Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

štvrtok 27. decembra 2012

Po koncu šveta

Vždy nám ktosi, čosi sľubuje, predpovedá... a nesplní. Reklamy, včasné platby, či vôbec nejaké, vyššie platy, lepšiu budúcnosť, sociálne istoty. Aj teraz. Mal prísť koniec sveta. A sľubovali to onakvejšie kapacity než tí, čo nám tu takpovediac pravidelne každé štyri roky sľubujú. Čo všetko už nasľubovali! A teraz bola šanca overiť si sľuby a krajne dôveryhodné predpovede. Až z dávnej minulosti. Mali by sme im veriť! Či?

Koniec sveta neprišiel. Pekne ma to vytočilo. Už - už som sa chystal si konca užiť, ako sa patrí a nič. Niektorí si postavili bunkre, odsťahovali sa, vykúpili zásoby v obchodoch, oddávali sa iným radovánkam, aby toho stihli do osudového dňa čo najviac a aby potom v blaženej večnosti mali na čo spomínať. Pokiaľ aj ten onen svet nemal skončiť. Neviem, nepísali o tom v novinách, alebo som čítal samé hlúposti každodenného dňa a nezvýšil mi čas venovať sa serióznym autorom mysliacich na náš posledný deň.

Fakt ma tie sľubotechny štvú. Mali sme prežívať posledné dni na našej Zemi. Malo sa bilancovať, ako sa patrí na účtovnú uzávierku predošlého obdobia. Burzy sa mali prepadať samé do seba, kurzy sa mali zblázniť. Svet, človek tiež. Nič také sa nestalo a bolo mi to čudné, veď mali tu zostať len posolstvá pre iné civilizácie svety, vesmíry. Nič. Žiadne budovanie pamätníkov, betónovanie devédečka o ľudstve a Zemi 100m pod zem aj s najmodernejším prehrávačom, to pre prípad, že by potenciálni návštevníci nemali svoj. Žiadna reklama na koniec sveta, návod na prežitie...

Zvláštne, vždy nás ktosi presviedča, aby sme verili. Vynakladajú na to peniaze, aby sme verili. Takíto veriaci sa propagátorom za to zavďačia tým, že im uveria. Funguje to tak od vtedy, čo vznikli sľuby. Sľuby nevznikli, len tak sami pre seba. Sú tam, kde sú poslucháči. A keď príde k lámaniu chleba, sľuby sa zdekujú.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára