Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

sobota 24. marca 2012

Nedám si vziať Ježiška

Maroša s Paľom už asi nemusím predstavovať, poznáme ich z iných tu zverejnených príbehov. Ale skúsim popísať iný príbeh v kombinácii so mnou.

Niekoľko dní naspäť v marci 2012 nastala výnimočná konštelácia našich planét Venuše a Jupitera. Vidieť sa to dá len výnimočne raz za niekoľko desiatok rokov. "To si predsa nenecháme ujsť." To bolo predsavzatie prv spomínaných. Mňa to oslovilo tak bleskovo, že som sa večer pri stretnutí s nimi otočil na päte a už sme cestovali mestskou hromadnou dopravou na miesto, kde sme predpokladali, že bude minimálny svetelný smog od mesta. Bol to kúsok od zastávky v Kavečanoch na bočnom hrebeni vedúcom na blízku chatu Hrešnú. Nedočkaví výnimočnosťou sme po vystúpení z autobusu hneď Maroš a ja, makali ku prvému blízkemu miestu odkiaľ bolo vidieť čiastočne potrebný horizont oblohy. Astronomicky skúsenejší Paľo po vzhliadnutí zatiahnutej oblohy si to hneď namieril rovno ku blízkej krčme, s poznámkou, že o pol hodiny to bude lepšie, čo voľne preložené znamenalo, že si dáme pivo. Samozrejme, že sme nevideli nič a vidiac rozľahlú vrstvu oblakov nad nami sme dlho neváhali a bez slova sme sa stotožnili s Paľovým názorom. Ten nás už s úsmevom na tvári a pivom v ruke vítal v miestnej vieche. „Ideme“.“ Ideme?“ prehadzovali sme si otázky a odpovede hodnotiac naše šance pri posedení. "Ideme." To už pani krčmárka zbystrila pozornosť a po zinkasovaní sa s vidinou väčšej tržby opýtala, kedy ešte prídeme. „Ešte prídeme“ svorne sme súhlasili s našim dohodnutým cieľom, nevediac ako pochodíme a mastili tentoraz nad dedinu na hrebeň. Medzitým sa počasie vôbec nezmenilo. Paľo pri pohľade na rovnakú oblohu ako predtým, optimisticky zahlásil, že sa zamračená tmavá obloha roztiahne, čo sme Maroš a ja komentovali s patričnou dávkou irónie. Napäté oči čumiace cez mraky hľadajúc nejaké presvitajúce svetlo žiarivých hviezd nočnej oblohy, či túžba poznania nakoniec vyvolali zázrak. Nepreniknuteľné oblaky sa pomaly nad nami roztvorili a ponúkli nám v tú chvíľu takmer čistý pohľad na hviezdnu oblohu.„Božie oko“ krútili sme neveriaco hlavami a ja som v tú chvíľu začal veriť na zázraky. Nikde inde čo oko dovidelo diera v oblohe nebola. Jednoducho zázrak. Paľo, čoby astronóm amatér upriamil našu pozornosť nad horizont, kde sa uprostred zostávajúcej mračnovej vaty slabým svetielkom prebíjali dve hviezdičky. S nadšením rozprával, že tá horná je on a dolná ona. Blízko seba sťaby vo vzájomnom objatí. Boli to maličké hviezdičky a nijako sme to nekonfrontovali s tým, že to mali byť jasné žiarivé hviezdy. Potešený na duchu sme takto pretrvali niekoľko dlhých minút a ochkali sme sa nad celým vesmírom a neopakovateľnosťou chvíle. Zrazu naše rozjímanie prerušil opatrným príhovorom Paľo. „Chlapci toto nie je Venuša a Jupiter. Pomýlil som sa, sú niekde v mrakoch ďalej na horizonte.“ Ja s Marošom, ktorí sme doteraz verili, že ich vidíme, a uverili sme aj zázraku otvorenia oblohy len pre nás a verili sme všetkému ako malé deti v Ježiška a zrazu... Zdúpneli sme. Mali sme chuť ho skopnúť dole do dediny. Ešte aj autobus nám ušiel pred nosom. Takže sme šli zvýšiť tržbu do výčapu, aby sme zhodnotili výpravu za poznaním. Paľo nám ešte dlho do posledného spoja vykladal o svojom omyle a kupoval si nás rundami. Ale ja verím, že som Venušu a Jupitera videl. Nedám si predsa vziať Ježiška.



horami.sk

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára