Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

utorok 25. apríla 2017

NA KOPEC!

Málo kto tuší, že aj my máme niekoho, niečo, čosi, ako slávneho Cimermana, akurát tento náš hrdina bol úplne z iného súdka, či skôr z fľaše. Svoju slávu prežíval na horách, v prírode, pretože ako vždy vravel, bol vášnivým turistom, lezcom, jaskyniarom, či bezdomovcom a ešte kadečím iným, pretože sa neustále presúval po krajine a to rozličným spôsobom. Chodil, doliezal, aj sa plazil, hocikde a tak miesto trvalého bydliska mu nevedel prideliť žiaden obecný úrad. Preslávil sa v povedomí ľudí, keď mal zámer vystúpiť na svoj vysnívaný vrch, aby si pekne zhora pozrej krajinu, kde poznal každý jej kúsok. Vcelku sa podaril, ale až na ktovie aký pokus, pretože cestou stretol vždy nejakého kamaráta a tak sa cesta znenazdajky zmenila, takže namiesto vo Vysokých Tatrách sa ocitol v Malej Fatre, kde mu ponúkli vzhľadom na správanie a výzor hrať medveďa na vystrašenie turistov, či ako náhradu pre vylovený miestny poľovný revír, inokedy popíjal víno v jaskyni v Domici, či hľadal stalagmity v pivnici vo Vínnom, čo malo byť pôvodne naopak. Naposledy sa ocitol až v Domažliciach, kde ho vtiahli spomienky na historickú bitku, hľadajúc nejaký meč vhodný do šrotu.
Celý pokus mu trval síce dva mesiace, čo bola celá jeho dovolenka, péenka a neplatené voľno, či čo to mal dohromady, ale stálo to za to. Musel sa cestou nejako živiť a tak si dohodou o vykonaní práci a prihlásením sa do sociálnej poisťovne, zarábal ako potulný spevák, či zberač kovov najmä cestou pozdĺž železnice, čím nadobudol slušný peniaz, aby si mohol dovoliť návrat pod svoj vysnívaný kopec a financovať tak celý výlet. Občas sa síce objavil anonymne v telke, ale bolo to vždy len v čase televíznych novín, ako zmienka o hľadaní nejakých páchateľov čo kradnú železo a kovy a tak sme si mohli domyslieť, kde sa práve nachádza a ktorým smerom ide. Ako spevák nestál za veľa a tak vždy zvalil svoje neúspechy na svoje večné prechladenie pri bivakoch v prírode a stravu po záruke, keďže nakúpenú stravu konzumoval so značným oneskorením, pretože najprv si zvlažoval hrdlo, až potom sýtil žalúdok. Uplatnil sa väčšinou pri zborovom speve, v čase keď miestny spevácky spolok už prestal rátať počet pohárov na stole. Tí mu občas zatlieskali aj naliali. Triezva časť osadenstva pohostinstva, ktoré je registrované na živnostenskom úrade, mu však vtedy vždy rada ukázala cestu do inej krčmy.
Ale, ako to bolo na tom výstupe. Unavený a mierne dezorientovaný svetovými stranami, pretože pôvodne neplánoval výstup na svoj kopec z českej strany, sa pretĺkal obcami, mestami, pastvinami, lesmi až pod onen kopec, pretože nevidel, či skôr nenašiel turistické značenie. Pohľad na kopec odspodu ho mierne vyľakal svojou výškou. Bača, u ktorého sa zastavil na salaši, ktorý je tiež registrovaný na živnostenskom úrade, mu poradil, aby tam nešiel, že bufet na vrchole už nefunguje a čo by tam tak mohol robiť,...
„...keď nietô si tam aňi kďe vypiť. A pozri si to radšej na interňeťe... na   f e j s b u k u ú ú...“ 
odprevádzal ho bačov mohutný reklamný hlas dolinou, spolu s anglickými titulkami pre zahraničných turistov, keď sa napasaný z bačovej klobásy obohatenej o éčka zo supermarketu, hen - tam v ďalekej doline a značkového syra od značených, značkových oviec, hen - tam na značkovom zaéčkovanom grúni, náhlil na vysnívanú horu.
Ale to už náš hrdina nevnímal. Obarený vôňou lúk, lesov, na ktoré nebol vôbec zvyknutý, pretože zase až tak veľa na tých horách nebol, ako to pôvodne tvrdil na jednom z predchádzajúcich brífingov a tak trocha zmátožený aj bačovou päťdesiatdvojkou, nepriznanou v jednoduchom účtovníctve a pivom neznámeho druhu a pôvodu, taktiež nepriznanom v účtoch, od baču, podnikateľa to registrovaného na živnostenskom úrade, si to mieril priamou cestou k vrcholu sledujúc svoje gé-pé-es. Cestou predbiehal iných nadšencov, ktorí nevedeli, že bufet je zrušený a to tak rýchlo, spoľahnutý na svoju navigáciu, že minul vrchol aj s bývalým bufetom, z ktorého miestni počerní občania nezapísaní v registri občanov chotára či priľahlých obcí, nechali len základy a začal zostupovať na druhej strane kopca. Až stretnutie s nikde neregistrovaným medveďom ho primälo otočiť sa a behať späť. Tentoraz vrchol neprebehol, pretože tam už hlučná skupina turistov hlučne a hlavne neslušne nadávala. Keďže nadávali, pridal sa k nim, čím vzniklo medzi nimi hlboké priateľstvo.
Nič to ale nezmenilo na fakte, že takto spoločne všetci boli smädní. Turisti registrovaní na ministerstve ako záujmová skupina, zacítiac všeobecne známy pach päťdesiatdvojky z huby nášho hrdinu, ho obstali, zaujmúc hrozivý postoj, začali sa ho štuchancami vypytovať na obsah jeho batoha a aj na trasu jeho výstupu, aby tak získali informácie o zdroji občerstvenia a najmä o sortimente návykových látok, účinným to zdrojom napĺňania štátnej kasy.  
„Prišiel som z Čiech“ jachtal pokrčený a schúlený, ale už inak nadávajúci hrdina na zemi pri svojom vyprázdnenom, vyvrátenom, pôvodne značkovom batohu, ukazujúc iluzórnym smerom na sto kilometrov vzdialenú hranicu. Turisti pochopili českú pohostinnosť, aj pôvod zápachu a kopnúc ho do sedacej časti, mu dali pokoj, pretože v bagli našli zbytok klobásy a plnú pivovú fľašu so žltkastým obsahom. 
„Fuj ščanky“ poznamenali viacerí, ale pili tú svetložltú tekutinu ďalej, keďže smäd je smäd, podávajúc si ju kolegiálne dokola.

Náš hrdina sa zo zeme priblbo usmieval. Sľúbil totiž bačovi, že cestou dole odnesie do mestskej nemocnice jeho moč k obvodnému na rozbor.  

TURIZMUS DAGDZE NA VYHODZE

 „Ide Vám vlek?“
„Neznam.“
„Pôjde?“
„Neznam.“
„Máte niečo dobré k jedlu?“
„Neznam, bo kuhar sebe bere najľepše meso domu.“
„Prosím si nealkoholické pivo.“
„Dobre.“
„Ale ja som chcel nealko, nie dvanástku!“

„A to ne jedno?“

MAGNET

Vždy mi vraveli, že priťahujem situácie. Nuž predstav si takúto situáciu: vo svojej stavbárskej praxi mám za sebou hromadu služobných ciest, rokovaní, ale jedna bola tou, čo zodpovedná myšlienke tohto textu.
Vycestovali sme vtedy v lete do okresného mesta. Cestou, už na mieste sme mali chvíľu času, akurát tak na odskočenie si. Vystúpili sme z auta v stromovej aleji na hlavnej ulici. Len čo som zabuchol dvere auta, v tú chvíľu asi z preľaknutia nejaký väčší vtáčí domorodec vykydol zo stromu celý obsah svojho hrubého čreva na moju, vtedy ešte hustú hrivu. Placlo mi to tak presne, že sa nič neprejavilo na pleciach, ušiach, krku, či čele. Trefa. Kolega čo to videl, nevedel či sa má smiať, alebo či mi to má zoškrabovať. Zvolil prvú možnosť. Robil mi aspoň doprovod do blízkej reštaurácie. Zatiaľ čo on pútal pozornosť personálu objednávkou čohosi, čo malo ukľudniť môj psychický stav, ja som zatiaľ prekĺzol do blízkeho WC. Nikým nevidený som strčil svoju postihnutú hlavu do umývadla a za pomoci mydla som sa snažil neutralizovať najmä pachy v studenej vode. Personál sa nestačil čudovať, keď som o hodnú chvíľu opustil vécko a prišiel do jedálenskej miestnosti vyzerajúc, že som sa tam kúpal. Na podlahe cvrkajúca voda z hlavy, značila moju tŕnistú cestu. Samozrejme, že som vylíčil personálu svoju nehodu, aby sa v najbližších hodinách mali na čom baviť a chechtať sa.
Služobka dopadla dobre. Akurát som nabádal kolegu, aby fajčil ako rušeň, aby prekryl šíriace sa pachy odo mňa.
A v zime? Tiež ma šťastie neopúšťalo. Lavínka zo strechy rovno na mňa. Čo už? 
Alebo. Ako výškari sme čistili svetlíky na streche haly. Bilancovali sme výkon vtedajšieho jesenného dňa. Sediac na rebríkoch opretých o svetlíky sme sledovali obrovský kŕdeľ košických vrán v povzdiali. Kamarát, ktorý si to z nimi už dosť užil, keď ho zbombardovali v parku, keď ich vyrušil prechádzajúc pod stromami, na ktorých tí vtáci spali, vyriekol:
„Stav sa, že nás oserú.“
„Cha-cha, veď nás ani nevidia,“ oponoval som
Videli. Veľkým oblúkom ako lietadlo pri pristávaní, si nás zmapovali a za silného škreku narovnali kurz rovno na nás. Museli sme vyzerať ako dve stratené bytosti uprostred šírej púšte, či mora, ale dobre viditeľní na pozadí monotónnych sklenených lesklých svetlíkov. Lebo strecha bola veľká, bez šance v tú chvíľu ujsť.
„Stav sa, že ma trafia,“ vyratúval svoje šance kamarát, ktorému sa aj v tejto osudovej chvíli, čakajúc na neodvratnú udalosť, stále chcelo stavovať sa. To už som nepovedal nič, vidiac vtáčie nástrelné bomby padajúce koridorom na sklenené svetlíky smerujúc presne na nás. Už sme len odovzdane čakali na svoj osud, dúfajúc v čo najmenšie naše škody. Kamarát to schytal na čiapku a ešte na montérky, mne sa ušlo na montérky. Takže vyzerajúc ako v maskáčoch sme to na ten deň zhnusene a smadľavo zapichli.

Tých príbehov bolo neúrekom a ešte dnes pociťujem, že sa okolo mňa vždy niečo zomelie. Úsmevné. Lebo vraj hovienka prinášajú šťastie. Mne priniesli, to čo som opísal. Mám to ja ale šťastie!

VRCHOLNÝ SMÄD

S Lacom, ktorého som ešte nepredstavil, pretože to je iný Laco, nie Laco – Dušan, po ktorom sme pomenovali kus svahu na Jahodnej, sme dlhšie plánovali vybrať sa na ten náš najvyšší kopec u nás. Rozmýšľal som o nejakej pohodovej ceste, aby to bolo krajinne zaujímavé, nie príliš lezecky ťažkej a zase nie o tradičnej vodcovskej a niečo, čo som ešte neliezol. Pokiaľ sme sa definitívne dohodli na termíne, vymyslel som plán a na pivných stretnutiach ho poučoval o princípoch lezenia, poukazoval nejaký matroš, čo je to železo, čo vláčime na vysokohorské túry. Laco totiž videl lano akurát tak v telke. Školenie a bolo ich viac, bolo  úplne v teoretickej rovine. Tuším som mu dal siahnuť na sedačku, karabínky, skoby, nejaké hexíky, slučky a to bolo asi tak všetko. Poučovanie o výstroji som považoval za nosenie dreva do lesa a tak som odporúčal, aké veci vziať na skalu, do dažďa, na noc a podobne. Skrátka plánoval som bivak v doline a v stene, respektíve na hrebeni, na Dromedárovi či niekde v oblasti vrcholových partií Gerlachu a jeho veží. Lebo cestovanie a prístup, výstup,  zostup, návrat niečo trvá a lámať časové rekordy v tejto zostave a neznámom teréne asi nebudeme.
Stretnutie na vlakovej stanici bolo bežnou konverzáciou, o tom, čo všetko sme mali zobrať a čo sme naozaj zobrali. Laco sa pochválil kúpou nejakého spacáku.
 „No uvidíme“ zhodnotil som zrealizovanú kúpu v akciovom predaji istého supermarketu, kde cena dávala tušiť, o čo ide.
Ďalší čas sme trávili vo vlaku, tatranskej električke a výšľapom na Batizovské pleso od Vyšných Hágov, preverujúc našu odolnosť v letnej podvečernej horúčave. Vidina niekoľko hektárového plesa plného chladnej vody, bola silne motivujúca. Podvečer tesne pred zotmením nás upozorňoval na potrebu zloženia našich nákladov a nájsť si bivak, miesto, kde si pohovieme. V pohodičke sviežej trávy pri plese, blízko vody. Môj typ na rovinke pekne vystlatej trávou sa Lacovi nejako nepozdával. Mne hej. Ale čo, klient je klient. Laco vybral nejakú naklonenú časť trávy medzi kosoškou v blízkosti potoka z plesa. Mňa predstava nočného šmýkania sa v spádnici po rosou pokropenej tráve ma vôbec nenadchýňala. Ale privolil som nech to teda tak je. Laco vytiahol niečo, čo malo byť spacákom. Už len predstava, že bol kúpený napochytro v nejakom obchodnom reťazci, mi naznačovala, že tento a nielen tento bivak, bude problém. To čo vypadlo z Lacovho bagla mohlo byť hocičo, no spacák nie. Spadlo to do trávy a nadobudlo tvar ako koberec, karimatka, skrátka vôbec to oproti zbalenému stavu nezmenilo tvar, čo sa týka hrúbky. Žiadne napučanie. Ani žiadne nasledovné šuchorenie mu nepomohlo. Hneď som zhodnotil naše šance.
„Vydržím aj bez spacáku“ snažil som sa Lacovi pomôcť, dúfajúc, že ho takto zachránim, vidiac, že má zo sebou len flanelku a tenkú prešívanú bundu. Laco sa nedal a trval na svojom. Augustová noc bola v podstate veľmi príjemná, takže som sa vo svojom páperaku potil a vetral som ako sa len dalo. Zaspávali sme vedľa seba, čo sa v priebehu noci výrazne zmenilo. Vďaka konfigurácií terénu sme sa ráno zobudilo od seba vzdialení asi 10 metrov. Laco sa nevyspal a bolo mu zima.
Raňajky, balenie, výšľap od plesa na magistrálu. Našli sme prienik kosoškou a šinuli sa širokým chrbtom do hornej časti kotla, odkiaľ sú pohľady do oblín kotla. Vľavo vidím vežičkový Dromedárov chrbát, čo má asi 4 Urbanove veže. Nedajú sa  rozpoznať, ktorá je ktorá. Zdalo sa mi logické cestu narovnať, čím sa vyhnem nejakým vežičkám na začiatku hrebeňa. Naviazali sme sa a pustili sa do prekonávania rebierok, na strane kotla, ktoré napodiv oproti prvotnej predstave akoby pribudli. Išlo o mixy skaly a tráv, drobnej sute, všetko v traverze hrebeňa. Tak sme sa pozvoľne blížili ku hrane hrebeňa. Posledná veža z hrebeňa to z našej pôvodnej strany nepustila. Vľavo pod nami stienka z hrebeňa, čo bola podľa pôvodných popisov za lezeckú dvojku, pokiaľ to bolo popisované miesto, no na dvojku to nijako nevyzeralo. Tak sme to jednoducho krátko zlanili do sutinového žľabu tiahnuceho sa dole na dno Batizovskej doliny, ním kúsok na hrebeň do štrbiny. Laco to ohodnotil, že sme mohli stúpať ním. Chodecký terén a trocha vyšľapaný kamzíči chodník nás sprevádzal do vrchnej časti pod Kotlový štít. Odviazali sme sa. Tam to bolo málo prehľadné a všetky vežičky, zuby mi pripadali rovnaké a boli všade okolo a aj ich výška vyzerala podobne, takže sa ťažko rozoznával hrebeň. Zhodnocoval som, kde je Kotlový, takže som obzeral terén v traverze kotla po Lavínovú lávku, kde pohľad dole do Karčmaráku ma uistil o polohe. Takže návrat ku Lacovi, ktorý už medzi tým stratil dôveru v moje vodcovské schopnosti a potom kúsok do Štrbiny pod kotlovým štítom, kde povzbudzujem Laca a ukazujem mu dopingový pohľad na Gerlach a jeho vrcholové partie.
„Tam pôjdeme až zajtra“ zhodnocujem čas.
Hľadám niečo rozumné pre nocľah. Našiel som polojaskyňku, tak pre jeden a pol chlapa, tesne nad chodníčkom, ktorý je tu vyšliapaný, pretože sme na klasickej vodcovskej trase z Velickej próby. Vystielam bivak drobnou suťou a obraciam skalky. Laco miesto ofrfle a chce spať poniže mňa na chodníku.
Ráno je fajn, akurát Laco sa sťažuje, že je nevyspatý a že mu v noci teplo nebolo a že pochodoval na zohriatie. Chystáme raňajky a značnú časť vody zo zásob vlievame do ešúsu.  Neviem nájsť oheň, tak konštatujem, že budú studené. Laco zareagoval po svojom a trištvrte litra vody vychrstol na zem. Znehybnel som.
„Prečo?“
„Lebo ešús mal na okraji mastný pásik.“
Išlo o zbytok predošlej večernej sáčkovej polievky. Tenučký masný prúžok pozostatok chudobnej sáčkovej polievky na kraji ešúsu. To nám ten deň pekne začína! Posilnený čokoládou a čímsi sladkým, slaninou a glgom zo zbytkov vody z inej fľaše, sme naviazaný začali liezť traverz západnej steny. Pohoda, hoci ten smäd čo ďaleko predčil naše zásoby, nás kváril k zemi. Vrchol už mal svojich prvých návštevníkov, liezli niečo iné. Bolo ho vidieť prakticky stále. Keď nás míňal, horský vodca čo sa pripojil z klasickej vodcovskej cesty s asi trojčlennou skupinkou, z Laca vyšlo:
„Prosím Vás ideme správne na Gerlach?“
Neviem, čo si vodca aj skupinka v tú chvíľu mysleli, ale ja som myslel, že skočím dole. Tak som to uhral, že
„Jasné, veď ideme na Rysy, kamarát je taký srandista“ a musel som to chvíľu predychávať. Nasledovalo ešte pár rebierok, kde Laco trval na vrcholovom výleze cez padajúci sutinový žľab. Keď sa to začalo hýbať, zlízal som to od vodcu na vrchole poblíž. Mal pravdu. Nejako sa Laco cítil bezpečnejšie na sutiach. Konečne vrchol, cieľ. Dokumentovanie, podané ruky, kúsok suchého jedla a potom dole do Batizovskej, pretože počasie sa schyľovalo k horšiemu. Ide to, až na ten smäd v rozhorúčenom žľabe. Žiaden pramienok vody, snehové pole. Nič. Na spodných reťaziach to zlaňujeme, stretávame trojicu, čo šliape hore. Sú pri sile a tak si Laco pýta o kúsok vody. Nehanbiac sa pridávam sa aj ja. Len dúfam, že im to potom nechýbalo. Dosahujeme dno doliny, na čo Laco nabral dych a mastil si to viditeľným chodníkom ku plesu, nechajúc ma baliť matroš. Smäd sme cestou narýchlo hasili z cícerkov vody na hangu nad plesom. Pri plese krátky oddych, zrátanie stavu a potom už len za dažďa na Sliezsky dom, kde dochádzame za tmy pri jednej baterke. Ubytovanie, posedenie v príjemnej spoločnosti mladej barmanky, nám umožňuje trocha zabudnúť na útrapy. Ráno bolo smädné a sy-chravé, takže mažeme dole do Smokovcov a Popradu a Košíc. Celé to zapíjané nejakým tým pivom. Smäd sa predsa musí dohnať.