Po koncu šveta

Vždy nám ktosi, čosi sľubuje, predpovedá... a nesplní. Reklamy, včasné platby, či vôbec nejaké, vyššie platy, lepšiu budúcnosť, sociálne istoty. Aj teraz. Mal prísť koniec sveta. A sľubovali to onakvejšie kapacity než tí, čo nám tu takpovediac pravidelne každé štyri roky sľubujú. Čo všetko už nasľubovali! A teraz bola šanca overiť si sľuby a krajne dôveryhodné predpovede. Až z dávnej minulosti. Mali by sme im veriť! Či?

Koniec sveta neprišiel. Pekne ma to vytočilo. Už - už som sa chystal si konca užiť, ako sa patrí a nič. Niektorí si postavili bunkre, odsťahovali sa, vykúpili zásoby v obchodoch, oddávali sa iným radovánkam, aby toho stihli do osudového dňa čo najviac a aby potom v blaženej večnosti mali na čo spomínať. Pokiaľ aj ten onen svet nemal skončiť. Neviem, nepísali o tom v novinách, alebo som čítal samé hlúposti každodenného dňa a nezvýšil mi čas venovať sa serióznym autorom mysliacich na náš posledný deň.

Fakt ma tie sľubotechny štvú. Mali sme prežívať posledné dni na našej Zemi. Malo sa bilancovať, ako sa patrí na účtovnú uzávierku predošlého obdobia. Burzy sa mali prepadať samé do seba, kurzy sa mali zblázniť. Svet, človek tiež. Nič také sa nestalo a bolo mi to čudné, veď mali tu zostať len posolstvá pre iné civilizácie svety, vesmíry. Nič. Žiadne budovanie pamätníkov, betónovanie devédečka o ľudstve a Zemi 100m pod zem aj s najmodernejším prehrávačom, to pre prípad, že by potenciálni návštevníci nemali svoj. Žiadna reklama na koniec sveta, návod na prežitie...

Zvláštne, vždy nás ktosi presviedča, aby sme verili. Vynakladajú na to peniaze, aby sme verili. Takíto veriaci sa propagátorom za to zavďačia tým, že im uveria. Funguje to tak od vtedy, čo vznikli sľuby. Sľuby nevznikli, len tak sami pre seba. Sú tam, kde sú poslucháči. A keď príde k lámaniu chleba, sľuby sa zdekujú.

Vďaka Vám chaty, bivaky

Áno ďakujem vám v tom najširšom slova zmysle. Vďaka, že ste. Stojíte niekde uprostred našich túr, púti či túžob. Odpočinie si tam naše telo, duša dostane iný rozmer. Ste uzlom spájajúcim ľudské putovania krásnymi horami. Sú tu stretávky ľudí rôznych národov, vyznaní a napriek tomu sú to stretnutia čo všetkých obohatia duševne. Sú to chvíle rozhovorov, spoločných plánov, výmena poznatkov. Napriek rôzností toľko zhôd. 

Ľudstvo by sa malo stretávať na horách. Asi by prestali vojny, lebo by sa nikomu v tej zime nechcelo bojovať.

Totižto ľudia si na horách pomáhajú a to či chcú alebo nie. Spája ich rovnaké puto, niekedy veľmi krehká niť bytia či prežitia, to v tých extrémnych prípadoch. Ale aj tu pôsobí pud sebazáchovy. Nedá sa poprieť.

Ale ide najmä o to, že na hory chodia ľudia s láskou, dobrovoľne. Za krásou, poznaním, čistotou, jednoducho prírodou za pôvodnými hodnotami. Je to návrat do lona našej matky Zeme. Tej čo nás sprevádza hromadou sto tisícročí, miliónmi liet ešte pred nami.

Patrím do romantickej generácie turistov, horolezcov, či jaskyniarov, skrátka nespútaných pútnikov našou matičkou. Príliš ma nikde neoslovili hotely so svojim pohodlím, často aj snobizmom napáchnutou klientelou. Naopak vždy som vyhľadával bivaky a ž potom chaty. Bivak preto, lebo je to voľnosť rozhodnutia sa v čase a priestore, je to návrat „tam“. Je to osobitosť miesta, dosť málo pohodlná, čo si vyberiem alebo mi vyberie časová tieseň. Je to aj matroš navyše na chrbte. Je to absolútne spojenia s prírodou. Varíš večeru a vôňa spálených ovsákov privedie stádo kamzíkov až ku ešusu. Ak by boli ľudia pozvem ich na večeru. Mohli by slušne odmietnuť. Lebo ho nemám príliš na zvýš.

Pohľad z očí do očí akoby naznačoval to nevypovedané: Všetci sme dietky tejto Zeme. 5 metrov. Ochranári by možno neuverili, že ich nik neruší a že sa vzájomne poznávame. Ešte si tak podať ruky, či vlastne aj kopýtka.

Alebo ísť ráno po vodu niekde v suťovisku. Strážcovia doliny sú hneď v pohotovosti. Hneď pískajú svoje intenzívne „Pozor“. Rozhodcovia čo hodnotia kto si. Nepriateľ? Priateľ?

A ideš si hore Velickou a tí istí strážcovia na teba kašlú. Sú skomercionalizovaní, pózujú tesne vedľa chodníka, aby to ku hodenej potrave nemali ďaleko. Nepískajú, nastavujú svoj profil, detail. Ešte že si nepýtajú honorár.

Z bivaku vidíš šantiace sa kamzíčatá na snehovom poli. Rozprávka. Rodičia stádo dohliada nad svojou materskou školou. A mladé, presne ako všetky mláďatá, šantia a nepoznajú hranice až pokiaľ nedostanú štuchanec od dozora. Vtedy mláďa porozumie a zníži svoju hyperaktivitu.

Z bivaku vidíš to čo málokto. Prežívaš všelijaké chvíle. Taký nepríliš plánovaný bivak, naproti tomu spomínané atribúty príliš nemá. Je to kalkulácia úmerná daným možnostiam. A tie sú niekedy dosť zúžené. V stene zvažuješ čo a ako, síl a zásob ubúda. Kiežby aj cesty pred sebou či pod sebou, ak to zabalíš.

A chaty?

Sú spoločenstvom spriaznených duší: ono je to v nejakej úmere. Bližšie k civilizácii sa prejavujú jej účinky, ďalej opačne, viac funguje spriaznenosť duší.

Chaty sú vlastne bivakom, čo sa niekomu zapáčil ,tak ,že tam zakopol a postavil útulok nielen pre seba, ale aj iným schopným vnímať tú pohodu. Chata je komfortom, pokiaľ je otvorená či prístupná a ty cítiš únavu v celom tele. A vôbec tam nemusí byť komfort. Stačí strecha nad hlavou, kus rovného miesta, kde padneš od únavy. Si vďačný za každý stupeň teploty, čo sa v tomto prostredí zväčša nezískava ľahko. Stisnutím, tlačidla, otočením ventilu. Je za tím množstvo práce. To pochopí len ten čo skúsil.

Chata na horách je pojem. Vedú sa o nej debaty v kruhoch návštevníkov hôr. V úzkych kuloároch sa vedia intímnosti, znalosti. Tá čo sa vzdiali od očakávaní sa vzdiali aj úplne. My, čo ich potrebujeme, čo ich navštevujeme, ich zároveň hodnotíme. A oni potrebujú nás, aby ich mal kto hodnotiť. Potrebujú nás fanatikov prírody, hôr. Funguje to. Nerušte naše kruhy, vy čo sem zavítate, len ak vás vyvezú a zvezú, v čase, keď nás vtedy potrebujete. Príďte medzi nás aj inokedy, možno vás aj prijmeme, niektorých, možno poopravíme, usmerníme. Možno ani nie, možno ani sem nepatríte ani na druhý pokus. Vieme totiž rozoznať, prirodzené od umelého.

Chaty sú aj nie sú, podľa informácií je niekedy ťažko odhadnúť, či ma bude očakávať s otvorenou náručou, či mi oznámi, že je zatvorená. V tej najhoršej chvíli, chvíli pomoci v únave očakávaní spásy.

Áno je tu infozmätok. Bivak naproti tomu tento problém nerieši. Je to zichrovka. Spolieham sa sám na seba. Neprekvapí ma nejakú úradný zákaz, s takým zákazom, že chata je zavretá. Môžem ja to tam pred nebeskou bránou svätému Petrovi vysvetľovať, že som prišiel nejako zavčasu a dosť neplánovane. Neuverí. Nebol dole.

Takže vďaka vám chaty, bivaky.

Stopy

Rád prechádzam zimnou krajinou, pretože v nej sa dá veľa čítať. Je to niekedy čierno biele čítanie, keďže zelené je pod snehom a zbytok čupí v pološere lesa. O to ľahšie čítanie to je.

Napríklad na čerstvo zasneženej ulici rozpoznávam stopy a snažím sa uhádnuť dianie, čo sa tu nedávno udialo. Hlboké stopy kráčajúce ulicou - to muž rezko prekonáva nástrahy zimy. Odkiaľsi zase kráčajú malé šuchtavé stopy s opätkami, to asi mladá dáma odišla z domu. Nevedú naspäť. Asi sa niekde zdržala. A tu pod stromom stopy domácich miláčikov aj s ich výlučkami. Ešteže tu nenechali stopu aj ich páni. Vibramová podrážka – aha, kohosi zlákali zasnežené tíšiny našich hôr. Pohodené krabice, vedľa smetiaka, tak aby bolo vidieť novú značku televízora. A tu je zasa celá plejáda stôp pneumatikových, ešte aj na chodníkoch. Určite je ich viac než od topánok. Vyzerajú byť všetky zimné. Až dojemné plnenie paragrafov. Ale zato ľahučké topánočky na Rysoch stretnem. Tam pravidlá akosi nefungujú a diletanti sú v ofsajde. Často po tom aj úplne mimo, na nemocničnom lôžku. V tom lepšom prípade.

Ale v lese, to je paráda! Tu mi čosi malé prekrížilo turistickú značku, tam zase čiasi stopa chvíľu ide spolu s mojou. Samozrejme že, vždy je moja o niečo neskôr. Spolu by som len ťažko šiel s nejakým lesným stvorením na vodítku. 

Rád sledujem stopy. Hľadal som ja minulú zimu svoje vlastné stopy keď som sa vracal z hory. Veruže vycúvam po nich, ak bude zle. Nenašiel som ich. Niekto ma dobehol a pekne ich zašliapal. Samozrejme, veď načo by sa boril inde, keď to má pred sebou prešliapané. Tiež som taký. Občas sa aj mne podarí zašliapnuť nejakú stopu. Priznám sa občas som zašliapol bežkársku, lebo mi to večné prebáranie sa v snehu, liezlo na nervy. Tak som to vždy trocha vyskúšal. Reku stopa je vychodená, pôjde sa ako na cestičke. No bolo to ešte horšie, lebo stopa bola úzka a tvrdá a ja som sa z nej prepadával ako z neviditeľného obrubníka.

Leto mi v stopovaní až tak veľa nehovorí. Nie som žiaden Winetou, či Holmes čo toho toľko narozprávajú o zlomenej vetvičke, že sa nestačím čudovať. A ja a my všetci vidíme celé lesy s polámanými nielen vetvičkami, ale aj kmeňmi, vidíme pozrubované celé pláne a vedeli by sme o tom rozprávať, to by sa tí spomínaní dvaja filmoví hrdinovia asi riadne začudovali, akí sme múdri.  

Stopa, je dobrá vec. Keď sa zamotám v neprehľadnom lese, čiasi stopa v polámanom chrastí ma dovedie niekde. Veď, kde by ma mala doviesť. Niekde predsa len začala a niekde končí. Nespadla z neba. Alebo aj hej.

Tejto jesene som prechádzal Prielomom Hornádu oddelene od skupiny turistov, ku ktorým som patril, lebo fotografické a filmárske povinnosti mi nedovolil držať s nimi krok. Takže som to prechádzal sólo sem-tam niekoho stretnúc z návštevníkov Slovenského Raja. Chodník tam traverzuje tok Hornádu, raz na jeho ľavej, raz na pravej strane. Chodníky, stúpačky, rebríky, chodníček prepletajúci sa pomedzi stromy nad vodným tokom poniže, všetko, akoby by ich jedna mater mala. Rovnaké. Skoro. A tak pri jednom obchádzaní akéhosi kmeňa upútala moju pozornosť čerstvo rozrytá zemina. Tade išli pred mnou moji kamaráti. Vytešoval som sa, že sú niekde blízko a že tu sa zdržali lebo to vyzeralo náročnejšie a že mám šancu ich dobehnúť. Určite, tade išli. Teda idem za nimi. Veď devastácia terénu hovorí o množstve ľudí, čo tade išlo a čo malo značný problém so stabilitou podložia. 

Bola to trocha zvláštna obchádzka stromu a nejakého úseku. „Asi vývraty“. Blyslo v mojej smädom zmáranej mysli. Ale nešlo mi do hlavy, že rozrytá tráva a čerstvá zem pod ňou nejako prudko a dlho zachádza a odbočuje zo smeru. Prielom som síce absolvoval dosť dávno, ale to by som si takú zvláštnosť musel pamätať. Ale veď chlapci z Horskej sa o Raj príkladne starajú, tak prečo tie obavy.

„Ale veď Raj poznám. Asi si tento úsek už nepamätám.“ Opäť ma mozog presviedča o opaku, čo oči vidia a čo ruky chytajú. Lebo ruky mali čo v tom strmáku robiť. Lebo chytanie sa o nejakú halúzku blízkeho stromu, či zabárať prsty do vlhkej čiernej zeme pomedzi korienky trávy navyše už v narastajúcej expozícií, to nebolo nejako v poriadku. Keď som zbadal, že stopy skončili a že som pod komínom vo vápencovej sivej stienke vedúcej niekde mimo Prielom, tak ma opäť mozog prekvapil svojou dedukciou:

„Tade istotne schádzali lezci a zlaňák im tu skončil, a dole to zišli“ Zároveň som však pochyboval o svojom úsudku. „Tu sa predsa nikdy neliezlo a asi ani nelezie“. Napadlo mi. Asi musím dole. Pohľad dole zachytil stopu. Akísi turista tam nikde podo mnou si spokojne traverzuje stienku podo mnou.

Keď som zišiel dole ku stromu, čo som ho obchádzal, zistil som, že keby som ho obišiel zľava, nezišiel by som z trasy.

Po celodennej túre fotení a filmovaní som sa vrátil na ubytovanie a stretnúc sa s partiou, opatrne som sondoval, či sa niekde cestou nepráskli, lebo som sa nechcel hneď strápniť. Nestrápnil som sa sám. Tie stopy pochádzali od nich. Spolu sme tvorili storočia skúseností na horách a tu hľa, také čosi!   

Asi netreba veriť každej stope. Zblúdilé skoby v stene, nie vždy patria do správnej cesty. Všetko logické a predsa nie. Z toho by sa Holmes zbláznil! Asi preto nechodil na hory.

Kedysi sme mali knižné vydavateľstvo STOPY čo nás vťahovalo do dobrodružstiev Divokého západu medzi bledé a červené tváre. Asi ma to poznačilo a kdesi sa stále vo mne prebúdza hravá romantická duša.

Som rád, že existujú supermarkety

Áno som. Keby všetci chápali to, že to „pravé orechové“ je v prírode, bola by tam tlačenica. A to ja nerád. Namiesto návštevy zdravej prírody, ľudkovia civilizovaní radi chodia bezcieľne vyprázdňovať svoje peniažteky, teda dôkaz svojej prosperity do superobchodov – teda do supermarketov, aby všetci pochopili vlastne slovenský názov takejto ustanovizne.

Snažím sa propagovať zdravý pobyt v zdravej prírode. Nejako to nefunguje. Žiadne zástupy na vstupných bránach do lesa, žiadne mimoriadnosti. Vlastne som aj rád, že títo ľudkovia neprídu teraz sem na chodník, kde som, neveria mi, len preto, lebo som im natáral, že tu v prírode je „pravé orechové“. Jednak to, že na pravosť už dnes málokto uverí a ešte aj na to kašle. Tomuto druhu „prírodnej reklamy“ akosi nerozumejú. 

A možno by aj tí, veriaci reklame pod nejakou pohnútkou prišli. No a potom by sme sa tu všetci určite ani nezmestili. Všetci by mali plné ruky nákupov, plné vozíky potrebností ale aj zbytočností. Celé rodiny s balíkmi, taškami. A k tomu ešte aj úzky horský chodník. No kto by sa im stále vyhýbal? Lebo mne by sa vo svojom lavínovom správaní určite nevyhli. Určite by ma zašliapli do zeme vedľa chodníka, lebo ako hovorím, určite by im úzky chodník nestačil. Aj by sa patrične vyobliekali do značkových hábov a obuli do niečoho v čom sa chodiť nedá, ale je to moderné. A určite by za rohom stála vyblýskaná limuzína. Aby hľadali „pravé orechové“.

Alebo možno by ich sem dotiahla nová reklama, hlásajúca, že cena vzduchu je teraz v akcii a aj voda je teraz v prírode výnimočne zdravá a potrvá to len dva týždne a že sa tu dejú veci, aké ešte digitálne oko nevidelo. Neskúšal som. Ani nebudem pokúšať, čo keby uverili a nevideli by tu žiaden obchod? To by sa mohli aj poriadne naštvať. A byť ja nablízku. Ujujúúúj...

Aj sa stalo, že dieťa idúce na turistický školský výlet, si ho poplietlo s „výletom“ do supermarketu a pýtalo sa, či je na kopci nejaký supermarket. Lebo cesty do supermarketov sa stali nahrážkou za víkendový výlet.   

Som rád, že existujú supermarkety, lebo sa zmestím na kľukatý horský chodník, nestojím v rade, nepočúvam reči o akciách, nezakopávam o reklamy a že tu stretávam ľudí, ktorí uverili skutočne „pravému orechovému“ aj bez mojej reklamy.

Rohožka

Väčšinou kus odrezaného koberca. Najčastejšie už takého čo doslúžil a zachoval sa časti aké – také, schopné ešte reprezentácie pred dverami. Lebo tam je jej miesto. Leží tam už teraz ufúľaná, zodratá, každý si o ňu otiera topánky, špinavé, zaprášené. Tam pred dverami prežíva svoj svet. Ako rada by bola kobercom, čo po ňom chodia vznešené čisté topánky, papuče, nohy, ale aj ruky, nerátajúc tým batoľatá. Ako by bola rada keby ju čistili, vysávali, hýčkali česaním. Odvďačila by sa svojim pánom svojou útulnosťou. A možno by bola aj v médiách s celebritami. V reklamách, v hotely, vyhriatej obývačke. Všetci by si chválili jej hebký, mäkký povrch, čistý vzhľad. Veď taký musí byť koberec. Teplý, čistý, hebký, pekný.

Ale... je len kusom. Nič neznamená. Je len na čistenie, nie na krásu. Na odkopnutie po jej ošúchaní.

Obaja majú spoločné všetko. Akurát osud im nadelil rozličnú rolu. Ako u ľudí.

Vlado Čuchran - horami.sk

Marťania u nás

Niekedy si myslím, že na našu krásnu planétu prileteli Marťania. Buď netrafili domov, alebo uverili nejakej nahlúplej marťanskej reklame o raji na niekde blízko Marsu. A prileteli nie práve tí najmúdrejší, najlepší. Výzorom sa od nás nejako zvlášť nelíšia. Sú ale viac zachmúrení mrzutí a zlí, než sme boli bývali my, pokiaľ tu neboli. Ani sme si nevšimli kedy došli, prileteli či spadli z neba, či rovno vyfárali z pekla. Znepríjemňujú nám pozemšťanom bytie. Majú vlastné spolky, sú poverení úradne nás riadiť, najradšej by sme boli, keby neboli. Alebo aj boli a zostali si na Marse či v jeho blízkom okolí. Už sú všade a prejavujú sa všade. Ako hovorím, majú mrzutý výzor, sú nadutí, nadpozemsky arogantní, odvrkávajúci, unudení, svetácki, majetnícki, nevšímaví pokiaľ sa to netýka priamo nich. Myslia si, že majú nadvládu nad nami pozemšťanmi. Myslieť si môžu. Ak ešte racionálne myslia. Počúvajú, kde sa dá zobrať, počúvajú, teda berú. Sú tam kde sa rozdáva, chýbajú, kde treba činy.

Marťania sa majú. Vôbec nie sú zelení. Práve naopak, hýria farbami väčšinou takými, čo práve frčia. 

Bude teda treba letieť na Mars a vrátiť týmto prisťahovalcom ich domov. Aby tu zostali vskutku ľudia.

Vlado Čuchran - horami.sk

Možno raz

bude človek pozerať na svet len cez digitálnu obrazovku svojho počítača, smartfónu, tabletu či čohosi podobného. Počasie spozná podľa došlej správy, deti skontroluje cez kameru a dá im digitálnu dobrú noc. Možno nezacíti vôňu lúčnych kvetov, ale si kúpi výkrik chemického priemyslu v spreji, možno ho šokuje mucha vo svojom nepriedušnom obydlí a cestou digitálne ovládaným autom neuvidí srnku, ale jej digitálny obraz na kraji lesa, lebo sa tu už nenašlo miesto vedľa veľkého „teba“ čo jej zobral všetko. Možno sa ľudia zabudnú rozprávať, stretávať a udržia si rod len cez digitálny obchod z genetickým materiálom, vyloženým ako vo výkladnej skrini. Možno zmizne láska, možno sa zabudne žiť...


...A možno zostanú ľudia, žijúci si šťastne paralelne s tým veľkým svetovládnym Big homo sampiens a ktorým hovoríme neprávom, „primitívni“. Oni pochopili princípy prírody, žijú s ňou v symbióze spolupráci a matka Zem ich má rada. A sú to oni, čo dajú deťom nefalšovaný rodičovský bozk na dobrú noc, čo im pri večernej oblohe spievajú uspávanku svojich prarodičov. Sú to oni čo rozdávajú múdrosť ďalším generáciám, pohladia pohľadom svoju krajinu okolo seba kde žijú, tešia sa smútia, umierajú.


... A možno aj ty patríš k tým, čo sa tešíš rozkvitnutej lúke, čo privoniaš rozkvitnutému kvetu, budúcemu plodu, odoženieš otravnú muchu, potešíš sa pohľadom na usilovnú včeličku, čo pracuje, aby ti dala sladký med, pohladíš pohľadom srnča v diaľke pridájaného jeho matkou, pozrieš do očí zvedavého zaja, započúvaš sa do švitorenia vtáčaťa, čo sa teší na svoju rodinku.

... A možno raz nebude človek. Nebude krása, zloba, nič. Nik nebude odháňať otravné muchy. Lebo bol tu človek. Bol. A možno zostane len kvitnúca lúka, milá srnčia rodinka, spev vtáčaťa, zvedavý pohľad zajačika. A Zemi vôbec nebude chýbaťčlovek.

   
Vlado Čuchran - horami.sk               

Vnímaš, že ideš Zemou

Vnímaš všetko čo ti matka Zem ponúka. Máš dar od toho hore, že vnímaš. Možno ty si z mála tých, čo ti tá schopnosť ako tak ostala. Nevnímaš síce, že tá a tá akože „celebrita“ má iný účes, frajera, nové prsia. Rozum jej zostal však ten istý. Polovičný. Nedostala dar od toho hore. Nemôže za to. Asi je to tak zariadené, niekto má rozum, niekto prerobené prsia. Ale chcem poznávať a stretávať ľudí, čo majú rozum a nie zmätok v polo naplnenej lebke.

Lebo ideš Zemou a vnímaš. Zrazu kompozícia čo nevymyslíš. Jednoducho stvoriteľ, príroda. Čumíš nad tým čo všetko môže existovať. Bez digitálu. Nádherná súhra chvíle, farieb, času, svetla, náhod a šance byť pri tom. Niečo čo vníma tvoje oko. Okamih chvíle, chvíľa, okamih, čo sa možno už nezopakuje. Mal si to šťastie, že ti bolo dovolené byť pri tom. A zachytil si to, podal ďalej, pre tých čo tú šancu nemali, ale radi by to precítili. S tebou, ale aj s inými. Cítiš odozvu, od ľudí podobného cítenia. Na oplátku ti ponúknu ďalšie dary prírody. Sú síce na fotke, ale vtiahnu ťa do deja, čo ti nebolo dožičené byť pri tom. Lebo to nejde. Technika ti pomôže prekonávať vzdialenosti, spoznávať čo by si ináč nikdy neuvidel, nepočul.       

Vidíš, vnímaš aj niečo, čo by malo trápiť mnohých a dobre platených. Netrápi. Nás sa to ale bolestne dotýka, trápi nás to bytostne. Dobre nami platených, ale príliš nezaujíma svet hlboko pod nimi. Asi ako my ľudia nič nevieme o živote usilovných pracovitých mravcov, či včeličiek. Akurát vieme, že sú. Dobre plateným to tiež stačí. Nech len tí dole usilovne pracujú a keď sa im zbúra to ich mravenisko, či úľ veľmi to tých dobre platených nezaujíma. Až vtedy, keď zrazu ten med nie je.     

Vnímanie je možno dar od Boha, možno púha vypestovaná chápavosť, schopnosť empatie. Vidieť je dar. Vedieť vidieť, je dar ešte väčší.

Denne sme svedkami mnohých javov. Denne obchádzame problémy, čo nechceme vidieť.

Chcime vidieť, chápať, pomáhať. Pokiaľ sa dá a nie je neskoro.            

Vlado Čuchran - horami.sk

Lacova mulda

Bol novembrový víkend. Ja, Paľo, Maroš a Laco sme si zvolili vychádzkovú túru na Lajošku, čo je horská chata na hrebeni Rudohoria blízko Košíc. Prechádzajúc srieňou polepenými scenériami neskorého jesenného lesa sa tešíme z okolitej nádhery. Zohriatí teplom chaty a čímsi navyše, si robíme okruh na blízku vyhliadku. Paľo nabral iný kurz, sťa objaviteľ novej trasy, kratšej, ako sa vyjadril pri odchode. Keď sme sa vďaka modernej technike telefonicky kontaktovali niekde v oblasti cieľovej vyhliadky, očakávajúc, že Paľo tam už na nás čaká pri cigaretke, zistili sme, že to Paľovi s tou skratkou akosi nevyšlo. Vracajúc sa späť ku chate v našedlej podvečernej polohmle sme si opäť telefonicky vzájomne s Paľom ujasnili, kde sa všetci nachádzame. Na naše prekvapenie sme sa počuli dvojmo. Po telefóne aj naozaj. Opäť sme boli spolu. Paľo potom líčil, ako bola jeho objaviteľská cesta fakt objavná. Kľukatil sa niekde nad chatou, aby potom s úľavou zistil, že vidí pred sebou akési nepoznané ľudské obydlie. „Fíha tu? Veď na hrebeni je len chata“. Preblyslo mu vtedy hlavou. A ono to bola Lajoška, tak trocha z iného uhla, z nezvyčajného zahmleného podvečerného pohľadu. Takže pre pokročilý čas už nerobil ďalšie prieskumy a trpezlivo nás vyčkával v blízkosti chaty, kde sme sa stretli.

To už bol čas návratu, pretože tma rýchlo pribúdala, tak že sa nám z toho stal lunochod. Užívali sme si ticho prírody, šerosvit temného lesa. Išli sme bez svetla čeloviek, len sem tam sme si blikli na trasu. Navigovali nás kontúry obrysov bieleho chodníka, čierneho lesa. Nádhera. Laco si prisvecoval, bol za nami, asi preto, lebo lepšie videl pod nohy. Príchod na vrchol osvetlenej zjazdovky, na Jahodnej bol príležitosťou k doplneniu energie. Majúc vzácnu, tekutú energetickú bombu a pohárik k šťastiu tela a duše, sme začali s obradom, čakajúc na Laca, čo blikal ešte opodiaľ na hrebeni. Takže keď prišiel bližšie na dosah, núkali sme ho kalíštekom vzácneho moku, čo predtým ovlažil naše vyprahnuté hrdlá. Laco prechádzajúc okolo nás a schádzajúc dole zjazdovkou na nás prekvapených stačil vyblafnúť: „Chlapci nemôžem zastať, musím ďalej“ a zmizol za hrbom svahu. Ako nám neskôr vysvetľoval, mal problém s nohami a volil variant bez zastávky, než stvrdnutie na svahu.

Prekvapení sme ešte párkrát otočili kalíštek aj za Laca, čomu sme sa potešili. V tú chvíľu sme ešte nevedeli, že to blízke miesto pomenujeme „Lacova mulda“. Kto nevie je to ľavý okraj zjazdovky na Jahodnej, ktorým sa schádza.

Neskôr sme skúmali, ako sa nami zavedený názov ujme. Pri návšteve Jahodnej, či pri reči, na stretnutí na hrebeni s náhodnými turistami, sme potom dlho nadhadzovali, len tak sťaby náhodou otázku s vážnym výrazom: „Išli ste Jahodná – Lajoška Lacovou muldou?“ „Nie?“ aj sme sa čudovali, že to nik nepozná. Dúfam, že po prečítaní tohto článku už bude každý návštevník týchto končín o niečo viac informovaný.    

Vlado Čuchran - horami.sk

 

Koňec šveta

Keď si predstavím, že o chvíľu tu máme koniec sveta, napadá ma vyhodňarské slovo „šveto“ čo znamená sviatok. Takže koniec sviatkov znamená „koňec šveta“. Aj to tak nejako vychádza, ale starí Mayovia sa o pár dní sekli, „bo ešči neznaľi vyhodňaroch co sebe robia srandu“. Mayovia vtedy mysleli a mysleli a začali písať dni a týždne a mesiace a roky. A bol tam medzi nimi aj vyhodňar, murár, čo tam zarábal. Písal, či vlastne osekával, tesal, sekal do kamenných dosiek, písal kalendár a sním aj akúsi predpoveď do budúcna. Lebo kalendár je vlastne predpoveď. Bez neho by sme ani nevedeli, že napríklad o desať dní bude piatok a že bude pätnásteho. Na kalendári sa dohodli všetci, nie však na jeho forme, lebo už vtedy sa ľudia hádali, čo je vlastne jedno. A začali pripisovať zoskupeniam čísel akýsi význam. My žujúci v desiatkovej sústave rátame podľa počtu prstov na rukách. A keby sme mali po štyri rátali by sme do osem a potom znova od jednej. Zaujímavosťou by bolo akou sústavou si meria čas naša Zem, ktorej sa koniec sveta týka najviac. Jej je úplne jedno koľko máme prstov. 

Ale vráťme sa ku kalendáru a predpovedi o konci sveta, ako to tam v ten osudný čas v Mayskej ríši vyzeralo. Nezachovalo sa toho veľa. Nepoznáme ani meno nášho rodáka, autora predpovede. A vlastne to ani predpoveď nebola. Dlabal ho náš pracovitý rodák do kameňa a jednoducho sa mu zlomilo dláto, či sa mu minul materiál na doštičky, alebo sa dostal do platobnej neschopnosti, možno si odbehol v tej horúčave na pivo a zahustil to poldecákom a už sa nevrátil do práce, skrátka zapríčinil paniku budúceho sveta. Podaril sa mu marketingový ťah, čo by sme to tak mali nazvať, ktorý oblbol celú Zem. Dokonale. Zarobil na tom priemysel filmu, novinári, spisovatelia, televízie. Lebo tak tento svet funguje. Serióznosť sa schovala do peňazí do reklám, fikcií. Nahodil som minule túto tému vo výťahu a vznikla z toho úsmevná diskuzia. Na šťastie.       

Stále sme tí istí frajeri

Ani sme sa nenazdali a čas nám prepadol pomedzi prsty. Čo si hodnotím, je to že sme zostali, poniektorí, na prelome puberty. Prejavilo sa to nie tak dávno napríklad tvorbou gaštanových figuriek. Čo všetko sme vytvorili: stonožku, mačku, býka. Hrali sme sa ako deti. Veď sme sa z toho obdobia príliš nevzdialili. Stále sa radi pohráme. S niečím čo nás vracia do mladosti, čo už mnohí nepoznajú. Žiaľ. Aj toť predtým sme si zahrali vo štvorici iluzórny faraón, či sedmu. Bez kariet. To bolo rečí, kibicovania nazerania do kariet. A stačili nám podpivníky. Okolie nás určite považovalo za bláznov na vychádzke. Budiš. Vrátili sme sa do mladosti. My áno. Alebo sme sa rozdávali s gitarou. Chýbali slová. Nevadí. Tak sme to brumkali. „Brum, brum, brum, brum, potom brem, brem, brem, brem a potom bram, bram, takže sme prešli všetky samohlásky včítane „ô“ „ä“ mäkkého či tvrdého „y“, aj českého „u“ s kroužkem, čo bol najväčší problém. Všetko pre radosť prítomných návštevníkov a ešte aj náhodných poslucháčov.

Stále sme tí istí frajeri, aspoň si to myslím.  

Vlado Čuchran - horami.sk

Je dobré mať pri sebe papier

Myslím tým to, že človek a teda aj ja zabúdam. Ak mám papier nezabudnem. Zapíšem, čo som mal na mysli. Minule som myslel a nemal som papier. To značilo to, že som na tú myšlienku zabudol. Škoda. A predtým som zas papier mal, ale myšlienku nie. Nemal som čo zabudnúť... A inokedy som zas nemyslel na to, na čo som mal myslieť, teda na papier a dopadlo to blbo. Papier som v tej chúlostivej chvíli nemal.

Takže nezabúdam na papier.

6 hours Bike & Fun – MTB, 26', 29', Elektro Bike - 6 hodinovka, zábavička na bicykli

Stretnutie priaznivcov cyklo v prírode. Organizačné úsilie odmenené priaznivým ohlasom a bohatou návštevnosťou. Nádherné počasie, ľudia, atmosféra, prostredie, ktoré nesklame. Chata na Hrešnej 25.08.2012, pri Košiciach. Pretek „6 hours Bike & Fun – MTB, 26', 29', Elektro Bike - 6 hodinovka, zábavička na bicykli". Hromada nadšencov, ktorí chcú niečo zrobiť nielen pre seba, stretnutia, súťaživosť, šport, oddych, spoločná vlnová dĺžka. Čo iné si môžeš priať v precivilizovanom svete. Rozličné ambície. Rekreačné, športové, či len spoločenské stretko. Nejde o súťaž v zmysle zodratia tela či prezentácie anabolík. Robíš to, pretože si aspoň pre túto chvíľu a jej atmosféru odišiel zo začarovaného kruhu bytia „tam dole“. Snáď je to hľadanie charakternejších hodnôt, hľadania svojho skrytého „ja“, možno trocha predvádzania sa, schovaného za značkové artefakty. Možno je to dávno zakódovaný prejav súťaživosti, prijímanie a odovzdávanie skúsenosti, ponaučenie, zábava. Možno, len tak. Vybehnúť, zúčastniť sa, radovať sa a rozdať radosť iným. Možno stretnutia blízkeho druhu, čo poznačia ďalšie osudy, snáď v tom priaznivom smere. Možno obyčajný, dobre strávený deň namiesto supermarketu, umývania auta, četovania s nejakým závislákom. Chvála bohu, žiadne unudené postavy. Naopak atmosféra spolupráce, pohoda, pohodička, zábavička. Takto vyzerá 1. ročník šesť hodinovky, zábavičky na bicykli na hrebeni nad košickou ZOO. Príď nabudúce a presvedč sa.

Vlado Čuchran horami.sk

Stroj času pracovného

Pohľad na rozťahovacie plechové dvere výťahu vedúceho na pracovisko mi každodenne pri príchode do práce vnútil myšlienku zo sveta sci-fi. Brána do inej dimenzie, kabína stroja času, čo ťa delí medzi dvoma svetmi. Práca a súkromie. Každé ráno prekonávam dilemu vkročenia do iného sveta. Prekonávam zakorenený odpor k nutnosti vykonávania príkazov, pretože mám len mizivé percento osohu z vykonanej práce. Zbytok pripadne na štát, úrady, inštitúcie, bezodné zdravotníctvo, na tých čo nikdy nerobili a ani robiť nebudú. Nie je to môj  svet. Čudný svet, lebo stále viac a viac robím nie na seba, ale na zúfalo vysokú réžiu štátu. Nemám rád takýto svet, ale musím sa s tým zmieriť. Preto sa rád vozím svojím strojom času a unikám do iných dimenzií, rozmerov, ktoré už človek asi ani dnes už nevníma. Svet, Zem, príroda, radosť, človečina. Taká normálna. A tu ja rád.

Vlado Čuchran horami

Sterilita roku dvetisíc x

Všedný deň pána tvorstva začína niekde v klimatizovanom hygienicky čistom prostredí. Posteľ zbavená odvekých mikro spoločníkov, čo sa živia na našom prirodzenom odpade, chemické odpudzovadlá hmyzu, aby sa ani len nepriblížili k pánu tvorstva, raňajky s ovocím chemicky zbavenom od ich odvekých spoločníkov, teda od našich stravovacích konkurentov, mlieko zbavené živín čo je ako sterilný latex, chlieb z farbenej múky, exotická strava dovezená spoza oceánu, voda zo stovky kilometrov vzdialenej umelej priehrady. Vodu pri sebe si totiž zničil. Toalety dezinfikované biologickými zbraňami, syntetická vôňa na báze ropy nahradzujúca kvety v izbe, zubná pasta z chemických prípravkov vylepšujúca chrup po neustálom dávkovaní chémie do tela. Mejkap namiesto prirodzenej tváre ošľahanej zdravím vzduchom, slnkom, vodou. Klimatizované auto, čo ťa dovezie do klimatizovaného sveta biznisu. Po ňom klimatizovaný svet konzumu supermarketov. Nevidíš slnko strom, pasúcu sa kravičku, Zem, vesmír, priestor svojho bytia. Nevidíš už nikoho. Len seba. Vidíš čísla, kreditku, jasáš nad jej obsahom, tešíš sa na továreň, kde na to zarobíš. Nevadí ti, že továreň pred tvojim domom chrlí hnusný odpad a ty máš alergiu, pretože ty si potom kúpiš chemický prípravok, mastičku, ktorú si vyrobil v tej továrni a tá ti pomôže. Svrbiace bodky na tvojej koži, čo vznikli po konzumácií surovej zeleniny, ktorá vyrástla na poli pod tvojou továrňou, zeleninou nasiaknutou vývržkami tej továrne sú utíšené. Robíš na to, aby si vyrobil to, čo si následne kúpiš, aj keď by to vôbec nemuselo byť, ak by nebol ten hnusný odpad, na čom sa podieľaš.

Už nemusíš ísť do prírody, príroda na teba pozerá z veľkej obrazovky. Nemusíš. Posledne si náhodou prešiel kúsok cez akýsi nepoznaný park, lebo si chcel krátiť cestu do autoservisu a ako ti to uškodilo. Vzduch plný voňavých peľov, nasiaknutý vlhkosťou, slnko na teba svietilo a na odhalených častiach tela sa ti akosi vytvorili svetlé pľuzgieriky na tmavšom podklade. Fuj, samý spev, švitorenie poletujúcich vtákov, žiaden zvuk motorov, žiadna dlažba, informačné tabule, žiaden internet. To, aby si sa strachom zbláznil. Ale máš na každom kroku lekáreň tá ti pomôže s tvojím trápením. A máš aj hromadu stále sa rozrastajúcich nemocníc ako pýchu starostlivosti o teba. Lebo o teba sa treba starať. Musíš byť predsa zdravý, aby si mohol pracovať, preto ťa musia liečiť z alergií, kožných chorôb, srdcových, a ... skrátka celého teba, tvojho sterilného života, kde sa ťa všetci snažia pred čímsi chrániť. A zarobiť na tebe. Musíš viac pracovať, aby si na to mal, musíš vytvoriť nové továrne na šťastie, na sterilitu, aby si na to zarobil. Pracuj, lebo najnovšie si musel dokúpiť novú výkonnejšiu hygienickú klimatizáciu do všetkých svojich áut, do domu, do práce, aby si sa ochránil pred tým svinstvom, čo ti prilietava z tej tvojej továrne.

Kráľom sveta sa stala sterilita. Množstvo masírujúcich reklám je o absolútnej čistote, sterilite, superhygiene, Autá sa stali klimatizovanými čistými klietkami na prevoz z klimatizovaného domu na klimatizované pracovisko, aby si potom mohol konzumovať v klimatizovanom supermarkete živín zbavenú stravu. Ak chceš pôvodnú, hľadaj pod „bio“. To čo je prirodzené, sa stalo čímsi naviac, značkou. Ak si chceš oživiť potravinový balast, priplať si za živú mikroflóru, teda pôvodné živiny odstredené v bežnom výrobku. Nie je to zadarmo, platíš dvakrát. Za odstránenie živín a potom za extra živiny. Kupuješ makrobiotiká, mikroflóru, dotuješ sa vitamínmi, teda to, čo robí z jedla jedlo a nie balast, aby si dobehol v mlieku zmiznuté živiny, kupuješ celozrnné tyčinky, pretože chlieb je vyrobený akoby z papiera, priplácaš si za dovezený tovar a pritom ho máš hen tam na záhrade, na poli, pohŕdaš tým, čím sa živili generácie pred tebou, miesto behu po lesnom machu naháňaš kilometre v nejakom filtrovanom fitku. Veríš reklame, čo ťa klame či zavádza. Kúpeš sa v Jadrane, pretože kúpele tam za tým neznámym kopcom sú pod tvoju úroveň, a ani netušíš, že sa tam dá liečiť tvoj zdravotný problém. A tam za tými kopcami je ďalšie miesto, kde by sa rado zahralo tvoje dieťa v rozprávkovom dobrom lese, ktorý sa mu zapáčil na internete. Už ťa s tým dosť dlho otravuje. Musíš mu nájsť pestúnku, tá sa o neho postará. Aké krásne, koľko ľudí sa takto zamestná. Továrne, lekárne, výrobne liekov, nemocnice, k tomu sa vybudujú nové cesty, nové továrne na výrobu ciest a predstáv. Všetci si budú žiť v sterilite a krásne zdravo. Všetci si budú žiť v sterilite ducha.

Vlado Čuchran horami.sk

A vraj neexistuje veštenie

V minulosti sme vraj oplývali mnohými schopnosťami v duchovnej či duševnej sfére. Prenos myšlienok, telepatia, či podobné schopnosti sme vraj mali vo vienku v oveľa väčšej miere, než v dnešnom civilizovanom kýptiku.

Neviem či niektorí patríme do minulosti, alebo len potvrdzujeme  vývinový reťazec, ale tuším sme tí niektorí objavili v sebe tieto schopnosti. Alebo sa v nás nejako objavili. Možno to bude vplyvom nášho obdivu k nášmu Mesiacu a vesmíru, ale jedno je isté. My Lunosplňáci sme spomínanou minulosťou postihnutí. Šťastie, Smola?

Hľa: Ideme si s Paľom po chodníku. Obyčajný deň, obyčajný chodník, nie príliš vábivá obloha nás núti viac ju sledovať. Zrazu vidíme, ako sa malé útle lietadielko poberá v ústrety obriemu chmúrnemu búrkovému mračnu. Dávid a Goliáš, trpaslíček pred obrom. Paľo sa čuduje otázkou: „Kde sa tam teperíš“. Mne sa táto situácia tiež vôbec nepáči a pridávam sa k Paľovi: „Otoč to domov“ smerujem svoj príkaz smerom k lietadielku. V tú samú chvíľu sa lietadielko nahlo na bok a oblúkom sa vracia späť.  

Partia Lunosplňákov - na výpomoci u Maroša, kde sa na jeho záhradke - oáze prírody uprostred diania mesta, rozkonárila višňa tak, že potrebovala odbornú pomoc Ľuba. Ten to prišiel trocha ostrihať a dať jej ešte neskoro letný účes. Podarilo sa. Spoza konárov vykuklo elektrické trolejbusové vedenie. „Nestrihni to do drôtov“ naznačili sme s humorom rýchlo sa zvŕtajúcemu Ľubovi, hoci tie boli za záhradou, ale z nášho pohľadu sa javili ako pri strome, „lebo príde servisný trolejový voz“. Neprešlo ani 10 minút a na naše veľké prekvapenie ten voz prišiel, šiel okolo s pracovníkmi na plošine pozorne kontrolujúc drôty trolejového vedenia. To sme samozrejme už všetci bez slova vybuchli smiechom.      

Ako správna parta zašli sme na posedenie pri pive a kvalitnej živej hudbe. Počas jednej skladby omamnej gitary  a spevu speváka, hudobníka a zabávača v jednej osobe, Ľubo čosi viac menej pre seba zamrmlal názov pesničky čo si želal. Neuveriteľné, ale po skončení skladby nám gitarista Jožko zahral práve túto pesničku. Opäť smiech, čo okolitý prísediaci asi nechápali.

Moja osobná skúsenosť: nesledujem horoskopy, pretože mi pripadajú univerzálne. Až na jeden. Prečítal som si svoju budúcnosť na víkend v nejakom denníku. Mala ma stretnúť nejaká neplecha z elektrinou. Nuž väčšiu blbosť som ešte nečítal. Hodil som to za hlavu. Prišla sobota a z ňou občasné upratovanie. Zapnutie vysávača a vzápätí ticho. Vyrazené poistky. Výmena poistky. Nič. Vysávač skúšam na inom obvode. Funguje. Skúšam obvod nazerám do zásuviek. Navonok nič nevidieť. Otváram všetky zásuvky, dotyčná je trochu chytená, takže bežím do predajne a mením zásuvku. Šťava nejde. To už mi nebolo jedno pri predstave o poruche na trase, otváram všetky krabice, pretáčam skrutky. Takže asi sekačka vedenia. To snáď nie! Spomenul som si na ten nešťastný horoskop. „Neuveriteľné! Vyšlo to! To sa môže stať iba mne!“ hrešil som na všetko. Po spamätaní sa dávam do podrobnej kontroly všetkých zásuviek. Jedna má akýsi tenký drôt, preštikávam, skracujem, skrutkujem, zapájam elektrinu. Ide. Našťastie. Ešte dlho som sa spamätával z takéhoto horoskopu.    

Keď si predstavím, že všetko sa začalo vtedajším zázrakom – Nedám si vziať Ježiška, tak mi to pripadá tak trochu trhnuté, ale je to tak.

Minule sme išli cez Kavečany. Chlapi tam ešte večer makali na stavbe strechy domu. Nejako mimovoľne sme vyriekli „Len nespadnite chlapci“ Našťastie sa nám to splnilo.

Vlado Čuchran horami.sk

Obyčajné popoludnie

Možno obyčajné popoludnie víkendového júlového dňa. Náhle rozhodnutie a „vybieham“ od košickej ZOO na chatu pod Hrešnou. Horúčava dala zabrať tak si dávam po stúpaku zaslúženú penivú odmenu. Prisadám si k stou cyklistu. Nepoznáme sa. Na rozdiel od mesta je cítiť horskú atmosféru. Cítim, že si ju obaja užívame. Nadväzujem rozhovor. S potešením zisťujem, že je to spriaznená duša. Preberáme otázky slovenského turizmu, turistiky, ťažkopádnosti prístupu k problematike. Priateľ cyklista má tiež mnohé priaznivé skúsenosti z poľského pohraničia. Zhodujeme sa v tom, že Slovensko len šomre, ale v skutočnosti je v tejto oblasti málo aktívne a efektívne. Žiaľ je to tak. 

Lúčime sa a vo mne zostala priaznivá odozva. Pocity umocňujú výhľady a pohľad na údolie Kavečian. Som rád, že sa stretávajú ľudia s podobným uhlom pohľadu na svet.

Vlado Čuchran horami.sk

Všetci sme otrávení

Zatiaľ čo u susedov zúri prohibícia, stúpajú otravy alkoholom, či vlastne metylalkoholom, nejako ľuďom ušlo, že sme otrávení snáď všetci. Nezaslúžil sa o to žiaden metyl, ale viac menej my všetci. Stúpa apatia, bezútešnosť, agresívnosť, nevšímavosť. Klesá empatia, vôľa pomôcť, schopnosť vidieť veci v súvislostiach. Na jednej strane zvaľovanie viny na krízu, množstvo prázdnych rečí, sľubov, mocenské prekáračky, na druhej strane tí, čo sa ich všetko to dianie priamo a bytostne dotýka.

Sme médiami denne otravovaní akýmisi rýchlo kvasenými „celebritami“, čo nezriedka predstavujú vrstvu, čo má svoje miesto niekde inde a nie tam. Nekritický konzument často nedokáže selektovať a dokonca si z nich robí hviezdy, vzory. Mal by vedieť oddeliť kladné od záporného. Tak ako sa delí pri destilácií alkohol a metyl. Lenže, ako to býva práve ten metyl sa kriminálnym spôsobom dostal medzi ľudí. Zabíja. Zabíja tak, ako niektoré stupídne programy v televízií. Možno silné prirovnanie otráv. Žiaľ. Ale otravu duše asi natoľko nevnímame, dávkuje sa postupne a vytvára u niekoho závislosť, odtrhujúca ho od reality. Konkrétne konfliktné postavy sa stávajú vzorom, sú na prvých stranách médií, sú v upútavkách, žnú úspechy. Ich otrava sa vlieva postupne do mysle ľudí a mení ich hodnotový rebríček. Žiaľ tým negatívnym smerom.

Metylalkohol oslepuje. Človek nevidí. Ani mnohí ľudia tejto doby už nevidia. Zaslepený predstavou šťastia servírovanom mu médiami, či štátom, ani netuší, že je zbavovaný zraku, vnemov, rozhodovania. Človek už len zarába a konzumuje. Nieto rozdielu medzi takýmito otravami. Jedna zabíja telo a druhá intelekt.

Vlado Čuchran horami.sk

Ahoj

Odjakživa čo chodím na hory, ľudí na kopcoch zdravím. Za mladi „ahoj“ „nazdar“ či „dobrý deň“, vo veku skúsenejšom taktiež, až na to, že sa posunula veková hranica. Už si dovolím priateľské „ahoj“ či „nazdar“ ponúknuť na pozdrav aj starším a mladým tykám, ale úcta k veku aj tak nepustí. Tu zostávam v úctivom „dobrý deň“

Roky sledujem chovanie takýto stretávkových ľudí na horských chodníkoch. Sondujem hranice návštevníckej zóny. Mám na to veľmi  jednoduchú metódu. Zdravím ľudí aj v nižších pásmach ľahko dostupných aj pre občasných turistov či návštevníkov. Pozdravím napríklad skupinu v polosviatočnom oblečení napr. „nazdar“. Väčšinou mi je odozvou rozpačitý pohľad s otázkou v očiach „Odkiaľ sa poznáme?“ Táto skupina ľudí práve spoznala pradávny zvyk človeka: pozdraviť sa, hoci sa vidia prvý aj posledný raz. Akosi to vymizlo vo vzťahoch ľudí.

Nedá sa nespomenúť príklad opačný. Ľuďom na lazoch či odľahlých lokalitách, ale našťastie aj na niektorých dedinách naopak komunikácia nechýba. Je priam ignorantstvom turistu prechádzať pred priedomím sa sediacou babkou, dedkom a nepozdraviť ich. Nepozdravím tetu na ulici? Pozdravím. Pozdravím aj tetušku na lazoch a porozprávam sa. Je patrične zvedavá a aj pohostinná. Tomu málokto odolá.

Hory sú aj o komunikácií. Tá sa vytráca smerom bližšie k civilizácii. Je to paradox civilizácie.

Vlado Čuchran horami.sk

Vyjdeš na kopec

Vyjdeš na kopec. Lapáš po dychu. V duchu máš dilemu medzi únavou a pocitmi šťastia. Keď pulz nadobudne pokojnú frekvenciu a máš čas a počasie na rozjímanie, rozjímaš. Vidíš dole pechorenie pána ľudstva v rozpore z pohodou a kľudom prírody. Vidíš, cítiť, počuješ. Počuješ v diaľke rachot divokých motorov, hlasito sa dávajúc na vedomie svoju predstavu o prestíži svojho majiteľa. Zhon. Naháňanie sa za ilúziou šťastia.

Ale ty vidíš nádherné sexi krivky malebných pohorí v svadobnom závoji ranného oparu, vidíš drsné chlapské štíty lemujúce obzor. Hrdia sa na obzore a sú výzvou, tak ako je výzvou život a poznanie jeho tajomstiev. Lebo život je výzva. Pre niekoho hovenie si v blahobyte materiálneho šťastia, ale v ochudobnení ducha, pre iného v naplnení hodnôt morálky, empatie, spolupatričnosti bez nároku na spoločenské a materiálne ohodnotenie.
Užívaš si atmosféru okamžiku. Vnímaš to všetkými zmyslami. Ozaj všetkými. Nielen tými, čo sú ohlupované často stupídnymi reklamami. Ak máš to šťastie, že vieš vnímať, máš pred sebou nefalšovaný, neimitovaný nedigitálny vnem. Vidíš, počuješ, ohmatáš, ochutnáš, cítiš. Chceš sa s týmito pocitmi deliť, fotiš, filmuješ. Tešíš sa s kamarátom, ak tam nie si sám, alebo s inými fanúšikmi týchto pocitov, ak ich tam stretneš.

Dilema civilizácie, musíš dole. Máš tam rodinu, ale aj prácu, živobytie, úrady platby. Nevieš tu viac zotrvať. Musíš dole. Nádych, rozhodnutie. Ide sa. Čas pokročil. Máš pred sebou štreku dole, ale čo je horšie, dole ťa čaká štreka životná, zarobiť, uživiť, zaplatiť. Už aby si bol aspoň na chvíľu zase na nejakom kopci.

Lunosplňáci pomáhajú mladým

Keďže dnešný človek akosi zabúda ako vlastne príroda, ktorej je súčasťou je, vyzerá, rozhodli sme sa trocha napomôcť k poznaniu najmä tej mladšej PC generácii, k rozšíreniu ich vedomostí a všeobecného obzoru a najmä rozlíšeniu skutočnosti od virtuality, odtŕhajúc ich takto od obľúbeného monitoru a nútiac ich, aby ich vlastné nohy aby šliapali a pľúca aby lapali dych, hneď po opustení dopravného prostriedku, niekde poblíž lesa. Nejde o komplexné vylepšenie či zopakovanie učiva prírodovedy, vlastivedy, ale ako naznačil klasik: „ ide o učenie hrou“. Rozhodli sme sa aj my lunosplňáci prispieť trocha ku pozdvihnutiu vzdelanostnej úrovne našej mládeže.  

Vychádzajúc z komerčne založenej mládeže, sme nadobudli presvedčenie, že z tejto línie nezbehneme a neprepadneme do úbohej prázdnoty dobrovoľnosti a nezištnosti. Preto hneď na začiatku pochopiac, že ak niečo nestojí nič, teda po slovensky je to zadarmo, tak o to nik nebude mať záujem. Preto sme v prírode ihneď zriadili prírodovedný automat, kde sa po vhodení platidla zobrazí názorne naša okolitá príroda. Podotýkam v 3D! Bez okuliarov v najvyššom možnom pixlovom rozlíšení, bez podsvietenia, s priestorovým zvukom najvyššej hifi kvality. Neskutočná novinka! Z nasledujúceho obrázku vidieť, že náš náučno-poznávací projekt sme poňali úplne netradične a v súlade s eko princípmi. Celý počítačom riadený systém automatu sme šikovne schovali do stĺpu prístrešku, ktorý je na nerozoznanie od prírodného dreva. Je to nádherný výsledok nášho designéra a zároveň jeho celoživotným dielom. Pre ujasnenie spodná štrbina slúži na mince, horná na papierovú menu. taktiež nepohrdne bankovými kartami, najmä ak majú na sebe napísaný kód, pretože bez neho nevie identifikovať platbu. Na obrázku nevidieť ešte väčšiu štrbinu. Tá je na dlhopisy. Tu môže nastať problém, pretože automat reaguje na situáciu na trhu a niektoré štátne nie a nie prijať.    

Fajnšmekri majú k dispozícií prírodovedný automat v prírodnej verzii "lesný strom" 

Aké služby poskytuje prírodný automat? V prvom rade musíme upozorniť, že v cene nie je zahrnutý vzduch, je to náš bonus. Dýchajte si ho koľko chcete. Zatiaľ. 

Poskytované služby:

Pokyny: v prvom rade sa doporučuje pre možnosť ich vnímania mať oči otvorené a uši vymyté (o mozgu nehovoríme) a mať vypnuté slúchadlá na ušiach, odložené tmavé okuliare a na chvíľu prestať v náročnej biznis konverzácií, lebo iba tak sa vám podarí zachytiť informáciu, že nad vami poletí sršeň, zacvrliká cvrček, či prejde okolo medveď, ako názorne ukazuje náročná digitálna potlač na stĺpe. Vernosť predvádzanej scény je na nerozoznanie od reality a je možné dokonca zamiešať sa do deja. Pri scénach s medveďom sa to však príliš nedoporučuje.   

Náš informačný stĺp má aj iné geniálne doplňujúce údaje GPS, čím sa stáva v oblasti IT celkom výnimočným: 

 

V cene za zážitok je miesto na sedenie pre manželku...

 

...svokru...

...a napokon aj pre manžela.

Priatelia, tento (pomaly) zázrak sa nachádza na Rákocziho prameni pri Jahodnej, pri Košiciach. Vyviera tam nefalšovaná, chemicky neupravovaná bez éčková nádherná životodarná voda. 
Ozaj, viete odkiaľ pochádza voda na Zemi? Predsa zo supermarketov. Na zdravie!  

Jano Bryndziačisko, Grúň nad Hornádom, skupina lunosplňákov

   

   

Míša Medveď v Košiciach

V Košiciach sa šíria správy takéhoto druhu:

Kavečiansky medveď už bol aj na sídlisku KVP http://kosice.korzar.sme.sk/c/6418842/kaveciansky-medved-uz-bol-aj-na-sidlisku-kvp.html

Chýry o tom, že medveďa, ktorého zbadal v nedeľu večer poľovník v okolí Kavečian, vraj videli už i na košickom sídlisku KVP, sa potvrdili. Bol tam dokonca o deň skôr ako v Kavečanoch. Šéfa košických poľovníkov o tom informovali policajti.

KOŠICE. Ľubomírovi Myndiukovi telefonoval operačný dôstojník polície v noci zo soboty na nedeľu, približne o pol druhej.

Košická policajná hovorkyňa Jana Mésarová včera potvrdila, že v nedeľu o 1.35 hod. bola vyslaná hliadka OO PZ Košice-KVP k reštaurácii na Povrazovej ulici v Košiciach.

„Podľa občanov sa tam mal nachádzať medveď, policajná hliadka ho ale na uvedenom mieste nespozorovala,“ informovala Mésarová.

„Následne bola hliadka operačným odborom vyslaná na Triedu KVP s tým, že po ceste prebehol medveď, ktorý smeroval k poliklinike KVP na Cottbuskej ulici. Od občanov bolo zistené že medveď prechádzal po Cottbuskej ulici, následne po Titogradskej, kde sa stratil v lesnom poraste v smere na záhradkársku lokalitu „Čičky“.“

Uvedenú oblasť prepátrali hliadky pohotovostnej motorizovanej jednotky KR PZ v Košiciach, ako aj hliadky Obvodného oddelenia PZ Košice Západ s negatívnym výsledkom.

„Operačný mi do telefónu povedal, že ich hliadka má na KVP medveďa, ten asi neskôr odišiel do lesa a odtiaľ ku Kavečanom,“ uviedol Myndiuk.

„Prečo sa tam zatúlal? Pravdepodobne cítil nejaké odpadky, tak išiel za nimi. Ak si totiž raz na ne medveď zvykne, bude tam chodiť stále. Nie je to až také výnimočné, vlani medveďa videli pri obci Ličartovce, celoročne sa zdržiavajú v okolí Zlatej Idky.“

Dlhoročný skúsený poľovník si myslí, že medvede lákajú do okolia mesta nielen odpadky, ale možno i lesná zver, ktorá uhynula na cestách po zrážke s autami.

Len pri Poľove bolo od marca doteraz zrazených osem kusov srnčej zveri, pri bývalom Červenom raku na sídlisku Jazero je ďalšie takéto kritické miesto.“

Obyvatelia KVP nič netušia

Muž, ktorý býva v rodinnom dome na Povrazovej ulici, nám povedal, že o žiadnom medveďovi, ktorý sa túlal po sídlisku, vraj nič nevie.

„V sobotu sme neboli doma, ale ani včera či dnes mi nikto nič o tom nehovoril.“

Čašníčky z neďalekého pohostinského zariadenia takisto o túlavom medveďovi ani netušili.

„Zákazníci by nám o tom určite niečo povedali, teraz sa budem báť chodiť z práce domov,“ tvrdila jedna z nich.
Keďže si to vraj medveď strihol neskôr okolo polikliniky na Titogradskú, opýtali sme sa na neho staršieho psičkára.

„O medveďovi nič neviem, ale je mi celkom jedno, či zomriem na nejakú vážnu chorobu, alebo v jeho pazúroch.“

Mladík, ktorý práve na ulici vystúpil z auta, sa pri zmienke o asi 100 či 120-kilogramovom zvierati na sídlisku iba smial.

„Čo už s tým teraz? To je len dôsledok toho, ako sa k nim ľudia správajú. Vytláčame zvieratá z ich teritórií a ony potom idú za žrádlom do miest,“ už celkom vážne vravel Patrik.

Medveď, podľa hlásenia občanov, zmizol kdesi v okolí záhradkárskej lokality „Čičky“, poniže Titogradskej.
„Ježiš Mária, nestrašte ma, veď nie sme v Tatrách,“ reagoval na túto informáciu chlapík idúci po chodníku neďaleko chát.

Poľovníci tvrdia, že medvede sú na Slovensku premnožené. Na prípadný mimoriadny odstrel chlpáča je však potrebné povolenie z ministerstva životného prostredia.

Ľudí z košických Kavečian vystrašil medveď http://kosice.korzar.sme.sk/c/6417065/ludi-z-kosickych-kavecian-vystrasil-medved.html 

Obyvateľov košickej mestskej časti Kavečany v utorok dvakrát upozornili miestnym rozhlasom, že sa v okolí obce potuluje medveď. Zbadal ho poľovník Marián Horváth, ktorý práve vtedy sedel na posede.

KOŠICE. Medveď sa pohyboval v lokalite Humniská, kde sa nachádza veľa chát, mnohé z nich sú obývané.

Ich majitelia vraj často chodia pešo po poľnej ceste, práve okolo poľovníckeho posedu.

Včera asi nebolo v Kavečanoch jediného človeka, ktorý by už o medveďovi nevedel. Starosta Ján Kupec (KDH) nám povedal, že ako prvého po tejto správe kontaktoval riaditeľa miestnej zoo.

„Pýtal som sa ho, či majú všetky svoje medvede, či im náhodou nejaký neušiel,“ uviedol Kupec. „Riaditeľ uviedol, že všetky ich medvede sú na svojich miestach.“

Kavečanci, dokonca ani tí najstarší vraj nikdy v živote nepočuli o tom, že by sa pri ich obci vôbec niekedy medvede vyskytovali.

„Viete, že máme obavy,“ tvrdila nám pani Tatiana Eliášová. „Motáme sa kade tade, chodíme na prechádzky, nehovoriac o tom, že je tu rekreačná oblasť. Je to dosť nebezpečné, veľa ľudí chodí behať po okolí. Odkiaľ sa sem mohol zatúlať medveď netuším. Určite ale teraz do lesa na huby chodiť nebudem.“

Na obecnom úrade sme zastihli dôchodcu, ktorý sa rozhodol, že nielenže nebude chodiť na huby, ale ani nevkročí do lesa.

„Čo som blázon? Veď taký medveď je nebezpečný, nie je to žiadny špás, mohol by aj roztrhať človeka.“
Niektorí neveria

Výzvu pre občanov o nečakanom huňatom „návštevníkovi“ v okolí Kavečian čítala do rozhlasu manželka poľovníka, ktorý medveďa zbadal, Mária Horváthová.

„Manžel to ihneď hlásil poľovníckemu združeniu, na základe pokynu pána starostu sme informovali ľudí, aby sa pohybovali so zvýšenou opatrnosťou. Viete aký prišiel manžel domov vystrašený? V lese bol sám, vrátil sa okolo jedenástej večer. Hovoril, že najprv si myslel, že vidí divú sviňu. Posvietil si a vtedy zbadal medveďa. Vraj ho tlieskaním či ako dvakrát alebo trikrát odplašil, ale medveď sa zakaždým vrátil späť. Neskôr keď zliezol z posedu, utekal krížom cez pole s pšenicou, domov prišiel celý spotený. V nedeľu, predtým než odišiel do lesa, sme varili guláš so susedom a hovorili o medveďoch, lebo on je zo stredného Slovenska a tam ich majú dosť. No a padali také frajerské reči, že čo u nás v Kavečanoch, aké medvede, veď tu nie sú. No a vidíte, manžel si ho asi privolal.“

Sú však i takí čo neveria tomu, že sa medveď naozaj „premáva“ okolo dediny.

Chlapík v bufete pri zoo netajil, že to celé považuje za pritiahnuté za vlasy. „Neverím tomu, podľa môjho názoru ide o nejaký výmysel.“
Kolega mal šťastie

Horváth poľovníči 20 rokov, zažil už všeličo. Na našu otázku, či bol po stretnutí s chlpáčom vydesený reagoval slovami, že vydesený by bol asi každý.

„Mal som i zbraň, ale na medveďa ju použiť nesmiem. Musím ale priznať, že k autu som sa veru fakt ponáhľal. Starí ľudia hovoria, že tu nikdy v živote medveďa nevideli. Ten „môj“ mal určite okolo sto, možno i do stodvadsať kíl, môže byť dvoj až trojročný, najskôr samec. Odo mňa bol vzdialený maximálne 25 metrov. Sadol som predtým na posed, máme tam zakŕmené na diviaky, chcel som sa pozrieť, či tam vôbec chodia a tak. Okolo štvrť na desať večer, bolo už šero, sa objavil čierny chrbát, hovorím si, je to diviak, hó a aký veľký. Pozriem lepšie, na diviaka sa mi zdal totiž priveľký, ešte i chôdzu mal inú ako diviaky. Hovorím si, čo je s tým diviakom? Chráme alebo je postrelený? No a keď sa otočil a dvihol hlavu, bolo mi hneď jasné, že je to macek. Na sto percent. V tej chatárskej oblasti som hneď upozornil jednu pani, poriadne sa zľakla, bol tam i cyklista, ten sa otočil na mieste a vrátil späť odkiaľ prišiel.“

O veľkom šťastí môže hovoriť Mariánov kolega, poľovník Peter Baran. Deň predtým ako sa medveď objavil, bol totiž na tom istom mieste diviaky prikrmovať.

Včera sa už v Kavečanoch hovorilo aj o tom, že statného predátora údajne nejakí ľudia videli pohybovať sa v okolí Sídliska KVP.

Reagujúc na dianie a šíriacu sa paniku, musíme veci dať do náležitého poriadku. Míša Medveď, lebo tak sa hlavný predstaviteľ volá, sa teraz poneviera v končinách, kde mávame svoje lunosplnové stretnutia pri Kavečanoch. Nie je to vôbec náhoda. Reagoval na našu výzvu stretnutia turistov a recesistov z blízkeho a vzdialeného okolia. Je jasné, že v hlbokých lesoch, odkiaľ pôvodne pochádza, nie je až taký dobrý signál a tak neskoro zachytil správu, takže sa netrafil do termínu. Takže odkaz Mišovi:

Mišo prestaň sa túlať, zalez do lesa, stretneme sa zase podľa dohody.  

...a či chceme a či nie, zvieratá sú všade, ale aj medzi ľuďmi, tých sa akosi nebojíme a ani ich nedávame hneď na "odstrel". 
Pozorné oko zbadá stopy niekoľkých druhov zveri, čo tade prechádzalo a hľa aj nejakého "medvedíka". Ale aj pneumatík. A aby sme nešírili paniku, bolo to veľmi blízko Košíc, v lesoparku, na frekventovanej turistickej značke, kde sa to len tak hemží ľudmi a lákavými odpadkami...

Kto uverí, kto nie...
  

Jano Bryndziačisko, Grúň nad Hornádom, skupina lunosplňákov

Ako dopadol Kavečiansky lunospln

Zverejnil som takúto pozvánku na Kavečiansky lunospln. Postrehy z podujatia ďalej v texte 

Pozvánka na nultý, či prvý ročník, či mesačník Kavečianskeho lunosplnu vo večerných hodinách.

Stretnutie pre milovníkov, či obdivovateľov prírody, turistov i neturistov. Voľne nadväzuje na príbeh http://horami-sk.blogspot.com/2012/03/nedam-si-vziat-jeziska_7615.html


Trochu humoru, recesie, zamyslenia sa, stretnutie turistov aj mimo horských chodníkov, pokus o vytvorenie záujmu verejnosti o dianie okolo nás... Doporučené sú ďalekohľady a podobné ďalekokuky, vítané sponzorské placačky, či iné dary, do prípadnej tomboly.

V budúcnosti plánované napr. ako východzie miesto pre viacdenné túry v okolí Košíc, či naopak cieľ túr, v závislosti na dni v kalendári a od želaní účastníkov.
Dátum: piatok 6. apríla 2012
Čas stretnutia: tma, čas cca okolo 19.hod.
Miesto: pri kaplnke, na hrebeni prechádzajúcom na Hrešnú (pozri mapu dole) resp. potom napr. blízka krčma
Prístup: doporučená MHD z Košíc č.29, vystúpenie na zastávke cintorín Kavečany v obci, potom vľavo serpentínou hore ulicou okolo cintorína, hore obcou na blízky hrebeň ku kapličke, vedúci ďalej ku chate Hrešná nad ZOO a nad zjazdovkami. Cestou vás bude zľava sprevádzať výstražné červené svetlo vysielača
Počasie: v prípade nepriazne počasia sa stretnutie predraží dlhšou návštevou spomínanej krčmy...
Trasa: tam a naspäť
Výstroj, vybavenie: ak s batohom, tak s vhodným spoločensky prospešným obsahom a vhodná je bucľatá peňaženka pre poznávanie obce
Dianie: nahýňanie krkov, vyvaľovanie očí na východ mesiaca, nahýňanie krkov pri iných spoločenských činnostiach spojených s otváraním spoločensky prospešných batohov, pokec


Nepoužívajte Strmú ulicu. Tuším je uzavretá ako slepá.


PS: Podľa ostatného prieskumu sa krčma pôvodne plánovaná bližšie ku stretku nezúčastní podujatia z dôvodu sviatku. Preskúmali sme terén a našli sme väčiu a ešte bližšiu ku inej zastávke MHD (spodná zastávka smerom dole v strede obce ul. Gazdovská) otvorenú pre naše potešenie aj vo Veľký piatok. No väčší komfort už nevieme vybaviť. (na mape na polohe vyššie). 

http://kopce.webnode.sk/products/kaveciansky-lunospln-/

...ako to dopadlo...

Keď sme ako organizátori kalkulovali účasť na lunosplne, vychádzali sme z počtu účastníkov na spodnej hranici, t.j. minimálne traja, čo je náš organizačný štáb. Maroš mal akési horúčky, možno v zápale príprav a tak sme východzí počet účastníkov stanovili na minimálne 2. To, aby sa nám pri rátaní percenta účasti, zlepšila štatistika oproti pesimistickým prognózam. Keď sme sa napokon pred odchodom na podujatie stretli všetci traja organizátori, naše prepočty sa razom zvýšili na 150% a optimizmus vzrástol. V autobuse MHD sme potom vyhľadávali typy, čo sme považovali za účastníkov stretnutia. Vystúpiac z autobusu nám bolo jasné, ako sme sa zmýlili. „Možno niektorí šliapu z iného smeru a čakajú nás na hrebeni“ dúfali sme, pozerajúc na hodinky ukazujúce niečo pred plánovanou 19. hodinou, pridajúc do kroku, aby sme pred očakávanou haldou účastníkov nezostali v hanbe, že meškáme. Pohľad na oblohu s preháňajúcimi sa nízkymi mrakmi dával tušiť, že na hrebeň dorazia len tí najviac otrlí. Aj tak bolo a po pol hodine márnych dúfaní na mieste stretnutia pri kapličke, sme začali, pri triezvej mysli a po triezvom zvážení šancí účasti ďalších možných nadšencov aj bez nich, s úvodným ceremoniálom zahájenia nášho lunosplnu. Bez prítomnosti audiotechniky sme zaspievali našu lunosplnovú hymnu, ktorú pre nás zložil neznámy bača spod liptovských grúňov. Tú sme zopakovali aj vo verzii pre sluchovo postihnutých, aby sme nikoho nediskriminovali. Tím sme sa stali prvými na svete, čo majú hymnu preloženú do posunkovej reči. Sláva nám! Mesiačik  spoza mrakov sa akiste nestačil diviť. Potom nasledovalo slávnostné krstenie v našom prípade nie CD, ale mapy Mesiaca, samozrejme už s prvými turistickými plánmi, trasami túr, čo sme pripravili pre budúcich návštevníkov. Krstilo sa samozrejme slovenskou slivovicou. Podotýkam, že ide o prvotinu svetového významu. Ako prví na svete sme pripravili prvú turistickú mapu Mesiaca. Opäť sláva nám! Má to ešte drobné zádrhely: Na mape nie sú vyznačené stravovacie zariadenia, keďže vznikol zásadný problém s konzumáciou tekutín v skafandrovej prilbe s čím sa už zapodievajú chlapci z NASA a ani zbytky pristávacích modulov, pretože celé kovové zradenie, už ktosi stihol odniesť do šrotu, s čím sa zaoberajú zase naši chlapci z polície. A taktiež tam nie sú naznačené pramene vody, takže odporúčané je vlastné pitivo a vlastný kyslík hoci ide o malé výšky.  

Ako akiste vidieť a privíta to každý turista, mapa je prehľadná a vedie nádhernými a známymi zákutiami na slnečnej strane Mesiaca s peknými výhľadmi na Zem. Našťastie odtiaľ nevidieť ten chaos na nej. V príprave máme aj trasy na odvrátenej strane Mesiaca, ale pre malý záujem o nočné pochody a privysokú spotrebu potrebných batérií, nebude takáto mapa zverejnená. GPS súradnice zatiaľ z pochopiteľných dôvodov nie sú. Turisti si môžu pribaliť aj nejaké to kilo zásob naviac, čo vôbec nevadí, pretože je tam oveľa nižšia mesačná príťažlivosť. V každom prípade pôjde o prvopriestupy ciest. 

Celý organizačný štáb nakoniec po zvážení perspektívy dlhodobého moknutia presunul svoje pôsobenie do prívetivého prostredia pohostinného zariadenia, kde sa plánovalo stretnutie po vzhliadnutí splnu a ktorého majiteľ po letmom spočítaní účastníkov neskrýval svoje sklamanie. Ale dohodli sme sa, že to napravíme a preto pre Košičanov pripravujeme turistické pohyby v okolí Košíc. A to samozrejme už o mesiac pri splne asi 5. a 6.mája (sobota a nedeľa) s ukončením alebo zahájením v spomínanom zariadení, čo si každý účastník túry akiste plne zaslúži.

Aby nedošlo ku nedorozumeniu.

Neide o nočné túry prírodou, ide o denné túry, túlačky po blízkom okolí Košíc, s ukončením či začiatkom v dňoch blízkych splnu povedzme aj s dobrovoľným pohľadom na nočnú oblohu, v uvedenej lokalite. To, že sa niekomu podarí dôjsť na uvedenú lokalitu v neskorších večerných hodinách, či naopak v ranných, je jeho šikovnosť či nešikovnosť, zámer, či zblúdenie. Je to na ňom. Snažíme sa ľudí dostať od blikajúcej obrazovky do prírody medzi veselú partiu.   

P.S.

na tému mesiaca pozri:

• http://www.youtube.com/watch?v=Beg_Gbl8Nsg&feature=colike 

• "okná vesmíru dokorán" vľavo hore je Mesiac v polohe "D"

Vlado Čuchran horami.sk

Nedám si vziať Ježiška

Maroša s Paľom už asi nemusím predstavovať, poznáme ich z iných tu zverejnených príbehov. Ale skúsim popísať iný príbeh v kombinácii so mnou.

Niekoľko dní naspäť v marci 2012 nastala výnimočná konštelácia našich planét Venuše a Jupitera. Vidieť sa to dá len výnimočne raz za niekoľko desiatok rokov. "To si predsa nenecháme ujsť." To bolo predsavzatie prv spomínaných. Mňa to oslovilo tak bleskovo, že som sa večer pri stretnutí s nimi otočil na päte a už sme cestovali mestskou hromadnou dopravou na miesto, kde sme predpokladali, že bude minimálny svetelný smog od mesta. Bol to kúsok od zastávky v Kavečanoch na bočnom hrebeni vedúcom na blízku chatu Hrešnú. Nedočkaví výnimočnosťou sme po vystúpení z autobusu hneď Maroš a ja, makali ku prvému blízkemu miestu odkiaľ bolo vidieť čiastočne potrebný horizont oblohy. Astronomicky skúsenejší Paľo po vzhliadnutí zatiahnutej oblohy si to hneď namieril rovno ku blízkej krčme, s poznámkou, že o pol hodiny to bude lepšie, čo voľne preložené znamenalo, že si dáme pivo. Samozrejme, že sme nevideli nič a vidiac rozľahlú vrstvu oblakov nad nami sme dlho neváhali a bez slova sme sa stotožnili s Paľovým názorom. Ten nás už s úsmevom na tvári a pivom v ruke vítal v miestnej vieche. „Ideme“.“ Ideme?“ prehadzovali sme si otázky a odpovede hodnotiac naše šance pri posedení. "Ideme." To už pani krčmárka zbystrila pozornosť a po zinkasovaní sa s vidinou väčšej tržby opýtala, kedy ešte prídeme. „Ešte prídeme“ svorne sme súhlasili s našim dohodnutým cieľom, nevediac ako pochodíme a mastili tentoraz nad dedinu na hrebeň. Medzitým sa počasie vôbec nezmenilo. Paľo pri pohľade na rovnakú oblohu ako predtým, optimisticky zahlásil, že sa zamračená tmavá obloha roztiahne, čo sme Maroš a ja komentovali s patričnou dávkou irónie. Napäté oči čumiace cez mraky hľadajúc nejaké presvitajúce svetlo žiarivých hviezd nočnej oblohy, či túžba poznania nakoniec vyvolali zázrak. Nepreniknuteľné oblaky sa pomaly nad nami roztvorili a ponúkli nám v tú chvíľu takmer čistý pohľad na hviezdnu oblohu.„Božie oko“ krútili sme neveriaco hlavami a ja som v tú chvíľu začal veriť na zázraky. Nikde inde čo oko dovidelo diera v oblohe nebola. Jednoducho zázrak. Paľo, čoby astronóm amatér upriamil našu pozornosť nad horizont, kde sa uprostred zostávajúcej mračnovej vaty slabým svetielkom prebíjali dve hviezdičky. S nadšením rozprával, že tá horná je on a dolná ona. Blízko seba sťaby vo vzájomnom objatí. Boli to maličké hviezdičky a nijako sme to nekonfrontovali s tým, že to mali byť jasné žiarivé hviezdy. Potešený na duchu sme takto pretrvali niekoľko dlhých minút a ochkali sme sa nad celým vesmírom a neopakovateľnosťou chvíle. Zrazu naše rozjímanie prerušil opatrným príhovorom Paľo. „Chlapci toto nie je Venuša a Jupiter. Pomýlil som sa, sú niekde v mrakoch ďalej na horizonte.“ Ja s Marošom, ktorí sme doteraz verili, že ich vidíme, a uverili sme aj zázraku otvorenia oblohy len pre nás a verili sme všetkému ako malé deti v Ježiška a zrazu... Zdúpneli sme. Mali sme chuť ho skopnúť dole do dediny. Ešte aj autobus nám ušiel pred nosom. Takže sme šli zvýšiť tržbu do výčapu, aby sme zhodnotili výpravu za poznaním. Paľo nám ešte dlho do posledného spoja vykladal o svojom omyle a kupoval si nás rundami. Ale ja verím, že som Venušu a Jupitera videl. Nedám si predsa vziať Ježiška.



horami.sk

Klasifikovanie chát na horách

Pri klasifikovaní ubytovaní a služieb na horách existuje stále neutešený stav v informovanosti o objektoch, (chatách) pretože pokiaľ viem, neexistuje určenie čo je to horská chata ani vo vyhl. 277 Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky z 26. júna 2008, ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried. Chcelo by to rozkategorizovať všetky chaty, aby sa vedel návštevník zorientovať, - ale je tu asi legislatívna diera, ktorá nerieši základnú podmienku ubytovania na horách a to z hľadiska sezónnosti, ale aj z hľadiska kategórie štandardu služieb, potreby a možnosti núdzového prístrešku, ako je to v Alpách, rozlíšenia medzi chatami so službami pre verejnosť a chatami podnikovými, čo je ešte stále na našich mapách, teda mať informačný prístup k ubytovaniu a službám z hľadiska bezpečnosti. Mať na mape VŠEOBECNE vyznačenú chatu, prísť ku nej a tam skolabovať pred zavretými dverami je veľmi ožehavé aj z právneho hľadiska. Možno sa pokúsim iniciovať riešiť túto problematiku.