Vycestovali sme vtedy v lete do okresného mesta.
Cestou, už na mieste sme mali chvíľu času, akurát tak na odskočenie si.
Vystúpili sme z auta v stromovej aleji na hlavnej ulici. Len čo som
zabuchol dvere auta, v tú chvíľu asi z preľaknutia nejaký väčší vtáčí
domorodec vykydol zo stromu celý obsah svojho hrubého čreva na moju, vtedy ešte
hustú hrivu. Placlo mi to tak presne, že sa nič neprejavilo na pleciach,
ušiach, krku, či čele. Trefa. Kolega čo to videl, nevedel či sa má smiať, alebo
či mi to má zoškrabovať. Zvolil prvú možnosť. Robil mi aspoň doprovod do
blízkej reštaurácie. Zatiaľ čo on pútal pozornosť personálu objednávkou čohosi,
čo
malo ukľudniť môj psychický stav, ja som zatiaľ prekĺzol do blízkeho
WC. Nikým nevidený som strčil svoju postihnutú hlavu do umývadla a za pomoci
mydla som sa snažil neutralizovať najmä pachy v studenej vode. Personál sa
nestačil čudovať, keď som o hodnú chvíľu opustil vécko a prišiel do
jedálenskej miestnosti vyzerajúc, že som sa tam kúpal. Na podlahe cvrkajúca
voda z hlavy, značila moju tŕnistú cestu. Samozrejme, že som vylíčil
personálu svoju nehodu, aby sa v najbližších hodinách mali na čom baviť
a chechtať sa.
Služobka dopadla dobre. Akurát som nabádal kolegu, aby
fajčil ako rušeň, aby prekryl šíriace sa pachy odo mňa.
A v zime? Tiež ma šťastie neopúšťalo. Lavínka zo
strechy rovno na mňa. Čo už?
Alebo. Ako výškari sme čistili svetlíky na streche haly.
Bilancovali sme výkon vtedajšieho jesenného dňa. Sediac na rebríkoch opretých o
svetlíky sme sledovali obrovský kŕdeľ košických vrán v povzdiali. Kamarát,
ktorý si to z nimi už dosť užil, keď ho zbombardovali v parku, keď ich
vyrušil prechádzajúc pod stromami, na ktorých tí vtáci spali, vyriekol:
„Stav sa, že nás oserú.“
„Cha-cha, veď nás ani
nevidia,“ oponoval som
Videli. Veľkým oblúkom ako lietadlo pri pristávaní, si nás
zmapovali a za silného škreku narovnali kurz rovno na nás. Museli sme
vyzerať ako dve stratené bytosti uprostred šírej púšte, či mora, ale dobre
viditeľní na pozadí monotónnych sklenených lesklých svetlíkov. Lebo strecha
bola veľká, bez šance v tú chvíľu ujsť.
„Stav sa, že ma trafia,“
vyratúval svoje šance kamarát, ktorému sa aj v tejto osudovej chvíli,
čakajúc na neodvratnú udalosť, stále chcelo stavovať sa. To už som
nepovedal nič, vidiac vtáčie nástrelné bomby padajúce koridorom na sklenené
svetlíky smerujúc presne na nás. Už sme len odovzdane čakali na svoj osud,
dúfajúc v čo najmenšie naše škody. Kamarát to schytal na čiapku
a ešte na montérky, mne sa ušlo na montérky. Takže vyzerajúc ako v
maskáčoch sme to na ten deň zhnusene a smadľavo zapichli.
Tých príbehov bolo neúrekom a ešte dnes pociťujem, že
sa okolo mňa vždy niečo zomelie. Úsmevné. Lebo vraj hovienka prinášajú šťastie.
Mne priniesli, to čo som opísal. Mám to ja ale šťastie!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára