Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

streda 2. januára 2013

Zrodenie Dušana

Vracajúc sa z predĺženého pobytu na chate v rekreačnej oblasti pri vodnej priehrade sme mali ešte nejakú tú hodinku k dobru na autobusový spoj. Čas sme si krátili posedením pred miestnou viechou. Bolo leto, tak to aj dobre padlo.

Maroš šiel do viechy, zrealizovať výmenu tekutín a ja som pokojne čakal na jeho obsluhu. Ako to už býva, osamotený a ešte cudzí návštevník sa stáva stredobodom pozornosti určitých miestnych návštevníkov. Ani Maroš nestihol byť od krčmárky naplno informovaný o takom „miestnom“ a už bol tento pri mne. Slušne sa mi predstavil. „Som Dušan.“ „Som Vlado.“ opätujúc zdvorilo. Rozprúdila sa debata, úmerná hovorovým možnostiam Dušana. Hral som zjavne druhú husle, pretože za chvíľu som už vedel všetko o jeho rybárskych úspechoch. To už prišiel Maroš s penivou nádielkou. Potešila ma predstava, že v tom počúvaní monológu už nebudem sám a nejako naivne som si predstavoval, že sa to nejako podelí dvoma. Opäť známe „Som Dušan.“„Som Maroš.“ Diskusia či polo monológ sa v túto chvíľu zvrtla viac na Maroša. Potešil som sa. Krátka pauzička a už Dušan upiera zrak na mňa. Asi ma nespoznal, lebo sa mi opäť predstavil. „Som Dušan“ „Som Vlado“ zase som opätoval svoje meno. Po chvíli zase Dušan stratil prehľad o spolu sediacich a obracajúc sa na Maroša sa mu opäť predstavil „Som Dušan.“ „Maroš“ odvetil menovaný a konštatoval, že sa už všetci poznáme a prestal sa miešať do dialógu, čo sa medzitým odohrával na mojej polovičke stola. To som si už vypočul piate opakovanie Dušanovho rybolovu. Tak som musel aj ja voľačo pridať, tak, ako sa na správnych rybárskych chválenkárov patrí.

 „To Maroš chytil v talianskej delte remorkéra. Takého sto tonového“ Zdôraznil som vymyslenú hmotnosť a roztiahol som pravú ruku pokiaľ som len mohol, aby som ukázal veľkosť, načo Maroš roztiahol ľavú ruku až niekde nad vedľajší stôl, aktívne sa zapájajúc, tušiac čo bude nasledovať. Ono totiž Maroš v delte istej talianskej rieky fakt chytal ryby. Spolu s ďalšími optimistami tam mal v rámci organizovaného zájazdu povolené chytať ryby. Tak v tej delte mali nahodené svoje udice takým spôsobom, že im silóny vošli až do dráhy ťažných riečnych remorkérov. Tie plávali dosť blízko, pretože im nejaký ťažný čln takto zachytil ich háčiky a ťahal silóny so sebou. Ak nechceli prísť naši rybári o prúty, museli rýchlo rezať. Tak museli aj oželieť svoje obrovské úlovky.

Náš Dušan ani brvou nepohol a typickým rybárskym výrazom odpovedal: „Ja som tiež takého remorkéra chytil hen pod priehradou“ 

Ešte dlho sme sa v autobuse na príhode dobre bavili.

Pri najbližšom stretnutí s kamarátmi sme sa zo žartu predstavili obaja ako „Dušan“ a podávali sme si ruky, akoby sme sa nikdy nevideli. Tak potom v kolektíve vznikli ďalšie mená: Dušan Maroš, Dušan Vlado, Dušan Paľo, Dušan Ľubo. Laco sa pomenoval na Dušanbe.

Takže až niekto stretne nejakého Dušana, ktovie kto to je? Keď nás je toľko.