skupiny turistov, ku ktorým som patril, lebo fotografické a filmárske povinnosti mi nedovolil držať s nimi krok. Takže som to prechádzal sólo sem-tam niekoho stretnúc z návštevníkov Slovenského Raja. Chodník tam traverzuje tok Hornádu, raz na jeho ľavej, raz na pravej strane. Chodníky, stúpačky, rebríky, chodníček prepletajúci sa pomedzi stromy nad vodným tokom poniže, všetko, akoby by ich jedna mater mala. Rovnaké. Skoro. A tak pri jednom obchádzaní akéhosi kmeňa upútala moju pozornosť čerstvo rozrytá zemina. Tade išli pred mnou moji kamaráti. Vytešoval som sa, že sú niekde blízko a že tu sa zdržali lebo to vyzeralo náročnejšie a že mám šancu ich dobehnúť. Určite, tade išli. Teda idem za nimi. Veď devastácia terénu hovorí o množstve ľudí, čo tade išlo a čo malo značný problém so stabilitou podložia. 

Bola to trocha zvláštna obchádzka stromu a nejakého úseku. „Asi vývraty“. Blyslo v mojej smädom zmáranej mysli. Ale nešlo mi do hlavy, že rozrytá tráva a čerstvá zem pod ňou nejako prudko a dlho zachádza a odbočuje zo smeru. Prielom som síce absolvoval dosť dávno, ale to by som si takú zvláštnosť musel pamätať. Ale veď chlapci z Horskej sa o Raj príkladne starajú, tak prečo tie obavy.

„Ale veď Raj poznám. Asi si tento úsek už nepamätám.“ Opäť ma mozog presviedča o opaku, čo oči vidia a čo ruky chytajú. Lebo ruky mali čo v tom strmáku robiť. Lebo chytanie sa o nejakú halúzku blízkeho stromu, či zabárať prsty do vlhkej čiernej zeme pomedzi korienky trávy navyše už v narastajúcej expozícií, to nebolo nejako v poriadku. Keď som zbadal, že stopy skončili a že som pod komínom vo vápencovej sivej stienke vedúcej niekde mimo Prielom, tak ma opäť mozog prekvapil svojou dedukciou:

„Tade istotne schádzali lezci a zlaňák im tu skončil, a dole to zišli“ Zároveň som však pochyboval o svojom úsudku. „Tu sa predsa nikdy neliezlo a asi ani nelezie“. Napadlo mi. Asi musím dole. Pohľad dole zachytil stopu. Akísi turista tam nikde podo mnou si spokojne traverzuje stienku podo mnou.

Keď som zišiel dole ku stromu, čo som ho obchádzal, zistil som, že keby som ho obišiel zľava, nezišiel by som z trasy.

Po celodennej túre fotení a filmovaní som sa vrátil na ubytovanie a stretnúc sa s partiou, opatrne som sondoval, či sa niekde cestou nepráskli, lebo som sa nechcel hneď strápniť. Nestrápnil som sa sám. Tie stopy pochádzali od nich. Spolu sme tvorili storočia skúseností na horách a tu hľa, také čosi!   

Asi netreba veriť každej stope. Zblúdilé skoby v stene, nie vždy patria do správnej cesty. Všetko logické a predsa nie. Z toho by sa Holmes zbláznil! Asi preto nechodil na hory.

Kedysi sme mali knižné vydavateľstvo STOPY čo nás vťahovalo do dobrodružstiev Divokého západu medzi bledé a červené tváre. Asi ma to poznačilo a kdesi sa stále vo mne prebúdza hravá romantická duša.

pondelok 24. decembra 2012

Som rád, že existujú supermarkety


Áno som. Keby všetci chápali to, že to „pravé orechové“ je v prírode, bola by tam tlačenica. A to ja nerád. Namiesto návštevy zdravej prírody, ľudkovia civilizovaní radi chodia bezcieľne vyprázdňovať svoje peniažteky, teda dôkaz svojej prosperity do superobchodov – teda do supermarketov, aby všetci pochopili vlastne slovenský názov takejto ustanovizne.

Snažím sa propagovať zdravý pobyt v zdravej prírode. Nejako to nefunguje. Žiadne zástupy na vstupných bránach do lesa, žiadne mimoriadnosti. Vlastne som aj rád, že títo ľudkovia neprídu teraz sem na chodník, kde som, neveria mi, len preto, lebo som im natáral, že tu v prírode je „pravé orechové“. Jednak to, že na pravosť už dnes málokto uverí a ešte aj na to kašle. Tomuto druhu „prírodnej reklamy“ akosi nerozumejú. 

A možno by aj tí, veriaci reklame pod nejakou pohnútkou prišli. No a potom by sme sa tu všetci určite ani nezmestili. Všetci by mali plné ruky nákupov, plné vozíky potrebností ale aj zbytočností. Celé rodiny s balíkmi, taškami. A k tomu ešte aj úzky horský chodník. No kto by sa im stále vyhýbal? Lebo mne by sa vo svojom lavínovom správaní určite nevyhli. Určite by ma zašliapli do zeme vedľa chodníka, lebo ako hovorím, určite by im úzky chodník nestačil. Aj by sa patrične vyobliekali do značkových hábov a obuli do niečoho v čom sa chodiť nedá, ale je to moderné. A určite by za rohom stála vyblýskaná limuzína. Aby hľadali „pravé orechové“.

Alebo možno by ich sem dotiahla nová reklama, hlásajúca, že cena vzduchu je teraz v akcii a aj voda je teraz v prírode výnimočne zdravá a potrvá to len dva týždne a že sa tu dejú veci, aké ešte digitálne oko nevidelo. Neskúšal som. Ani nebudem pokúšať, čo keby uverili a nevideli by tu žiaden obchod? To by sa mohli aj poriadne naštvať. A byť ja nablízku. Ujujúúúj...

Aj sa stalo, že dieťa idúce na turistický školský výlet, si ho poplietlo s „výletom“ do supermarketu a pýtalo sa, či je na kopci nejaký supermarket. Lebo cesty do supermarketov sa stali nahrážkou za víkendový výlet.   

Som rád, že existujú supermarkety, lebo sa zmestím na kľukatý horský chodník, nestojím v rade, nepočúvam reči o akciách, nezakopávam o reklamy a že tu stretávam ľudí, ktorí uverili skutočne „pravému orechovému“ aj bez mojej reklamy.

Rohožka


Väčšinou kus odrezaného koberca. Najčastejšie už takého čo doslúžil a zachoval sa časti aké – také, schopné ešte reprezentácie pred dverami. Lebo tam je jej miesto. Leží tam už teraz ufúľaná, zodratá, každý si o ňu otiera topánky, špinavé, zaprášené. Tam pred dverami prežíva svoj svet. Ako rada by bola kobercom, čo po ňom chodia vznešené čisté topánky, papuče, nohy, ale aj ruky, nerátajúc tým batoľatá. Ako by bola rada keby ju čistili, vysávali, hýčkali česaním. Odvďačila by sa svojim pánom svojou útulnosťou. A možno by bola aj v médiách s celebritami. V reklamách, v hotely, vyhriatej obývačke. Všetci by si chválili jej hebký, mäkký povrch, čistý vzhľad. Veď taký musí byť koberec. Teplý, čistý, hebký, pekný.

Ale... je len kusom. Nič neznamená. Je len na čistenie, nie na krásu. Na odkopnutie po jej ošúchaní.

Obaja majú spoločné všetko. Akurát osud im nadelil rozličnú rolu. Ako u ľudí.

Vlado Čuchran - horami.sk

piatok 21. decembra 2012

Marťania u nás

Niekedy si myslím, že na našu krásnu planétu prileteli Marťania. Buď netrafili domov, alebo uverili nejakej nahlúplej marťanskej reklame o raji na niekde blízko Marsu. A prileteli nie práve tí najmúdrejší, najlepší. Výzorom sa od nás nejako zvlášť nelíšia. Sú ale viac zachmúrení mrzutí a zlí, než sme boli bývali my, pokiaľ tu neboli. Ani sme si nevšimli kedy došli, prileteli či spadli z neba, či rovno vyfárali z pekla. Znepríjemňujú nám pozemšťanom bytie. Majú vlastné spolky, sú poverení úradne nás riadiť, najradšej by sme boli, keby neboli. Alebo aj boli a zostali si na Marse či v jeho blízkom okolí. Už sú všade a prejavujú sa všade. Ako hovorím, majú mrzutý výzor, sú nadutí, nadpozemsky arogantní, odvrkávajúci, unudení, svetácki, majetnícki, nevšímaví pokiaľ sa to netýka priamo nich. Myslia si, že majú nadvládu nad nami pozemšťanmi. Myslieť si môžu. Ak ešte racionálne myslia. Počúvajú, kde sa dá zobrať, počúvajú, teda berú. Sú tam kde sa rozdáva, chýbajú, kde treba činy.

Marťania sa majú. Vôbec nie sú zelení. Práve naopak, hýria farbami väčšinou takými, čo práve frčia. 

Bude teda treba letieť na Mars a vrátiť týmto prisťahovalcom ich domov. Aby tu zostali vskutku ľudia.

Vlado Čuchran - horami.sk

Možno raz


bude človek pozerať na svet len cez digitálnu obrazovku svojho počítača, smartfónu, tabletu či čohosi podobného. Počasie spozná podľa došlej správy, deti skontroluje cez kameru a dá im digitálnu dobrú noc. Možno nezacíti vôňu lúčnych kvetov, ale si kúpi výkrik chemického priemyslu v spreji, možno ho šokuje mucha vo svojom nepriedušnom obydlí a cestou digitálne ovládaným autom neuvidí srnku, ale jej digitálny obraz na kraji lesa, lebo sa tu už nenašlo miesto vedľa veľkého „teba“ čo jej zobral všetko. Možno sa ľudia zabudnú rozprávať, stretávať a udržia si rod len cez digitálny obchod z genetickým materiálom, vyloženým ako vo výkladnej skrini. Možno zmizne láska, možno sa zabudne žiť...


...A možno zostanú ľudia, žijúci si šťastne paralelne s tým veľkým svetovládnym Big homo sampiens a ktorým hovoríme neprávom, „primitívni“. Oni pochopili princípy prírody, žijú s ňou v symbióze spolupráci a matka Zem ich má rada. A sú to oni, čo dajú deťom nefalšovaný rodičovský bozk na dobrú noc, čo im pri večernej oblohe spievajú uspávanku svojich prarodičov. Sú to oni čo rozdávajú múdrosť ďalším generáciám, pohladia pohľadom svoju krajinu okolo seba kde žijú, tešia sa smútia, umierajú.


... A možno aj ty patríš k tým, čo sa tešíš rozkvitnutej lúke, čo privoniaš rozkvitnutému kvetu, budúcemu plodu, odoženieš otravnú muchu, potešíš sa pohľadom na usilovnú včeličku, čo pracuje, aby ti dala sladký med, pohladíš pohľadom srnča v diaľke pridájaného jeho matkou, pozrieš do očí zvedavého zaja, započúvaš sa do švitorenia vtáčaťa, čo sa teší na svoju rodinku.

... A možno raz nebude človek. Nebude krása, zloba, nič. Nik nebude odháňať otravné muchy. Lebo bol tu človek. Bol. A možno zostane len kvitnúca lúka, milá srnčia rodinka, spev vtáčaťa, zvedavý pohľad zajačika. A Zemi vôbec nebude chýbaťčlovek.

   
Vlado Čuchran - horami.sk               

Vnímaš, že ideš Zemou

Vnímaš všetko čo ti matka Zem ponúka. Máš dar od toho hore, že vnímaš. Možno ty si z mála tých, čo ti tá schopnosť ako tak ostala. Nevnímaš síce, že tá a tá akože „celebrita“ má iný účes, frajera, nové prsia. Rozum jej zostal však ten istý. Polovičný. Nedostala dar od toho hore. Nemôže za to. Asi je to tak zariadené, niekto má rozum, niekto prerobené prsia. Ale chcem poznávať a stretávať ľudí, čo majú rozum a nie zmätok v polo naplnenej lebke.

Lebo ideš Zemou a vnímaš. Zrazu kompozícia čo nevymyslíš. Jednoducho stvoriteľ, príroda. Čumíš nad tým čo všetko môže existovať. Bez digitálu. Nádherná súhra chvíle, farieb, času, svetla, náhod a šance byť pri tom. Niečo čo vníma tvoje oko. Okamih chvíle, chvíľa, okamih, čo sa možno už nezopakuje. Mal si to šťastie, že ti bolo dovolené byť pri tom. A zachytil si to, podal ďalej, pre tých čo tú šancu nemali, ale radi by to precítili. S tebou, ale aj s inými. Cítiš odozvu, od ľudí podobného cítenia. Na oplátku ti ponúknu ďalšie dary prírody. Sú síce na fotke, ale vtiahnu ťa do deja, čo ti nebolo dožičené byť pri tom. Lebo to nejde. Technika ti pomôže prekonávať vzdialenosti, spoznávať čo by si ináč nikdy neuvidel, nepočul.       

Vidíš, vnímaš aj niečo, čo by malo trápiť mnohých a dobre platených. Netrápi. Nás sa to ale bolestne dotýka, trápi nás to bytostne. Dobre nami platených, ale príliš nezaujíma svet hlboko pod nimi. Asi ako my ľudia nič nevieme o živote usilovných pracovitých mravcov, či včeličiek. Akurát vieme, že sú. Dobre plateným to tiež stačí. Nech len tí dole usilovne pracujú a keď sa im zbúra to ich mravenisko, či úľ veľmi to tých dobre platených nezaujíma. Až vtedy, keď zrazu ten med nie je.     

Vnímanie je možno dar od Boha, možno púha vypestovaná chápavosť, schopnosť empatie. Vidieť je dar. Vedieť vidieť, je dar ešte väčší.

Denne sme svedkami mnohých javov. Denne obchádzame problémy, čo nechceme vidieť.

Chcime vidieť, chápať, pomáhať. Pokiaľ sa dá a nie je neskoro.            

Vlado Čuchran - horami.sk

Lacova mulda

Bol novembrový víkend. Ja, Paľo, Maroš a Laco sme si zvolili vychádzkovú túru na Lajošku, čo je horská chata na hrebeni Rudohoria blízko Košíc. Prechádzajúc srieňou polepenými scenériami neskorého jesenného lesa sa tešíme z okolitej nádhery. Zohriatí teplom chaty a čímsi navyše, si robíme okruh na blízku vyhliadku. Paľo nabral iný kurz, sťa objaviteľ novej trasy, kratšej, ako sa vyjadril pri odchode. Keď sme sa vďaka modernej technike telefonicky kontaktovali niekde v oblasti cieľovej vyhliadky, očakávajúc, že Paľo tam už na nás čaká pri cigaretke, zistili sme, že to Paľovi s tou skratkou akosi nevyšlo. Vracajúc sa späť ku chate v našedlej podvečernej polohmle sme si opäť telefonicky vzájomne s Paľom ujasnili, kde sa všetci nachádzame. Na naše prekvapenie sme sa počuli dvojmo. Po telefóne aj naozaj. Opäť sme boli spolu. Paľo potom líčil, ako bola jeho objaviteľská cesta fakt objavná. Kľukatil sa niekde nad chatou, aby potom s úľavou zistil, že vidí pred sebou akési nepoznané ľudské obydlie. „Fíha tu? Veď na hrebeni je len chata“. Preblyslo mu vtedy hlavou. A ono to bola Lajoška, tak trocha z iného uhla, z nezvyčajného zahmleného podvečerného pohľadu. Takže pre pokročilý čas už nerobil ďalšie prieskumy a trpezlivo nás vyčkával v blízkosti chaty, kde sme sa stretli.

To už bol čas návratu, pretože tma rýchlo pribúdala, tak že sa nám z toho stal lunochod. Užívali sme si ticho prírody, šerosvit temného lesa. Išli sme bez svetla čeloviek, len sem tam sme si blikli na trasu. Navigovali nás kontúry obrysov bieleho chodníka, čierneho lesa. Nádhera. Laco si prisvecoval, bol za nami, asi preto, lebo lepšie videl pod nohy. Príchod na vrchol osvetlenej zjazdovky, na Jahodnej bol príležitosťou k doplneniu energie. Majúc vzácnu, tekutú energetickú bombu a pohárik k šťastiu tela a duše, sme začali s obradom, čakajúc na Laca, čo blikal ešte opodiaľ na hrebeni. Takže keď prišiel bližšie na dosah, núkali sme ho kalíštekom vzácneho moku, čo predtým ovlažil naše vyprahnuté hrdlá. Laco prechádzajúc okolo nás a schádzajúc dole zjazdovkou na nás prekvapených stačil vyblafnúť: „Chlapci nemôžem zastať, musím ďalej“ a zmizol za hrbom svahu. Ako nám neskôr vysvetľoval, mal problém s nohami a volil variant bez zastávky, než stvrdnutie na svahu.

Prekvapení sme ešte párkrát otočili kalíštek aj za Laca, čomu sme sa potešili. V tú chvíľu sme ešte nevedeli, že to blízke miesto pomenujeme „Lacova mulda“. Kto nevie je to ľavý okraj zjazdovky na Jahodnej, ktorým sa schádza.

Neskôr sme skúmali, ako sa nami zavedený názov ujme. Pri návšteve Jahodnej, či pri reči, na stretnutí na hrebeni s náhodnými turistami, sme potom dlho nadhadzovali, len tak sťaby náhodou otázku s vážnym výrazom: „Išli ste Jahodná – Lajoška Lacovou muldou?“ „Nie?“ aj sme sa čudovali, že to nik nepozná. Dúfam, že po prečítaní tohto článku už bude každý návštevník týchto končín o niečo viac informovaný.    

Vlado Čuchran - horami.sk

 


nedeľa 16. decembra 2012

Koňec šveta

Keď si predstavím, že o chvíľu tu máme koniec sveta, napadá ma vyhodňarské slovo „šveto“ čo znamená sviatok. Takže koniec sviatkov znamená „koňec šveta“. Aj to tak nejako vychádza, ale starí Mayovia sa o pár dní sekli, „bo ešči neznaľi vyhodňaroch co sebe robia srandu“. Mayovia vtedy mysleli a mysleli a začali písať dni a týždne a mesiace a roky. A bol tam medzi nimi aj vyhodňar, murár, čo tam zarábal. Písal, či vlastne osekával, tesal, sekal do kamenných dosiek, písal kalendár a sním aj akúsi predpoveď do budúcna. Lebo kalendár je vlastne predpoveď. Bez neho by sme ani nevedeli, že napríklad o desať dní bude piatok a že bude pätnásteho. Na kalendári sa dohodli všetci, nie však na jeho forme, lebo už vtedy sa ľudia hádali, čo je vlastne jedno. A začali pripisovať zoskupeniam čísel akýsi význam. My žujúci v desiatkovej sústave rátame podľa počtu prstov na rukách. A keby sme mali po štyri rátali by sme do osem a potom znova od jednej. Zaujímavosťou by bolo akou sústavou si meria čas naša Zem, ktorej sa koniec sveta týka najviac. Jej je úplne jedno koľko máme prstov. 

Ale vráťme sa ku kalendáru a predpovedi o konci sveta, ako to tam v ten osudný čas v Mayskej ríši vyzeralo. Nezachovalo sa toho veľa. Nepoznáme ani meno nášho rodáka, autora predpovede. A vlastne to ani predpoveď nebola. Dlabal ho náš pracovitý rodák do kameňa a jednoducho sa mu zlomilo dláto, či sa mu minul materiál na doštičky, alebo sa dostal do platobnej neschopnosti, možno si odbehol v tej horúčave na pivo a zahustil to poldecákom a už sa nevrátil do práce, skrátka zapríčinil paniku budúceho sveta. Podaril sa mu marketingový ťah, čo by sme to tak mali nazvať, ktorý oblbol celú Zem. Dokonale. Zarobil na tom priemysel filmu, novinári, spisovatelia, televízie. Lebo tak tento svet funguje. Serióznosť sa schovala do peňazí do reklám, fikcií. Nahodil som minule túto tému vo výťahu a vznikla z toho úsmevná diskuzia. Na šťastie.       

Stále sme tí istí frajeri

Ani sme sa nenazdali a čas nám prepadol pomedzi prsty. Čo si hodnotím, je to že sme zostali, poniektorí, na prelome puberty. Prejavilo sa to nie tak dávno napríklad tvorbou gaštanových figuriek. Čo všetko sme vytvorili: stonožku, mačku, býka. Hrali sme sa ako deti. Veď sme sa z toho obdobia príliš nevzdialili. Stále sa radi pohráme. S niečím čo nás vracia do mladosti, čo už mnohí nepoznajú. Žiaľ. Aj toť predtým sme si zahrali vo štvorici iluzórny faraón, či sedmu. Bez kariet. To bolo rečí, kibicovania nazerania do kariet. A stačili nám podpivníky. Okolie nás určite považovalo za bláznov na vychádzke. Budiš. Vrátili sme sa do mladosti. My áno. Alebo sme sa rozdávali s gitarou. Chýbali slová. Nevadí. Tak sme to brumkali. „Brum, brum, brum, brum, potom brem, brem, brem, brem a potom bram, bram, takže sme prešli všetky samohlásky včítane „ô“ „ä“ mäkkého či tvrdého „y“, aj českého „u“ s kroužkem, čo bol najväčší problém. Všetko pre radosť prítomných návštevníkov a ešte aj náhodných poslucháčov.

Stále sme tí istí frajeri, aspoň si to myslím.  

Vlado Čuchran - horami.sk

Je dobré mať pri sebe papier

Myslím tým to, že človek a teda aj ja zabúdam. Ak mám papier nezabudnem. Zapíšem, čo som mal na mysli. Minule som myslel a nemal som papier. To značilo to, že som na tú myšlienku zabudol. Škoda. A predtým som zas papier mal, ale myšlienku nie. Nemal som čo zabudnúť... A inokedy som zas nemyslel na to, na čo som mal myslieť, teda na papier a dopadlo to blbo. Papier som v tej chúlostivej chvíli nemal.

Takže nezabúdam na papier.