Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

sobota 19. januára 2013

Biele pumpky


Janko náš turistický jaskyniar nás pozval na túlanie sa planinami Slovenského krasu. Plánovane sme zašli aj do oblasti Silickej jaskyne. Kto nevie, ide o najnižšie položenú ľadovú jaskyňu či priepasť v Európe. Tuším v celej. Nádherný skvost geologických premien vzniknutý aj zrútením stropu pôvodnej jaskyne, čo napája Čierny potok dolnej Gombaseckej jaskyne. Pre spresnenie, zo zrútením stropu sme nemali nič spoločné.

Takže turistická partia, teda my, navigovaní našim Jankom, jaskyniarom telom aj dušou, vzhľadom k jeho menšej výške, či väčšej nížke, sme putujúc rozpálenou júnovou krasovou planinou, dorazili do oblasti Silickej ľadnice. Planina, ktorá je samozrejme bez povrchovej vody s rozpálenými skalnými škrapmi, k tomu páliace letné slnko nad nami v otvorenom teréne, je predstaviteľom stavu núdze o vodu. 

Janko vydal jasný pokyn: „Tu budeme stanovať.“ Súhlasili sme, pretože v krajine vápencových škrapov nebolo príliš z čoho vyberať. Ani nám nič iné neostávalo, než súhlasiť a bolo nám to vlastne jedno. Hlásil sa smäd. „Máme dve možnosti,“ veliteľsky mentoroval Janko, „voda je tam asi päť kilometrov odtiaľ v dedine...“ ukazujúc do neďalekého krovia, kde sme mali tušiť nejakú civilizáciu, dávajúc dramatickú rečnícku pauzu, aby naše zmäknuté mozgy boli schopné informáciu prijať, "alebo tam“ ukazujúc niekde pod nás. „Je to v priepasti Ľadnica“. Uff! Pochopili sme. Hneď sme zvažovali suchú túru päť tam a päť naspäť. Desať kilometrov kvôli vode bolo veľa aj pre ťavu a nieto pre unavených dvojnožcov v páľave letného dňa, no na druhej strane to bolo lákadlom spoznať miestne zvyky v nejakom pohostinnom kultúrno - spoločensko - športovom centre. Samozrejme v zmiešanej mužsko-ženskej partii bolo aj bez žrebovania jasné, ktorá časť populácie by sa náročnej úlohy zhostila. Mal som šancu zúčastniť sa toho. Len či by ostatní trpitelia tak dlho čakali? Kto vie, ako by sme osviežení na tele a duchu našli náš tábor. Alebo ísť po vodu do priepasti? Nejakých 100 metrov pod nami, predsa nemôže byť problémom! Vraj sa to dá, máme aj nejaký matroš. Neriskujeme ďalšie hodiny čakania. Hlasovanie prebehlo veľmi rýchlo. Prosebné pohľady našich dievčat a chlapská česť rozhodla. „Ideme.“ Akísi neviditeľný žreb padol na mňa, Janka a Fera. Jasné. Veď sme ostrieľaní a pevní chlapi. Janko jaskyniar, znalý terénu. Jemu sme zverili svoj osud, pri ceste do podzemia. Fero ostrieľaný turista. Ostrieľaný? Lebo sme si všimli jeho nádherne sa vynímajúce biele nové pumpky, teda turistické nohavice. Ako stvorené na bahnenie sa v blate tunajších zablatených jaskýň! Ja typický recesista, srandista, tvorca situácií, pripravený vždy a všade robiť si srandu a pomôcť. S Jankom sme okamžite vytvorili tichú koalíciu. „Tie pumpky musia dostať krst“, sprisahanecky sme kuli plány proti Ferovým nohaviciam, ktorý ešte navyše nemal ani jaskyniarsky krst v podzemí.              

Lano spustené od zábradlia prístupnej časti Ľadnice ku vstupnému komínu bolo zablatené už len samotným skĺznutím sa po mokrom šikmom ľadopáde pri stene priepasti. Tu bude prvý krst, tešíme sa na prvé vleky na Ferových nohaviciach. Janko ručkuje, ja zlaňujem pomerne položený ľadopádový svah na dülfera, čo znamenalo spúšťanie sa po lane trením omotaného lana stredom cez stehno, blízko chúlostivého miesta, ďalej krížom cez telo, hrudník, späť poza chrbát k ruke. Teda pretiahnutím lana týmito časťami zahlineným mokrým lanom, včítane ľadu, zrobilo lano taký efekt, že odovzdalo značné množstvo svojej špiny na zlaňujúceho. Myslel som si, že Fero nasleduje môj príklad a tešili sme sa na chvíľu, ako sa takto poznačený Fero ukáže pred kočkami. Nastal problém. Fero asi spoznal našu škodoradosť, zmenil zvyklosti a na náš údiv zručkoval po lane bez ujmy na svojom oblečení. 

Druhá skúška bol vstupný komín, čo je sutinový, balvanový takmer zatarasený vstup, do veľkého priestoru, kde sa dá tiež pekne zašpiniť. Po zlezení pod komínom vo vstupnej sále opäť stojí pred nami nepoškvrnený Fero. Skonštatovali sme to svorne v duchu s Jankom a priznali druhú prehru. Dole Janko vo svojom živle obživol a stal sa sprievodcom podzemím. Zišli sme k Čiernemu potoku, napili sme sa do sýtosti, nabrali vody koľko sa len dalo, odložili batohy.      

Popozerali sme útroby jaskyne, dna priepasti. Bol čas návratu, keď Janko vytiahol svoje tromfy. „Trocha sa tu ešte popozeráme“ zavelil nám, čo znamenalo poslušne ísť za ním, lebo sme inú možnosť nemali. Pozamotal nás tak, že sme nevedeli, kde je sever. Ešte sme v tej chvíli nevedeli, akú obrovskú výhodu má domáce, poznané prostredie. „Tade to máme bližšie, pôjdeme tade“ a ukázal v svetle čelovky na čosi čierne pri zablatenom dne, čo mizlo kdesi v stene, či hromade balvanov. Uveriac Jankovi, že je to jediná šanca k návratu na horný svet, sme tento krát v koalícii Fero a ja prikývli. „Počkám na vás a pôjdem za vami, aby som vás vytiahol za nohy z plazivky, keď sa zašprajcujete“ hororovo nás povzbudil Janko. Fajn. Pokiaľ sa zašprajcujeme, má nás kto vytahnúť, utešujem sa v duchu, ale ak nie, zostaneme tu a vyhnijeme. Takú myšlienku som si ani nepripustil a už som sa ležmo pchal do určenej diery. Cítiac strop nad sebou v priestore, kde akoby padol strop a zostal niekde snáď pol metra nad dnom, plazil som sa zodpovedne mazľavým blatom sledujúc svoj každý pohyb, aby nebol mojím posledným. Blato - neblato, vedel som, že ak sa nám podarí vyjsť hore, čaká ma čosi na prezlečenie.

Keď som opustil krivolakú trasu plazivky a vyšiel vo vstupnej sále, stál vedľa mňa Janko. Nechápal som. Figliar jeden, nasmeroval nás do plazivky a pritom to pár metrov ďalej choďákom obišiel. Čistý. Opäť sa zmenila koalícia a to už sme svorne čakali na Fera až sa vynorí pekne zablatený. Sledovali sme zvuky a nadávky z plazivky. Už vidno svetlo, hlavu, telo Fera. Skoro ako pôrod. Ufučaný Fero sa vzpriamil vedľa nás. Osvetľujeme ho z každej strany ako Eifelovku a nechápeme. Je čistý ako ľalia. Janko tiež. Len ja blbec som zablatený ako krt.

Z podzemia sa dostávame vyručkovaním po lane aj s našimi plnými zásobami vody, spôsobom, takzvaným „ruským žumarom“, čo je popísaný spôsob lezenia za pomoci lana. Dievčatá nás vítajú s úsmevom, zbadajúc oťaželé batohy a najmä mňa, čo som sa im musel takmer znova predstaviť, lebo ma skoro nespoznali. Odhliadnúc od možných živočíchov vo vode, bola to napokon chutná večera, či neskorý obed. Janko sa stal hrdinom dňa. Fero bodoval so svojimi stále čistými pumpkami a utešoval ma nejakou putujúcou pollitrovkou. Ja so svojimi špinavými šatami sušiacimi sa na konári som bol hrdinom vlastne tiež, hoci som bol prirovnávaný k istým bahniacim sa tvorom.

Necúvaj pri fotení


Fotenie je súčasť turistiky. Veď je pekné zaspomínať si v pohodlí s kamarátmi popozerať nejaký album z hôr. V minulosti to nebolo digitálne a ísť na kopce z dvoma kinofilmami po 35 záberoch, stál nejaký ten peniaz, takže každý záber sa robil až po dôkladnej analýze kompozície, smeru svetla, nastavenia clony, času, teda expozičných parametrov. Pri diapozitívoch išlo o originál bez možnosti dodatočnej úpravy. Takže zodpovedný prístup.

Schádzajúc z túry v nádhernej letnej slnečnej pohode som sa tiež takto snažil zodpovedne nafotiť scenériu v pozadí s fotogenickými kopcami, v popredí s fotogenickými kočkami z nášho turistického klubu, taktiež s pekným kopčekovým popredím. „Fotka ako lusk“ plánoval som, cúvajúc dole z hôr vyjazdenou poľnou cestou. Cúval som, kočky schádzali oproti mne, v pozadí hory. Pozadie aj popredie... no pekné kopečky. Stále to nebolo ono, lebo sa mi to všetko nevošlo do výrezu záberu. Cúval som stále a stále s hľadáčikom foťáku na očiach. Už - už sa blížila kompozícia, akú som si naplánoval. Ešte aj kočky sa usmievali stále viac a viac, ani som im nemusel dohovárať. Super. To sa už začali smiať. Neviem, nepamätám sa, ako som cvakol spúšť. Skrátka celá poľná cestička bola vyjazdená traktormi a bola všade suchá. Celá dolina, až na to inkriminované miesto. Tam na mňa číhala mláka plná vody a bahna, ako sa na starú mláku patrí. Pochopil som, prečo sa kočky tak usmievali a napokon smiali, nakoniec aj rehotali, čo som už nesfotil. Jednoducho som sa v tej mláke vyváľal, sadnúc so do nej pri cúvajúcom fotení.  

Tuším to bolo na Veľkú noc, lebo kočky mali po celý zbytok dňa akési reči o zmoknutých vajíčkach. Neviem, čo tým mysleli, lebo o chvíľu mi na páliacom slnku od pása dolu mokré zablatené nohavice vyschli a zo mňa sa za každým krokom prášilo ako zo starého koberca.

Pamätám si na skúmavé pohľady miestnych obdivovateliek, čo my hľadeli od pása dole, keď sme zišli z túry dole do dediny doplniť zásoby tekutín. Ako som pri pohľade na seba zistil, určite to nemalo nič spoločné so sexsymbolom, skôr naopak a tak som miestne fanynky preradil do inej kategórie, čím ma prestali zaujímať. 

Vo vlaku som potom presedel na novinách. Domov som prišiel po tme, takže susedky nemali o čom rozprávať.