Džganka

V turistike to býva tak, že sa všetci delíme aj s tým posledným. Držiac sa tejto zásady v posledný, či ostatný večer nášho viacdenného putovania horami, robili sme inventúru zbytkov zásob z dna našich batohov. Nič moc. Prežili sáčkové polievky, pretože mali dlhú výdrž a radšej sme jedli niečo lepšieho. Vtedy ich mohlo byť v obchodoch tak zo tri druhy. Boli to akési dehydrované vraj mäsové sušené šúľky, raz z ryžou, raz z cestovinou a zeleninou a raz zeleninou a cestovinou. Stále v rovnakej chuti sušeného čohosi.

Kotol s kapacitným obsahom prevyšujúcim počet stolovníkov nabádzal zrobiť ostatný či posledný večer niečo, čo malo byť finálnou bodkou nášho podujatia. Čerešničkou na torte. Hostina. Teda výkvetom gurmánskeho umenia a vrcholom šťastia pre naše zúbožené žalúdky a unavené telá. Aj v tých skromných podmienkach. Malo. Miloš zhosťujúc sa vrchného kuriča a provianťáka zároveň, navrhol, aby sme do kotla vsypali obsah sáčkov s polievkami zo všetkých našich zásob. Tým sme si všetci predstavovali, že si každý v tom guľáši nájde tú svoju akože pochutinku a ešte aj tie ostatné od kamarátov, takže si to spoločne rozdelíme užijeme, pochutnáme. Súhlasili sme. Nazval to džgankou. A že je to bomba.

Do kotla šiel obsah všetkých sáčkov, tuším aj nejaká ryža navyše či kôra zo slaniny. Bol to chudobný sortiment zložiek, pretože tam plávala ryža, cestovina, farebné fľaky sušenej zeleniny, ale najmä napučané valčeky hnedej pomletej a do valčekov vytvarovanej hmoty, čo sa v návodoch prezentovalo ako dehydrované mäso. Takže keď to v kotlíku zabublalo, tešili sme sa ako deti na vianočný stromček. Hladní, nedočkaví, pri žiari ohníka, sme v prítmí letného večera s napätím odrátavali čas na povarenie podľa návodov. Tie boli zhruba rovnaké. Nastavené prázdne ešúsy ku kuchárovi boli stopkami v odrátavaní a signálom k začiatku „poslednej večere“ našej túry. Miloš ešte čosi vykladal o receptúre a ďakoval nám za zverenú dôveru, ale to nás tak zaujímalo...

Plné varechy pariacej sa tekutej hmoty v našich ešusoch bolo dráždidlom pre naše hladné bruchá, ktorému sa nedá odolať. Kto nehladoval neuverí. Pavlovov reflex. Samozrejme, že prvý pocit z jedla každého z nás bol spálený jazyk. Takže chuť sme na čas otupili. Hneď, keď sa sústo dalo riadne prehltnúť a jazyk sa trocha spamätal, nastali naše degustátorské reakcie. Veď darmo, všetci máme nejaké chute a predstavy o jedle. Tu na horách bola stupnica značne posunutá pokročilým stupňom hladu a zníženou schopnosťou hodnotenia kvality vzhľadom k všeobecnej skromnosti turistov na horách, schopných zjesť v istých prípadoch skoro hocičo. Ale v jednom sme boli jednotní. V spoločenskom bontóne. Maglajzová glejovitá chuť, čo zaregistrovali naše oslabené obarené chuťové čidlá na jazyku, neovplyvnila negatívne naše mysle. Spoločenský bontón aj keď v turistike značne uvoľnený bol dodržaný. Ako sme takto rad radom prichádzali na skutočnú chuť obsahu našich ešúsov - teda jedla a Miloš sa rozplýval, že námaha nebola zbytočná a naberal nám ďalšie varechy. Zdvorilo sme všetci začali schovávať ešúsy s bontónovými rečami: „Ani som vlastne som nebol taký hladný, ale skôr smädný“ vyplašene vyšlo z úst jednému z nás, siahajúc po blízkej pollitrovke, vyžal jej značnú časť. Iste to myslel ako prevenciu, čo sme si napokon potom zopakovali všetci. „Chudneme, už nevečierame, dáme si šumáka“ vyhlásili zrazu smädné kočky a zmizli v šere. „Je čas ísť spať“ zazýval umelo ďalší a vypadol na chvíľu do stanu. „Nechám niečo lesu, ja mám dosť“ vyšlo z ďalšieho indiánsky vychovaného turistického kamaráta o chrstol obsah ešúsu do blízkeho krovia.

Rozhodovanie medzi hladom a chuťovým zážitkom skončilo napokon víťazstvom hladu. U všetkých. Aj ja som to vzdal po úpornom vyzberaní uvarených drobkov mrkvy na dne ešusu, lebo tie jediné sa ako-tak nevzdali svojej pôvodnej chuti. Obsah kotla aj napriek úmorným prosbám kuchára skončil na kraji nášho táboriska. Zhodnocovali sme kladnú stránku večere tým, že nás takto lesná zver, zacíti už zďaleka, zhodnotí šance nažrať sa a potom nás obíde veľkým oblúkom.

Aj tak bolo. Ráno sme tú huspeninu radšej prehodili trochou hliny a suchej trávy. Nech sa s tým trápia teraz mravce.

Miloš sa na istý čas nepokúšal byť kuchárom.     

Biele pumpky

Janko náš turistický jaskyniar nás pozval na túlanie sa planinami Slovenského krasu. Plánovane sme zašli aj do oblasti Silickej jaskyne. Kto nevie, ide o najnižšie položenú ľadovú jaskyňu či priepasť v Európe. Tuším v celej. Nádherný skvost geologických premien vzniknutý aj zrútením stropu pôvodnej jaskyne, čo napája Čierny potok dolnej Gombaseckej jaskyne. Pre spresnenie, zo zrútením stropu sme nemali nič spoločné.

Takže turistická partia, teda my, navigovaní našim Jankom, jaskyniarom telom aj dušou, vzhľadom k jeho menšej výške, či väčšej nížke, sme putujúc rozpálenou júnovou krasovou planinou, dorazili do oblasti Silickej ľadnice. Planina, ktorá je samozrejme bez povrchovej vody s rozpálenými skalnými škrapmi, k tomu páliace letné slnko nad nami v otvorenom teréne, je predstaviteľom stavu núdze o vodu. 

Janko vydal jasný pokyn: „Tu budeme stanovať.“ Súhlasili sme, pretože v krajine vápencových škrapov nebolo príliš z čoho vyberať. Ani nám nič iné neostávalo, než súhlasiť a bolo nám to vlastne jedno. Hlásil sa smäd. „Máme dve možnosti,“ veliteľsky mentoroval Janko, „voda je tam asi päť kilometrov odtiaľ v dedine...“ ukazujúc do neďalekého krovia, kde sme mali tušiť nejakú civilizáciu, dávajúc dramatickú rečnícku pauzu, aby naše zmäknuté mozgy boli schopné informáciu prijať, "alebo tam“ ukazujúc niekde pod nás. „Je to v priepasti Ľadnica“. Uff! Pochopili sme. Hneď sme zvažovali suchú túru päť tam a päť naspäť. Desať kilometrov kvôli vode bolo veľa aj pre ťavu a nieto pre unavených dvojnožcov v páľave letného dňa, no na druhej strane to bolo lákadlom spoznať miestne zvyky v nejakom pohostinnom kultúrno - spoločensko - športovom centre. Samozrejme v zmiešanej mužsko-ženskej partii bolo aj bez žrebovania jasné, ktorá časť populácie by sa náročnej úlohy zhostila. Mal som šancu zúčastniť sa toho. Len či by ostatní trpitelia tak dlho čakali? Kto vie, ako by sme osviežení na tele a duchu našli náš tábor. Alebo ísť po vodu do priepasti? Nejakých 100 metrov pod nami, predsa nemôže byť problémom! Vraj sa to dá, máme aj nejaký matroš. Neriskujeme ďalšie hodiny čakania. Hlasovanie prebehlo veľmi rýchlo. Prosebné pohľady našich dievčat a chlapská česť rozhodla. „Ideme.“ Akísi neviditeľný žreb padol na mňa, Janka a Fera. Jasné. Veď sme ostrieľaní a pevní chlapi. Janko jaskyniar, znalý terénu. Jemu sme zverili svoj osud, pri ceste do podzemia. Fero ostrieľaný turista. Ostrieľaný? Lebo sme si všimli jeho nádherne sa vynímajúce biele nové pumpky, teda turistické nohavice. Ako stvorené na bahnenie sa v blate tunajších zablatených jaskýň! Ja typický recesista, srandista, tvorca situácií, pripravený vždy a všade robiť si srandu a pomôcť. S Jankom sme okamžite vytvorili tichú koalíciu. „Tie pumpky musia dostať krst“, sprisahanecky sme kuli plány proti Ferovým nohaviciam, ktorý ešte navyše nemal ani jaskyniarsky krst v podzemí.              

Lano spustené od zábradlia prístupnej časti Ľadnice ku vstupnému komínu bolo zablatené už len samotným skĺznutím sa po mokrom šikmom ľadopáde pri stene priepasti. Tu bude prvý krst, tešíme sa na prvé vleky na Ferových nohaviciach. Janko ručkuje, ja zlaňujem pomerne položený ľadopádový svah na dülfera, čo znamenalo spúšťanie sa po lane trením omotaného lana stredom cez stehno, blízko chúlostivého miesta, ďalej krížom cez telo, hrudník, späť poza chrbát k ruke. Teda pretiahnutím lana týmito časťami zahlineným mokrým lanom, včítane ľadu, zrobilo lano taký efekt, že odovzdalo značné množstvo svojej špiny na zlaňujúceho. Myslel som si, že Fero nasleduje môj príklad a tešili sme sa na chvíľu, ako sa takto poznačený Fero ukáže pred kočkami. Nastal problém. Fero asi spoznal našu škodoradosť, zmenil zvyklosti a na náš údiv zručkoval po lane bez ujmy na svojom oblečení. 

Druhá skúška bol vstupný komín, čo je sutinový, balvanový takmer zatarasený vstup, do veľkého priestoru, kde sa dá tiež pekne zašpiniť. Po zlezení pod komínom vo vstupnej sále opäť stojí pred nami nepoškvrnený Fero. Skonštatovali sme to svorne v duchu s Jankom a priznali druhú prehru. Dole Janko vo svojom živle obživol a stal sa sprievodcom podzemím. Zišli sme k Čiernemu potoku, napili sme sa do sýtosti, nabrali vody koľko sa len dalo, odložili batohy.      

Popozerali sme útroby jaskyne, dna priepasti. Bol čas návratu, keď Janko vytiahol svoje tromfy. „Trocha sa tu ešte popozeráme“ zavelil nám, čo znamenalo poslušne ísť za ním, lebo sme inú možnosť nemali. Pozamotal nás tak, že sme nevedeli, kde je sever. Ešte sme v tej chvíli nevedeli, akú obrovskú výhodu má domáce, poznané prostredie. „Tade to máme bližšie, pôjdeme tade“ a ukázal v svetle čelovky na čosi čierne pri zablatenom dne, čo mizlo kdesi v stene, či hromade balvanov. Uveriac Jankovi, že je to jediná šanca k návratu na horný svet, sme tento krát v koalícii Fero a ja prikývli. „Počkám na vás a pôjdem za vami, aby som vás vytiahol za nohy z plazivky, keď sa zašprajcujete“ hororovo nás povzbudil Janko. Fajn. Pokiaľ sa zašprajcujeme, má nás kto vytahnúť, utešujem sa v duchu, ale ak nie, zostaneme tu a vyhnijeme. Takú myšlienku som si ani nepripustil a už som sa ležmo pchal do určenej diery. Cítiac strop nad sebou v priestore, kde akoby padol strop a zostal niekde snáď pol metra nad dnom, plazil som sa zodpovedne mazľavým blatom sledujúc svoj každý pohyb, aby nebol mojím posledným. Blato - neblato, vedel som, že ak sa nám podarí vyjsť hore, čaká ma čosi na prezlečenie.

Keď som opustil krivolakú trasu plazivky a vyšiel vo vstupnej sále, stál vedľa mňa Janko. Nechápal som. Figliar jeden, nasmeroval nás do plazivky a pritom to pár metrov ďalej choďákom obišiel. Čistý. Opäť sa zmenila koalícia a to už sme svorne čakali na Fera až sa vynorí pekne zablatený. Sledovali sme zvuky a nadávky z plazivky. Už vidno svetlo, hlavu, telo Fera. Skoro ako pôrod. Ufučaný Fero sa vzpriamil vedľa nás. Osvetľujeme ho z každej strany ako Eifelovku a nechápeme. Je čistý ako ľalia. Janko tiež. Len ja blbec som zablatený ako krt.

Z podzemia sa dostávame vyručkovaním po lane aj s našimi plnými zásobami vody, spôsobom, takzvaným „ruským žumarom“, čo je popísaný spôsob lezenia za pomoci lana. Dievčatá nás vítajú s úsmevom, zbadajúc oťaželé batohy a najmä mňa, čo som sa im musel takmer znova predstaviť, lebo ma skoro nespoznali. Odhliadnúc od možných živočíchov vo vode, bola to napokon chutná večera, či neskorý obed. Janko sa stal hrdinom dňa. Fero bodoval so svojimi stále čistými pumpkami a utešoval ma nejakou putujúcou pollitrovkou. Ja so svojimi špinavými šatami sušiacimi sa na konári som bol hrdinom vlastne tiež, hoci som bol prirovnávaný k istým bahniacim sa tvorom.

Necúvaj pri fotení

Fotenie je súčasť turistiky. Veď je pekné zaspomínať si v pohodlí s kamarátmi popozerať nejaký album z hôr. V minulosti to nebolo digitálne a ísť na kopce z dvoma kinofilmami po 35 záberoch, stál nejaký ten peniaz, takže každý záber sa robil až po dôkladnej analýze kompozície, smeru svetla, nastavenia clony, času, teda expozičných parametrov. Pri diapozitívoch išlo o originál bez možnosti dodatočnej úpravy. Takže zodpovedný prístup.

Schádzajúc z túry v nádhernej letnej slnečnej pohode som sa tiež takto snažil zodpovedne nafotiť scenériu v pozadí s fotogenickými kopcami, v popredí s fotogenickými kočkami z nášho turistického klubu, taktiež s pekným kopčekovým popredím. „Fotka ako lusk“ plánoval som, cúvajúc dole z hôr vyjazdenou poľnou cestou. Cúval som, kočky schádzali oproti mne, v pozadí hory. Pozadie aj popredie... no pekné kopečky. Stále to nebolo ono, lebo sa mi to všetko nevošlo do výrezu záberu. Cúval som stále a stále s hľadáčikom foťáku na očiach. Už - už sa blížila kompozícia, akú som si naplánoval. Ešte aj kočky sa usmievali stále viac a viac, ani som im nemusel dohovárať. Super. To sa už začali smiať. Neviem, nepamätám sa, ako som cvakol spúšť. Skrátka celá poľná cestička bola vyjazdená traktormi a bola všade suchá. Celá dolina, až na to inkriminované miesto. Tam na mňa číhala mláka plná vody a bahna, ako sa na starú mláku patrí. Pochopil som, prečo sa kočky tak usmievali a napokon smiali, nakoniec aj rehotali, čo som už nesfotil. Jednoducho som sa v tej mláke vyváľal, sadnúc so do nej pri cúvajúcom fotení.  

Tuším to bolo na Veľkú noc, lebo kočky mali po celý zbytok dňa akési reči o zmoknutých vajíčkach. Neviem, čo tým mysleli, lebo o chvíľu mi na páliacom slnku od pása dolu mokré zablatené nohavice vyschli a zo mňa sa za každým krokom prášilo ako zo starého koberca.

Pamätám si na skúmavé pohľady miestnych obdivovateliek, čo my hľadeli od pása dole, keď sme zišli z túry dole do dediny doplniť zásoby tekutín. Ako som pri pohľade na seba zistil, určite to nemalo nič spoločné so sexsymbolom, skôr naopak a tak som miestne fanynky preradil do inej kategórie, čím ma prestali zaujímať. 

Vo vlaku som potom presedel na novinách. Domov som prišiel po tme, takže susedky nemali o čom rozprávať.

Túlam sa horami

Je poobede. Unavený denným pracovným stereotypom a pachtením, dobiehaním času napochytro riešim stav svojho „Ja“ Chcelo by to vyčistiť si dušu a trocha ponamáhať telo. Rozhodnutie je krátke. Bus na ZOO, odtiaľ na chatu Na Hrešnej. Dupáčik zjazdovkou v horúcom letnom popoludní si vyžaduje penivú odmenu. Nezostane pri jednej. Cítim úľavu a opadanie stresov. Družná debata s personálom a návštevníkmi mi pomáha resetovať unavenú dušičku. Tá je potešená pohľadom dole na oparom utopené Košice. Určite sa tam dole všetci niekde pachtia za vidinou svojho šťastia. Všade plno ľudí, zhon, nervozita, apatia. Chlad medziľudských vzťahov. A niekde nad tým dianím, akoby na obláčku pohody sa vznášajú úsmev, dialóg, humor, priateľstvo, človečina, čo ja tak rád. Užívam si pohodu spriaznených duší. Nechce sa mi dolu, do víru všedných dní, kde na mňa všade a vždy čosi číha. Dane, platby, zarobiť na to. Potrebujem ešte ďalšie penivé, aby som nabral odvahu zísť tam dolu. Kladiem si v duchu množstvo otázok, hľadám odpovede. Nachádzam otázniky, aj bez odpovedí. Chápe to niekto? Myslím, že našťastie áno, aspoň niektorí, čo sa stretávame na horských chodníkoch. 

Preto chodím na hory a túlam sa horami.

Jesenné slnko

Plytké jesenné slnko ožiarilo krajinu. Nestačím sa čudovať, ako sa predo mnou príroda predvádza. Paleta farieb, plastický výraz hôr na horizonte. Všetko v oranžovom, či žltom ohnivom šate. S údivom sledujem hravosť vrtkých veveričiek v korune stromu. Pohrávam sa s rojom lienok, čo z odkiaľsi na mňa nalietava sťaby na rozlúčku pred zimou. Ručanie v hlbine lesa vypovedá o neustálom kolotoči prírody, o súboji o láske, o moci, zachovaní rodu pre budúcnosť. 

Kochám sa pohľadom na slnkom prehriate lesné lúky, vychutnávam si čistú oblohu, sledujem výsledky celoročnej práce prírody čo ponúka teraz pre svoje dietky hojnosť zásob na zimu. Nezabúda na nich. Príroda to dobre vymyslela.

Stretávam opozdilcov, čo sa so pozabudli v jesennom skrátenom čase, ktorý sa akosi príliš rýchlo zlomil do tmy. Zrýchľujem krok, aby som sa netmolil po tme. Chcem si ešte užiť plodov jesene niekde v teple chaty, čo vonia človečinou. Pretože jeseň je aj o radosti z výsledkov práce prírody a o hojnosti pred nastávajúcim obdobím zimy. Treba ju nasať, tak ako aj každé iné ročné obdobie. Každé má čosi „pre“ a čosi „proti“. Sú to zákony prírody, nemenné nikým a ničím. Ešte to tak, aby ich niekto chcel zmeniť!

Kŕdeľ divých husí odlieta, svište sa zazimúvajú a ja nostalgicky rekapitulujem uplynulú sezónu, či čas minulý. Spomínam na divoké steny veľhôr, teplé stráne, voňavé lesy, pohodu na chatách, kde stále a stále napácham človečinou. Našťastie. Kujem ďalšie plány, teším sa z budúcich stretnutí. Zhodnocujem. Ešte o týždeň skočím tam, kde by som to rád..., ešte to skúsim aj tam... To už ma bude čakať svadobný závoj dolín, strnulá srieň listov. A vytiahnem na seba aj čosi teplejšieho, aby som si užil novú krásu prírody bez ujmy.

Plytké jesenné slnko ožiarilo krajinu. Nestačím sa čudovať, aká je tá príroda krásna.

Zrodenie Dušana

Vracajúc sa z predĺženého pobytu na chate v rekreačnej oblasti pri vodnej priehrade sme mali ešte nejakú tú hodinku k dobru na autobusový spoj. Čas sme si krátili posedením pred miestnou viechou. Bolo leto, tak to aj dobre padlo.

Maroš šiel do viechy, zrealizovať výmenu tekutín a ja som pokojne čakal na jeho obsluhu. Ako to už býva, osamotený a ešte cudzí návštevník sa stáva stredobodom pozornosti určitých miestnych návštevníkov. Ani Maroš nestihol byť od krčmárky naplno informovaný o takom „miestnom“ a už bol tento pri mne. Slušne sa mi predstavil. „Som Dušan.“ „Som Vlado.“ opätujúc zdvorilo. Rozprúdila sa debata, úmerná hovorovým možnostiam Dušana. Hral som zjavne druhú husle, pretože za chvíľu som už vedel všetko o jeho rybárskych úspechoch. To už prišiel Maroš s penivou nádielkou. Potešila ma predstava, že v tom počúvaní monológu už nebudem sám a nejako naivne som si predstavoval, že sa to nejako podelí dvoma. Opäť známe „Som Dušan.“„Som Maroš.“ Diskusia či polo monológ sa v túto chvíľu zvrtla viac na Maroša. Potešil som sa. Krátka pauzička a už Dušan upiera zrak na mňa. Asi ma nespoznal, lebo sa mi opäť predstavil. „Som Dušan“ „Som Vlado“ zase som opätoval svoje meno. Po chvíli zase Dušan stratil prehľad o spolu sediacich a obracajúc sa na Maroša sa mu opäť predstavil „Som Dušan.“ „Maroš“ odvetil menovaný a konštatoval, že sa už všetci poznáme a prestal sa miešať do dialógu, čo sa medzitým odohrával na mojej polovičke stola. To som si už vypočul piate opakovanie Dušanovho rybolovu. Tak som musel aj ja voľačo pridať, tak, ako sa na správnych rybárskych chválenkárov patrí.

 „To Maroš chytil v talianskej delte remorkéra. Takého sto tonového“ Zdôraznil som vymyslenú hmotnosť a roztiahol som pravú ruku pokiaľ som len mohol, aby som ukázal veľkosť, načo Maroš roztiahol ľavú ruku až niekde nad vedľajší stôl, aktívne sa zapájajúc, tušiac čo bude nasledovať. Ono totiž Maroš v delte istej talianskej rieky fakt chytal ryby. Spolu s ďalšími optimistami tam mal v rámci organizovaného zájazdu povolené chytať ryby. Tak v tej delte mali nahodené svoje udice takým spôsobom, že im silóny vošli až do dráhy ťažných riečnych remorkérov. Tie plávali dosť blízko, pretože im nejaký ťažný čln takto zachytil ich háčiky a ťahal silóny so sebou. Ak nechceli prísť naši rybári o prúty, museli rýchlo rezať. Tak museli aj oželieť svoje obrovské úlovky.

Náš Dušan ani brvou nepohol a typickým rybárskym výrazom odpovedal: „Ja som tiež takého remorkéra chytil hen pod priehradou“ 

Ešte dlho sme sa v autobuse na príhode dobre bavili.

Pri najbližšom stretnutí s kamarátmi sme sa zo žartu predstavili obaja ako „Dušan“ a podávali sme si ruky, akoby sme sa nikdy nevideli. Tak potom v kolektíve vznikli ďalšie mená: Dušan Maroš, Dušan Vlado, Dušan Paľo, Dušan Ľubo. Laco sa pomenoval na Dušanbe.

Takže až niekto stretne nejakého Dušana, ktovie kto to je? Keď nás je toľko.   

Vďaka Vám chaty, bivaky

Áno ďakujem vám v tom najširšom slova zmysle. Vďaka, že ste. Stojíte niekde uprostred našich túr, púti či túžob. Odpočinie si tam naše telo, duša dostane iný rozmer. Ste uzlom spájajúcim ľudské putovania krásnymi horami. Sú tu stretávky ľudí rôznych národov, vyznaní a napriek tomu sú to stretnutia čo všetkých obohatia duševne. Sú to chvíle rozhovorov, spoločných plánov, výmena poznatkov. Napriek rôzností toľko zhôd. 

Ľudstvo by sa malo stretávať na horách. Asi by prestali vojny, lebo by sa nikomu v tej zime nechcelo bojovať.

Totižto ľudia si na horách pomáhajú a to či chcú alebo nie. Spája ich rovnaké puto, niekedy veľmi krehká niť bytia či prežitia, to v tých extrémnych prípadoch. Ale aj tu pôsobí pud sebazáchovy. Nedá sa poprieť.

Ale ide najmä o to, že na hory chodia ľudia s láskou, dobrovoľne. Za krásou, poznaním, čistotou, jednoducho prírodou za pôvodnými hodnotami. Je to návrat do lona našej matky Zeme. Tej čo nás sprevádza hromadou sto tisícročí, miliónmi liet ešte pred nami.

Patrím do romantickej generácie turistov, horolezcov, či jaskyniarov, skrátka nespútaných pútnikov našou matičkou. Príliš ma nikde neoslovili hotely so svojim pohodlím, často aj snobizmom napáchnutou klientelou. Naopak vždy som vyhľadával bivaky a ž potom chaty. Bivak preto, lebo je to voľnosť rozhodnutia sa v čase a priestore, je to návrat „tam“. Je to osobitosť miesta, dosť málo pohodlná, čo si vyberiem alebo mi vyberie časová tieseň. Je to aj matroš navyše na chrbte. Je to absolútne spojenia s prírodou. Varíš večeru a vôňa spálených ovsákov privedie stádo kamzíkov až ku ešusu. Ak by boli ľudia pozvem ich na večeru. Mohli by slušne odmietnuť. Lebo ho nemám príliš na zvýš.

Pohľad z očí do očí akoby naznačoval to nevypovedané: Všetci sme dietky tejto Zeme. 5 metrov. Ochranári by možno neuverili, že ich nik neruší a že sa vzájomne poznávame. Ešte si tak podať ruky, či vlastne aj kopýtka.

Alebo ísť ráno po vodu niekde v suťovisku. Strážcovia doliny sú hneď v pohotovosti. Hneď pískajú svoje intenzívne „Pozor“. Rozhodcovia čo hodnotia kto si. Nepriateľ? Priateľ?

A ideš si hore Velickou a tí istí strážcovia na teba kašlú. Sú skomercionalizovaní, pózujú tesne vedľa chodníka, aby to ku hodenej potrave nemali ďaleko. Nepískajú, nastavujú svoj profil, detail. Ešte že si nepýtajú honorár.

Z bivaku vidíš šantiace sa kamzíčatá na snehovom poli. Rozprávka. Rodičia stádo dohliada nad svojou materskou školou. A mladé, presne ako všetky mláďatá, šantia a nepoznajú hranice až pokiaľ nedostanú štuchanec od dozora. Vtedy mláďa porozumie a zníži svoju hyperaktivitu.

Z bivaku vidíš to čo málokto. Prežívaš všelijaké chvíle. Taký nepríliš plánovaný bivak, naproti tomu spomínané atribúty príliš nemá. Je to kalkulácia úmerná daným možnostiam. A tie sú niekedy dosť zúžené. V stene zvažuješ čo a ako, síl a zásob ubúda. Kiežby aj cesty pred sebou či pod sebou, ak to zabalíš.

A chaty?

Sú spoločenstvom spriaznených duší: ono je to v nejakej úmere. Bližšie k civilizácii sa prejavujú jej účinky, ďalej opačne, viac funguje spriaznenosť duší.

Chaty sú vlastne bivakom, čo sa niekomu zapáčil ,tak ,že tam zakopol a postavil útulok nielen pre seba, ale aj iným schopným vnímať tú pohodu. Chata je komfortom, pokiaľ je otvorená či prístupná a ty cítiš únavu v celom tele. A vôbec tam nemusí byť komfort. Stačí strecha nad hlavou, kus rovného miesta, kde padneš od únavy. Si vďačný za každý stupeň teploty, čo sa v tomto prostredí zväčša nezískava ľahko. Stisnutím, tlačidla, otočením ventilu. Je za tím množstvo práce. To pochopí len ten čo skúsil.

Chata na horách je pojem. Vedú sa o nej debaty v kruhoch návštevníkov hôr. V úzkych kuloároch sa vedia intímnosti, znalosti. Tá čo sa vzdiali od očakávaní sa vzdiali aj úplne. My, čo ich potrebujeme, čo ich navštevujeme, ich zároveň hodnotíme. A oni potrebujú nás, aby ich mal kto hodnotiť. Potrebujú nás fanatikov prírody, hôr. Funguje to. Nerušte naše kruhy, vy čo sem zavítate, len ak vás vyvezú a zvezú, v čase, keď nás vtedy potrebujete. Príďte medzi nás aj inokedy, možno vás aj prijmeme, niektorých, možno poopravíme, usmerníme. Možno ani nie, možno ani sem nepatríte ani na druhý pokus. Vieme totiž rozoznať, prirodzené od umelého.

Chaty sú aj nie sú, podľa informácií je niekedy ťažko odhadnúť, či ma bude očakávať s otvorenou náručou, či mi oznámi, že je zatvorená. V tej najhoršej chvíli, chvíli pomoci v únave očakávaní spásy.

Áno je tu infozmätok. Bivak naproti tomu tento problém nerieši. Je to zichrovka. Spolieham sa sám na seba. Neprekvapí ma nejakú úradný zákaz, s takým zákazom, že chata je zavretá. Môžem ja to tam pred nebeskou bránou svätému Petrovi vysvetľovať, že som prišiel nejako zavčasu a dosť neplánovane. Neuverí. Nebol dole.

Takže vďaka vám chaty, bivaky.

Stopy

Rád prechádzam zimnou krajinou, pretože v nej sa dá veľa čítať. Je to niekedy čierno biele čítanie, keďže zelené je pod snehom a zbytok čupí v pološere lesa. O to ľahšie čítanie to je.

Napríklad na čerstvo zasneženej ulici rozpoznávam stopy a snažím sa uhádnuť dianie, čo sa tu nedávno udialo. Hlboké stopy kráčajúce ulicou - to muž rezko prekonáva nástrahy zimy. Odkiaľsi zase kráčajú malé šuchtavé stopy s opätkami, to asi mladá dáma odišla z domu. Nevedú naspäť. Asi sa niekde zdržala. A tu pod stromom stopy domácich miláčikov aj s ich výlučkami. Ešteže tu nenechali stopu aj ich páni. Vibramová podrážka – aha, kohosi zlákali zasnežené tíšiny našich hôr. Pohodené krabice, vedľa smetiaka, tak aby bolo vidieť novú značku televízora. A tu je zasa celá plejáda stôp pneumatikových, ešte aj na chodníkoch. Určite je ich viac než od topánok. Vyzerajú byť všetky zimné. Až dojemné plnenie paragrafov. Ale zato ľahučké topánočky na Rysoch stretnem. Tam pravidlá akosi nefungujú a diletanti sú v ofsajde. Často po tom aj úplne mimo, na nemocničnom lôžku. V tom lepšom prípade.

Ale v lese, to je paráda! Tu mi čosi malé prekrížilo turistickú značku, tam zase čiasi stopa chvíľu ide spolu s mojou. Samozrejme že, vždy je moja o niečo neskôr. Spolu by som len ťažko šiel s nejakým lesným stvorením na vodítku. 

Rád sledujem stopy. Hľadal som ja minulú zimu svoje vlastné stopy keď som sa vracal z hory. Veruže vycúvam po nich, ak bude zle. Nenašiel som ich. Niekto ma dobehol a pekne ich zašliapal. Samozrejme, veď načo by sa boril inde, keď to má pred sebou prešliapané. Tiež som taký. Občas sa aj mne podarí zašliapnuť nejakú stopu. Priznám sa občas som zašliapol bežkársku, lebo mi to večné prebáranie sa v snehu, liezlo na nervy. Tak som to vždy trocha vyskúšal. Reku stopa je vychodená, pôjde sa ako na cestičke. No bolo to ešte horšie, lebo stopa bola úzka a tvrdá a ja som sa z nej prepadával ako z neviditeľného obrubníka.

Leto mi v stopovaní až tak veľa nehovorí. Nie som žiaden Winetou, či Holmes čo toho toľko narozprávajú o zlomenej vetvičke, že sa nestačím čudovať. A ja a my všetci vidíme celé lesy s polámanými nielen vetvičkami, ale aj kmeňmi, vidíme pozrubované celé pláne a vedeli by sme o tom rozprávať, to by sa tí spomínaní dvaja filmoví hrdinovia asi riadne začudovali, akí sme múdri.  

Stopa, je dobrá vec. Keď sa zamotám v neprehľadnom lese, čiasi stopa v polámanom chrastí ma dovedie niekde. Veď, kde by ma mala doviesť. Niekde predsa len začala a niekde končí. Nespadla z neba. Alebo aj hej.

Tejto jesene som prechádzal Prielomom Hornádu oddelene od skupiny turistov, ku ktorým som patril, lebo fotografické a filmárske povinnosti mi nedovolil držať s nimi krok. Takže som to prechádzal sólo sem-tam niekoho stretnúc z návštevníkov Slovenského Raja. Chodník tam traverzuje tok Hornádu, raz na jeho ľavej, raz na pravej strane. Chodníky, stúpačky, rebríky, chodníček prepletajúci sa pomedzi stromy nad vodným tokom poniže, všetko, akoby by ich jedna mater mala. Rovnaké. Skoro. A tak pri jednom obchádzaní akéhosi kmeňa upútala moju pozornosť čerstvo rozrytá zemina. Tade išli pred mnou moji kamaráti. Vytešoval som sa, že sú niekde blízko a že tu sa zdržali lebo to vyzeralo náročnejšie a že mám šancu ich dobehnúť. Určite, tade išli. Teda idem za nimi. Veď devastácia terénu hovorí o množstve ľudí, čo tade išlo a čo malo značný problém so stabilitou podložia. 

Bola to trocha zvláštna obchádzka stromu a nejakého úseku. „Asi vývraty“. Blyslo v mojej smädom zmáranej mysli. Ale nešlo mi do hlavy, že rozrytá tráva a čerstvá zem pod ňou nejako prudko a dlho zachádza a odbočuje zo smeru. Prielom som síce absolvoval dosť dávno, ale to by som si takú zvláštnosť musel pamätať. Ale veď chlapci z Horskej sa o Raj príkladne starajú, tak prečo tie obavy.

„Ale veď Raj poznám. Asi si tento úsek už nepamätám.“ Opäť ma mozog presviedča o opaku, čo oči vidia a čo ruky chytajú. Lebo ruky mali čo v tom strmáku robiť. Lebo chytanie sa o nejakú halúzku blízkeho stromu, či zabárať prsty do vlhkej čiernej zeme pomedzi korienky trávy navyše už v narastajúcej expozícií, to nebolo nejako v poriadku. Keď som zbadal, že stopy skončili a že som pod komínom vo vápencovej sivej stienke vedúcej niekde mimo Prielom, tak ma opäť mozog prekvapil svojou dedukciou:

„Tade istotne schádzali lezci a zlaňák im tu skončil, a dole to zišli“ Zároveň som však pochyboval o svojom úsudku. „Tu sa predsa nikdy neliezlo a asi ani nelezie“. Napadlo mi. Asi musím dole. Pohľad dole zachytil stopu. Akísi turista tam nikde podo mnou si spokojne traverzuje stienku podo mnou.

Keď som zišiel dole ku stromu, čo som ho obchádzal, zistil som, že keby som ho obišiel zľava, nezišiel by som z trasy.

Po celodennej túre fotení a filmovaní som sa vrátil na ubytovanie a stretnúc sa s partiou, opatrne som sondoval, či sa niekde cestou nepráskli, lebo som sa nechcel hneď strápniť. Nestrápnil som sa sám. Tie stopy pochádzali od nich. Spolu sme tvorili storočia skúseností na horách a tu hľa, také čosi!   

Asi netreba veriť každej stope. Zblúdilé skoby v stene, nie vždy patria do správnej cesty. Všetko logické a predsa nie. Z toho by sa Holmes zbláznil! Asi preto nechodil na hory.

Kedysi sme mali knižné vydavateľstvo STOPY čo nás vťahovalo do dobrodružstiev Divokého západu medzi bledé a červené tváre. Asi ma to poznačilo a kdesi sa stále vo mne prebúdza hravá romantická duša.

Lacova mulda

Bol novembrový víkend. Ja, Paľo, Maroš a Laco sme si zvolili vychádzkovú túru na Lajošku, čo je horská chata na hrebeni Rudohoria blízko Košíc. Prechádzajúc srieňou polepenými scenériami neskorého jesenného lesa sa tešíme z okolitej nádhery. Zohriatí teplom chaty a čímsi navyše, si robíme okruh na blízku vyhliadku. Paľo nabral iný kurz, sťa objaviteľ novej trasy, kratšej, ako sa vyjadril pri odchode. Keď sme sa vďaka modernej technike telefonicky kontaktovali niekde v oblasti cieľovej vyhliadky, očakávajúc, že Paľo tam už na nás čaká pri cigaretke, zistili sme, že to Paľovi s tou skratkou akosi nevyšlo. Vracajúc sa späť ku chate v našedlej podvečernej polohmle sme si opäť telefonicky vzájomne s Paľom ujasnili, kde sa všetci nachádzame. Na naše prekvapenie sme sa počuli dvojmo. Po telefóne aj naozaj. Opäť sme boli spolu. Paľo potom líčil, ako bola jeho objaviteľská cesta fakt objavná. Kľukatil sa niekde nad chatou, aby potom s úľavou zistil, že vidí pred sebou akési nepoznané ľudské obydlie. „Fíha tu? Veď na hrebeni je len chata“. Preblyslo mu vtedy hlavou. A ono to bola Lajoška, tak trocha z iného uhla, z nezvyčajného zahmleného podvečerného pohľadu. Takže pre pokročilý čas už nerobil ďalšie prieskumy a trpezlivo nás vyčkával v blízkosti chaty, kde sme sa stretli.

To už bol čas návratu, pretože tma rýchlo pribúdala, tak že sa nám z toho stal lunochod. Užívali sme si ticho prírody, šerosvit temného lesa. Išli sme bez svetla čeloviek, len sem tam sme si blikli na trasu. Navigovali nás kontúry obrysov bieleho chodníka, čierneho lesa. Nádhera. Laco si prisvecoval, bol za nami, asi preto, lebo lepšie videl pod nohy. Príchod na vrchol osvetlenej zjazdovky, na Jahodnej bol príležitosťou k doplneniu energie. Majúc vzácnu, tekutú energetickú bombu a pohárik k šťastiu tela a duše, sme začali s obradom, čakajúc na Laca, čo blikal ešte opodiaľ na hrebeni. Takže keď prišiel bližšie na dosah, núkali sme ho kalíštekom vzácneho moku, čo predtým ovlažil naše vyprahnuté hrdlá. Laco prechádzajúc okolo nás a schádzajúc dole zjazdovkou na nás prekvapených stačil vyblafnúť: „Chlapci nemôžem zastať, musím ďalej“ a zmizol za hrbom svahu. Ako nám neskôr vysvetľoval, mal problém s nohami a volil variant bez zastávky, než stvrdnutie na svahu.

Prekvapení sme ešte párkrát otočili kalíštek aj za Laca, čomu sme sa potešili. V tú chvíľu sme ešte nevedeli, že to blízke miesto pomenujeme „Lacova mulda“. Kto nevie je to ľavý okraj zjazdovky na Jahodnej, ktorým sa schádza.

Neskôr sme skúmali, ako sa nami zavedený názov ujme. Pri návšteve Jahodnej, či pri reči, na stretnutí na hrebeni s náhodnými turistami, sme potom dlho nadhadzovali, len tak sťaby náhodou otázku s vážnym výrazom: „Išli ste Jahodná – Lajoška Lacovou muldou?“ „Nie?“ aj sme sa čudovali, že to nik nepozná. Dúfam, že po prečítaní tohto článku už bude každý návštevník týchto končín o niečo viac informovaný.    

Vlado Čuchran - horami.sk

 

6 hours Bike & Fun – MTB, 26', 29', Elektro Bike - 6 hodinovka, zábavička na bicykli

Stretnutie priaznivcov cyklo v prírode. Organizačné úsilie odmenené priaznivým ohlasom a bohatou návštevnosťou. Nádherné počasie, ľudia, atmosféra, prostredie, ktoré nesklame. Chata na Hrešnej 25.08.2012, pri Košiciach. Pretek „6 hours Bike & Fun – MTB, 26', 29', Elektro Bike - 6 hodinovka, zábavička na bicykli". Hromada nadšencov, ktorí chcú niečo zrobiť nielen pre seba, stretnutia, súťaživosť, šport, oddych, spoločná vlnová dĺžka. Čo iné si môžeš priať v precivilizovanom svete. Rozličné ambície. Rekreačné, športové, či len spoločenské stretko. Nejde o súťaž v zmysle zodratia tela či prezentácie anabolík. Robíš to, pretože si aspoň pre túto chvíľu a jej atmosféru odišiel zo začarovaného kruhu bytia „tam dole“. Snáď je to hľadanie charakternejších hodnôt, hľadania svojho skrytého „ja“, možno trocha predvádzania sa, schovaného za značkové artefakty. Možno je to dávno zakódovaný prejav súťaživosti, prijímanie a odovzdávanie skúsenosti, ponaučenie, zábava. Možno, len tak. Vybehnúť, zúčastniť sa, radovať sa a rozdať radosť iným. Možno stretnutia blízkeho druhu, čo poznačia ďalšie osudy, snáď v tom priaznivom smere. Možno obyčajný, dobre strávený deň namiesto supermarketu, umývania auta, četovania s nejakým závislákom. Chvála bohu, žiadne unudené postavy. Naopak atmosféra spolupráce, pohoda, pohodička, zábavička. Takto vyzerá 1. ročník šesť hodinovky, zábavičky na bicykli na hrebeni nad košickou ZOO. Príď nabudúce a presvedč sa.

Vlado Čuchran horami.sk

A vraj neexistuje veštenie

V minulosti sme vraj oplývali mnohými schopnosťami v duchovnej či duševnej sfére. Prenos myšlienok, telepatia, či podobné schopnosti sme vraj mali vo vienku v oveľa väčšej miere, než v dnešnom civilizovanom kýptiku.

Neviem či niektorí patríme do minulosti, alebo len potvrdzujeme  vývinový reťazec, ale tuším sme tí niektorí objavili v sebe tieto schopnosti. Alebo sa v nás nejako objavili. Možno to bude vplyvom nášho obdivu k nášmu Mesiacu a vesmíru, ale jedno je isté. My Lunosplňáci sme spomínanou minulosťou postihnutí. Šťastie, Smola?

Hľa: Ideme si s Paľom po chodníku. Obyčajný deň, obyčajný chodník, nie príliš vábivá obloha nás núti viac ju sledovať. Zrazu vidíme, ako sa malé útle lietadielko poberá v ústrety obriemu chmúrnemu búrkovému mračnu. Dávid a Goliáš, trpaslíček pred obrom. Paľo sa čuduje otázkou: „Kde sa tam teperíš“. Mne sa táto situácia tiež vôbec nepáči a pridávam sa k Paľovi: „Otoč to domov“ smerujem svoj príkaz smerom k lietadielku. V tú samú chvíľu sa lietadielko nahlo na bok a oblúkom sa vracia späť.  

Partia Lunosplňákov - na výpomoci u Maroša, kde sa na jeho záhradke - oáze prírody uprostred diania mesta, rozkonárila višňa tak, že potrebovala odbornú pomoc Ľuba. Ten to prišiel trocha ostrihať a dať jej ešte neskoro letný účes. Podarilo sa. Spoza konárov vykuklo elektrické trolejbusové vedenie. „Nestrihni to do drôtov“ naznačili sme s humorom rýchlo sa zvŕtajúcemu Ľubovi, hoci tie boli za záhradou, ale z nášho pohľadu sa javili ako pri strome, „lebo príde servisný trolejový voz“. Neprešlo ani 10 minút a na naše veľké prekvapenie ten voz prišiel, šiel okolo s pracovníkmi na plošine pozorne kontrolujúc drôty trolejového vedenia. To sme samozrejme už všetci bez slova vybuchli smiechom.      

Ako správna parta zašli sme na posedenie pri pive a kvalitnej živej hudbe. Počas jednej skladby omamnej gitary  a spevu speváka, hudobníka a zabávača v jednej osobe, Ľubo čosi viac menej pre seba zamrmlal názov pesničky čo si želal. Neuveriteľné, ale po skončení skladby nám gitarista Jožko zahral práve túto pesničku. Opäť smiech, čo okolitý prísediaci asi nechápali.

Moja osobná skúsenosť: nesledujem horoskopy, pretože mi pripadajú univerzálne. Až na jeden. Prečítal som si svoju budúcnosť na víkend v nejakom denníku. Mala ma stretnúť nejaká neplecha z elektrinou. Nuž väčšiu blbosť som ešte nečítal. Hodil som to za hlavu. Prišla sobota a z ňou občasné upratovanie. Zapnutie vysávača a vzápätí ticho. Vyrazené poistky. Výmena poistky. Nič. Vysávač skúšam na inom obvode. Funguje. Skúšam obvod nazerám do zásuviek. Navonok nič nevidieť. Otváram všetky zásuvky, dotyčná je trochu chytená, takže bežím do predajne a mením zásuvku. Šťava nejde. To už mi nebolo jedno pri predstave o poruche na trase, otváram všetky krabice, pretáčam skrutky. Takže asi sekačka vedenia. To snáď nie! Spomenul som si na ten nešťastný horoskop. „Neuveriteľné! Vyšlo to! To sa môže stať iba mne!“ hrešil som na všetko. Po spamätaní sa dávam do podrobnej kontroly všetkých zásuviek. Jedna má akýsi tenký drôt, preštikávam, skracujem, skrutkujem, zapájam elektrinu. Ide. Našťastie. Ešte dlho som sa spamätával z takéhoto horoskopu.    

Keď si predstavím, že všetko sa začalo vtedajším zázrakom – Nedám si vziať Ježiška, tak mi to pripadá tak trochu trhnuté, ale je to tak.

Minule sme išli cez Kavečany. Chlapi tam ešte večer makali na stavbe strechy domu. Nejako mimovoľne sme vyriekli „Len nespadnite chlapci“ Našťastie sa nám to splnilo.

Vlado Čuchran horami.sk

Obyčajné popoludnie

Možno obyčajné popoludnie víkendového júlového dňa. Náhle rozhodnutie a „vybieham“ od košickej ZOO na chatu pod Hrešnou. Horúčava dala zabrať tak si dávam po stúpaku zaslúženú penivú odmenu. Prisadám si k stou cyklistu. Nepoznáme sa. Na rozdiel od mesta je cítiť horskú atmosféru. Cítim, že si ju obaja užívame. Nadväzujem rozhovor. S potešením zisťujem, že je to spriaznená duša. Preberáme otázky slovenského turizmu, turistiky, ťažkopádnosti prístupu k problematike. Priateľ cyklista má tiež mnohé priaznivé skúsenosti z poľského pohraničia. Zhodujeme sa v tom, že Slovensko len šomre, ale v skutočnosti je v tejto oblasti málo aktívne a efektívne. Žiaľ je to tak. 

Lúčime sa a vo mne zostala priaznivá odozva. Pocity umocňujú výhľady a pohľad na údolie Kavečian. Som rád, že sa stretávajú ľudia s podobným uhlom pohľadu na svet.

Vlado Čuchran horami.sk

Ahoj

Odjakživa čo chodím na hory, ľudí na kopcoch zdravím. Za mladi „ahoj“ „nazdar“ či „dobrý deň“, vo veku skúsenejšom taktiež, až na to, že sa posunula veková hranica. Už si dovolím priateľské „ahoj“ či „nazdar“ ponúknuť na pozdrav aj starším a mladým tykám, ale úcta k veku aj tak nepustí. Tu zostávam v úctivom „dobrý deň“

Roky sledujem chovanie takýto stretávkových ľudí na horských chodníkoch. Sondujem hranice návštevníckej zóny. Mám na to veľmi  jednoduchú metódu. Zdravím ľudí aj v nižších pásmach ľahko dostupných aj pre občasných turistov či návštevníkov. Pozdravím napríklad skupinu v polosviatočnom oblečení napr. „nazdar“. Väčšinou mi je odozvou rozpačitý pohľad s otázkou v očiach „Odkiaľ sa poznáme?“ Táto skupina ľudí práve spoznala pradávny zvyk človeka: pozdraviť sa, hoci sa vidia prvý aj posledný raz. Akosi to vymizlo vo vzťahoch ľudí.

Nedá sa nespomenúť príklad opačný. Ľuďom na lazoch či odľahlých lokalitách, ale našťastie aj na niektorých dedinách naopak komunikácia nechýba. Je priam ignorantstvom turistu prechádzať pred priedomím sa sediacou babkou, dedkom a nepozdraviť ich. Nepozdravím tetu na ulici? Pozdravím. Pozdravím aj tetušku na lazoch a porozprávam sa. Je patrične zvedavá a aj pohostinná. Tomu málokto odolá.

Hory sú aj o komunikácií. Tá sa vytráca smerom bližšie k civilizácii. Je to paradox civilizácie.

Vlado Čuchran horami.sk

Vyjdeš na kopec

Vyjdeš na kopec. Lapáš po dychu. V duchu máš dilemu medzi únavou a pocitmi šťastia. Keď pulz nadobudne pokojnú frekvenciu a máš čas a počasie na rozjímanie, rozjímaš. Vidíš dole pechorenie pána ľudstva v rozpore z pohodou a kľudom prírody. Vidíš, cítiť, počuješ. Počuješ v diaľke rachot divokých motorov, hlasito sa dávajúc na vedomie svoju predstavu o prestíži svojho majiteľa. Zhon. Naháňanie sa za ilúziou šťastia.

Ale ty vidíš nádherné sexi krivky malebných pohorí v svadobnom závoji ranného oparu, vidíš drsné chlapské štíty lemujúce obzor. Hrdia sa na obzore a sú výzvou, tak ako je výzvou život a poznanie jeho tajomstiev. Lebo život je výzva. Pre niekoho hovenie si v blahobyte materiálneho šťastia, ale v ochudobnení ducha, pre iného v naplnení hodnôt morálky, empatie, spolupatričnosti bez nároku na spoločenské a materiálne ohodnotenie.
Užívaš si atmosféru okamžiku. Vnímaš to všetkými zmyslami. Ozaj všetkými. Nielen tými, čo sú ohlupované často stupídnymi reklamami. Ak máš to šťastie, že vieš vnímať, máš pred sebou nefalšovaný, neimitovaný nedigitálny vnem. Vidíš, počuješ, ohmatáš, ochutnáš, cítiš. Chceš sa s týmito pocitmi deliť, fotiš, filmuješ. Tešíš sa s kamarátom, ak tam nie si sám, alebo s inými fanúšikmi týchto pocitov, ak ich tam stretneš.

Dilema civilizácie, musíš dole. Máš tam rodinu, ale aj prácu, živobytie, úrady platby. Nevieš tu viac zotrvať. Musíš dole. Nádych, rozhodnutie. Ide sa. Čas pokročil. Máš pred sebou štreku dole, ale čo je horšie, dole ťa čaká štreka životná, zarobiť, uživiť, zaplatiť. Už aby si bol aspoň na chvíľu zase na nejakom kopci.

Lunosplňáci pomáhajú mladým

Keďže dnešný človek akosi zabúda ako vlastne príroda, ktorej je súčasťou je, vyzerá, rozhodli sme sa trocha napomôcť k poznaniu najmä tej mladšej PC generácii, k rozšíreniu ich vedomostí a všeobecného obzoru a najmä rozlíšeniu skutočnosti od virtuality, odtŕhajúc ich takto od obľúbeného monitoru a nútiac ich, aby ich vlastné nohy aby šliapali a pľúca aby lapali dych, hneď po opustení dopravného prostriedku, niekde poblíž lesa. Nejde o komplexné vylepšenie či zopakovanie učiva prírodovedy, vlastivedy, ale ako naznačil klasik: „ ide o učenie hrou“. Rozhodli sme sa aj my lunosplňáci prispieť trocha ku pozdvihnutiu vzdelanostnej úrovne našej mládeže.  

Vychádzajúc z komerčne založenej mládeže, sme nadobudli presvedčenie, že z tejto línie nezbehneme a neprepadneme do úbohej prázdnoty dobrovoľnosti a nezištnosti. Preto hneď na začiatku pochopiac, že ak niečo nestojí nič, teda po slovensky je to zadarmo, tak o to nik nebude mať záujem. Preto sme v prírode ihneď zriadili prírodovedný automat, kde sa po vhodení platidla zobrazí názorne naša okolitá príroda. Podotýkam v 3D! Bez okuliarov v najvyššom možnom pixlovom rozlíšení, bez podsvietenia, s priestorovým zvukom najvyššej hifi kvality. Neskutočná novinka! Z nasledujúceho obrázku vidieť, že náš náučno-poznávací projekt sme poňali úplne netradične a v súlade s eko princípmi. Celý počítačom riadený systém automatu sme šikovne schovali do stĺpu prístrešku, ktorý je na nerozoznanie od prírodného dreva. Je to nádherný výsledok nášho designéra a zároveň jeho celoživotným dielom. Pre ujasnenie spodná štrbina slúži na mince, horná na papierovú menu. taktiež nepohrdne bankovými kartami, najmä ak majú na sebe napísaný kód, pretože bez neho nevie identifikovať platbu. Na obrázku nevidieť ešte väčšiu štrbinu. Tá je na dlhopisy. Tu môže nastať problém, pretože automat reaguje na situáciu na trhu a niektoré štátne nie a nie prijať.    

Fajnšmekri majú k dispozícií prírodovedný automat v prírodnej verzii "lesný strom" 

Aké služby poskytuje prírodný automat? V prvom rade musíme upozorniť, že v cene nie je zahrnutý vzduch, je to náš bonus. Dýchajte si ho koľko chcete. Zatiaľ. 

Poskytované služby:

Pokyny: v prvom rade sa doporučuje pre možnosť ich vnímania mať oči otvorené a uši vymyté (o mozgu nehovoríme) a mať vypnuté slúchadlá na ušiach, odložené tmavé okuliare a na chvíľu prestať v náročnej biznis konverzácií, lebo iba tak sa vám podarí zachytiť informáciu, že nad vami poletí sršeň, zacvrliká cvrček, či prejde okolo medveď, ako názorne ukazuje náročná digitálna potlač na stĺpe. Vernosť predvádzanej scény je na nerozoznanie od reality a je možné dokonca zamiešať sa do deja. Pri scénach s medveďom sa to však príliš nedoporučuje.   

Náš informačný stĺp má aj iné geniálne doplňujúce údaje GPS, čím sa stáva v oblasti IT celkom výnimočným: 

 

V cene za zážitok je miesto na sedenie pre manželku...

 

...svokru...

...a napokon aj pre manžela.

Priatelia, tento (pomaly) zázrak sa nachádza na Rákocziho prameni pri Jahodnej, pri Košiciach. Vyviera tam nefalšovaná, chemicky neupravovaná bez éčková nádherná životodarná voda. 
Ozaj, viete odkiaľ pochádza voda na Zemi? Predsa zo supermarketov. Na zdravie!  

Jano Bryndziačisko, Grúň nad Hornádom, skupina lunosplňákov

   

   

Míša Medveď v Košiciach

V Košiciach sa šíria správy takéhoto druhu:

Kavečiansky medveď už bol aj na sídlisku KVP http://kosice.korzar.sme.sk/c/6418842/kaveciansky-medved-uz-bol-aj-na-sidlisku-kvp.html

Chýry o tom, že medveďa, ktorého zbadal v nedeľu večer poľovník v okolí Kavečian, vraj videli už i na košickom sídlisku KVP, sa potvrdili. Bol tam dokonca o deň skôr ako v Kavečanoch. Šéfa košických poľovníkov o tom informovali policajti.

KOŠICE. Ľubomírovi Myndiukovi telefonoval operačný dôstojník polície v noci zo soboty na nedeľu, približne o pol druhej.

Košická policajná hovorkyňa Jana Mésarová včera potvrdila, že v nedeľu o 1.35 hod. bola vyslaná hliadka OO PZ Košice-KVP k reštaurácii na Povrazovej ulici v Košiciach.

„Podľa občanov sa tam mal nachádzať medveď, policajná hliadka ho ale na uvedenom mieste nespozorovala,“ informovala Mésarová.

„Následne bola hliadka operačným odborom vyslaná na Triedu KVP s tým, že po ceste prebehol medveď, ktorý smeroval k poliklinike KVP na Cottbuskej ulici. Od občanov bolo zistené že medveď prechádzal po Cottbuskej ulici, následne po Titogradskej, kde sa stratil v lesnom poraste v smere na záhradkársku lokalitu „Čičky“.“

Uvedenú oblasť prepátrali hliadky pohotovostnej motorizovanej jednotky KR PZ v Košiciach, ako aj hliadky Obvodného oddelenia PZ Košice Západ s negatívnym výsledkom.

„Operačný mi do telefónu povedal, že ich hliadka má na KVP medveďa, ten asi neskôr odišiel do lesa a odtiaľ ku Kavečanom,“ uviedol Myndiuk.

„Prečo sa tam zatúlal? Pravdepodobne cítil nejaké odpadky, tak išiel za nimi. Ak si totiž raz na ne medveď zvykne, bude tam chodiť stále. Nie je to až také výnimočné, vlani medveďa videli pri obci Ličartovce, celoročne sa zdržiavajú v okolí Zlatej Idky.“

Dlhoročný skúsený poľovník si myslí, že medvede lákajú do okolia mesta nielen odpadky, ale možno i lesná zver, ktorá uhynula na cestách po zrážke s autami.

Len pri Poľove bolo od marca doteraz zrazených osem kusov srnčej zveri, pri bývalom Červenom raku na sídlisku Jazero je ďalšie takéto kritické miesto.“

Obyvatelia KVP nič netušia

Muž, ktorý býva v rodinnom dome na Povrazovej ulici, nám povedal, že o žiadnom medveďovi, ktorý sa túlal po sídlisku, vraj nič nevie.

„V sobotu sme neboli doma, ale ani včera či dnes mi nikto nič o tom nehovoril.“

Čašníčky z neďalekého pohostinského zariadenia takisto o túlavom medveďovi ani netušili.

„Zákazníci by nám o tom určite niečo povedali, teraz sa budem báť chodiť z práce domov,“ tvrdila jedna z nich.
Keďže si to vraj medveď strihol neskôr okolo polikliniky na Titogradskú, opýtali sme sa na neho staršieho psičkára.

„O medveďovi nič neviem, ale je mi celkom jedno, či zomriem na nejakú vážnu chorobu, alebo v jeho pazúroch.“

Mladík, ktorý práve na ulici vystúpil z auta, sa pri zmienke o asi 100 či 120-kilogramovom zvierati na sídlisku iba smial.

„Čo už s tým teraz? To je len dôsledok toho, ako sa k nim ľudia správajú. Vytláčame zvieratá z ich teritórií a ony potom idú za žrádlom do miest,“ už celkom vážne vravel Patrik.

Medveď, podľa hlásenia občanov, zmizol kdesi v okolí záhradkárskej lokality „Čičky“, poniže Titogradskej.
„Ježiš Mária, nestrašte ma, veď nie sme v Tatrách,“ reagoval na túto informáciu chlapík idúci po chodníku neďaleko chát.

Poľovníci tvrdia, že medvede sú na Slovensku premnožené. Na prípadný mimoriadny odstrel chlpáča je však potrebné povolenie z ministerstva životného prostredia.

Ľudí z košických Kavečian vystrašil medveď http://kosice.korzar.sme.sk/c/6417065/ludi-z-kosickych-kavecian-vystrasil-medved.html 

Obyvateľov košickej mestskej časti Kavečany v utorok dvakrát upozornili miestnym rozhlasom, že sa v okolí obce potuluje medveď. Zbadal ho poľovník Marián Horváth, ktorý práve vtedy sedel na posede.

KOŠICE. Medveď sa pohyboval v lokalite Humniská, kde sa nachádza veľa chát, mnohé z nich sú obývané.

Ich majitelia vraj často chodia pešo po poľnej ceste, práve okolo poľovníckeho posedu.

Včera asi nebolo v Kavečanoch jediného človeka, ktorý by už o medveďovi nevedel. Starosta Ján Kupec (KDH) nám povedal, že ako prvého po tejto správe kontaktoval riaditeľa miestnej zoo.

„Pýtal som sa ho, či majú všetky svoje medvede, či im náhodou nejaký neušiel,“ uviedol Kupec. „Riaditeľ uviedol, že všetky ich medvede sú na svojich miestach.“

Kavečanci, dokonca ani tí najstarší vraj nikdy v živote nepočuli o tom, že by sa pri ich obci vôbec niekedy medvede vyskytovali.

„Viete, že máme obavy,“ tvrdila nám pani Tatiana Eliášová. „Motáme sa kade tade, chodíme na prechádzky, nehovoriac o tom, že je tu rekreačná oblasť. Je to dosť nebezpečné, veľa ľudí chodí behať po okolí. Odkiaľ sa sem mohol zatúlať medveď netuším. Určite ale teraz do lesa na huby chodiť nebudem.“

Na obecnom úrade sme zastihli dôchodcu, ktorý sa rozhodol, že nielenže nebude chodiť na huby, ale ani nevkročí do lesa.

„Čo som blázon? Veď taký medveď je nebezpečný, nie je to žiadny špás, mohol by aj roztrhať človeka.“
Niektorí neveria

Výzvu pre občanov o nečakanom huňatom „návštevníkovi“ v okolí Kavečian čítala do rozhlasu manželka poľovníka, ktorý medveďa zbadal, Mária Horváthová.

„Manžel to ihneď hlásil poľovníckemu združeniu, na základe pokynu pána starostu sme informovali ľudí, aby sa pohybovali so zvýšenou opatrnosťou. Viete aký prišiel manžel domov vystrašený? V lese bol sám, vrátil sa okolo jedenástej večer. Hovoril, že najprv si myslel, že vidí divú sviňu. Posvietil si a vtedy zbadal medveďa. Vraj ho tlieskaním či ako dvakrát alebo trikrát odplašil, ale medveď sa zakaždým vrátil späť. Neskôr keď zliezol z posedu, utekal krížom cez pole s pšenicou, domov prišiel celý spotený. V nedeľu, predtým než odišiel do lesa, sme varili guláš so susedom a hovorili o medveďoch, lebo on je zo stredného Slovenska a tam ich majú dosť. No a padali také frajerské reči, že čo u nás v Kavečanoch, aké medvede, veď tu nie sú. No a vidíte, manžel si ho asi privolal.“

Sú však i takí čo neveria tomu, že sa medveď naozaj „premáva“ okolo dediny.

Chlapík v bufete pri zoo netajil, že to celé považuje za pritiahnuté za vlasy. „Neverím tomu, podľa môjho názoru ide o nejaký výmysel.“
Kolega mal šťastie

Horváth poľovníči 20 rokov, zažil už všeličo. Na našu otázku, či bol po stretnutí s chlpáčom vydesený reagoval slovami, že vydesený by bol asi každý.

„Mal som i zbraň, ale na medveďa ju použiť nesmiem. Musím ale priznať, že k autu som sa veru fakt ponáhľal. Starí ľudia hovoria, že tu nikdy v živote medveďa nevideli. Ten „môj“ mal určite okolo sto, možno i do stodvadsať kíl, môže byť dvoj až trojročný, najskôr samec. Odo mňa bol vzdialený maximálne 25 metrov. Sadol som predtým na posed, máme tam zakŕmené na diviaky, chcel som sa pozrieť, či tam vôbec chodia a tak. Okolo štvrť na desať večer, bolo už šero, sa objavil čierny chrbát, hovorím si, je to diviak, hó a aký veľký. Pozriem lepšie, na diviaka sa mi zdal totiž priveľký, ešte i chôdzu mal inú ako diviaky. Hovorím si, čo je s tým diviakom? Chráme alebo je postrelený? No a keď sa otočil a dvihol hlavu, bolo mi hneď jasné, že je to macek. Na sto percent. V tej chatárskej oblasti som hneď upozornil jednu pani, poriadne sa zľakla, bol tam i cyklista, ten sa otočil na mieste a vrátil späť odkiaľ prišiel.“

O veľkom šťastí môže hovoriť Mariánov kolega, poľovník Peter Baran. Deň predtým ako sa medveď objavil, bol totiž na tom istom mieste diviaky prikrmovať.

Včera sa už v Kavečanoch hovorilo aj o tom, že statného predátora údajne nejakí ľudia videli pohybovať sa v okolí Sídliska KVP.

Reagujúc na dianie a šíriacu sa paniku, musíme veci dať do náležitého poriadku. Míša Medveď, lebo tak sa hlavný predstaviteľ volá, sa teraz poneviera v končinách, kde mávame svoje lunosplnové stretnutia pri Kavečanoch. Nie je to vôbec náhoda. Reagoval na našu výzvu stretnutia turistov a recesistov z blízkeho a vzdialeného okolia. Je jasné, že v hlbokých lesoch, odkiaľ pôvodne pochádza, nie je až taký dobrý signál a tak neskoro zachytil správu, takže sa netrafil do termínu. Takže odkaz Mišovi:

Mišo prestaň sa túlať, zalez do lesa, stretneme sa zase podľa dohody.  

...a či chceme a či nie, zvieratá sú všade, ale aj medzi ľuďmi, tých sa akosi nebojíme a ani ich nedávame hneď na "odstrel". 
Pozorné oko zbadá stopy niekoľkých druhov zveri, čo tade prechádzalo a hľa aj nejakého "medvedíka". Ale aj pneumatík. A aby sme nešírili paniku, bolo to veľmi blízko Košíc, v lesoparku, na frekventovanej turistickej značke, kde sa to len tak hemží ľudmi a lákavými odpadkami...

Kto uverí, kto nie...
  

Jano Bryndziačisko, Grúň nad Hornádom, skupina lunosplňákov

Ako dopadol Kavečiansky lunospln

Zverejnil som takúto pozvánku na Kavečiansky lunospln. Postrehy z podujatia ďalej v texte 

Pozvánka na nultý, či prvý ročník, či mesačník Kavečianskeho lunosplnu vo večerných hodinách.

Stretnutie pre milovníkov, či obdivovateľov prírody, turistov i neturistov. Voľne nadväzuje na príbeh http://horami-sk.blogspot.com/2012/03/nedam-si-vziat-jeziska_7615.html


Trochu humoru, recesie, zamyslenia sa, stretnutie turistov aj mimo horských chodníkov, pokus o vytvorenie záujmu verejnosti o dianie okolo nás... Doporučené sú ďalekohľady a podobné ďalekokuky, vítané sponzorské placačky, či iné dary, do prípadnej tomboly.

V budúcnosti plánované napr. ako východzie miesto pre viacdenné túry v okolí Košíc, či naopak cieľ túr, v závislosti na dni v kalendári a od želaní účastníkov.
Dátum: piatok 6. apríla 2012
Čas stretnutia: tma, čas cca okolo 19.hod.
Miesto: pri kaplnke, na hrebeni prechádzajúcom na Hrešnú (pozri mapu dole) resp. potom napr. blízka krčma
Prístup: doporučená MHD z Košíc č.29, vystúpenie na zastávke cintorín Kavečany v obci, potom vľavo serpentínou hore ulicou okolo cintorína, hore obcou na blízky hrebeň ku kapličke, vedúci ďalej ku chate Hrešná nad ZOO a nad zjazdovkami. Cestou vás bude zľava sprevádzať výstražné červené svetlo vysielača
Počasie: v prípade nepriazne počasia sa stretnutie predraží dlhšou návštevou spomínanej krčmy...
Trasa: tam a naspäť
Výstroj, vybavenie: ak s batohom, tak s vhodným spoločensky prospešným obsahom a vhodná je bucľatá peňaženka pre poznávanie obce
Dianie: nahýňanie krkov, vyvaľovanie očí na východ mesiaca, nahýňanie krkov pri iných spoločenských činnostiach spojených s otváraním spoločensky prospešných batohov, pokec


Nepoužívajte Strmú ulicu. Tuším je uzavretá ako slepá.


PS: Podľa ostatného prieskumu sa krčma pôvodne plánovaná bližšie ku stretku nezúčastní podujatia z dôvodu sviatku. Preskúmali sme terén a našli sme väčiu a ešte bližšiu ku inej zastávke MHD (spodná zastávka smerom dole v strede obce ul. Gazdovská) otvorenú pre naše potešenie aj vo Veľký piatok. No väčší komfort už nevieme vybaviť. (na mape na polohe vyššie). 

http://kopce.webnode.sk/products/kaveciansky-lunospln-/

...ako to dopadlo...

Keď sme ako organizátori kalkulovali účasť na lunosplne, vychádzali sme z počtu účastníkov na spodnej hranici, t.j. minimálne traja, čo je náš organizačný štáb. Maroš mal akési horúčky, možno v zápale príprav a tak sme východzí počet účastníkov stanovili na minimálne 2. To, aby sa nám pri rátaní percenta účasti, zlepšila štatistika oproti pesimistickým prognózam. Keď sme sa napokon pred odchodom na podujatie stretli všetci traja organizátori, naše prepočty sa razom zvýšili na 150% a optimizmus vzrástol. V autobuse MHD sme potom vyhľadávali typy, čo sme považovali za účastníkov stretnutia. Vystúpiac z autobusu nám bolo jasné, ako sme sa zmýlili. „Možno niektorí šliapu z iného smeru a čakajú nás na hrebeni“ dúfali sme, pozerajúc na hodinky ukazujúce niečo pred plánovanou 19. hodinou, pridajúc do kroku, aby sme pred očakávanou haldou účastníkov nezostali v hanbe, že meškáme. Pohľad na oblohu s preháňajúcimi sa nízkymi mrakmi dával tušiť, že na hrebeň dorazia len tí najviac otrlí. Aj tak bolo a po pol hodine márnych dúfaní na mieste stretnutia pri kapličke, sme začali, pri triezvej mysli a po triezvom zvážení šancí účasti ďalších možných nadšencov aj bez nich, s úvodným ceremoniálom zahájenia nášho lunosplnu. Bez prítomnosti audiotechniky sme zaspievali našu lunosplnovú hymnu, ktorú pre nás zložil neznámy bača spod liptovských grúňov. Tú sme zopakovali aj vo verzii pre sluchovo postihnutých, aby sme nikoho nediskriminovali. Tím sme sa stali prvými na svete, čo majú hymnu preloženú do posunkovej reči. Sláva nám! Mesiačik  spoza mrakov sa akiste nestačil diviť. Potom nasledovalo slávnostné krstenie v našom prípade nie CD, ale mapy Mesiaca, samozrejme už s prvými turistickými plánmi, trasami túr, čo sme pripravili pre budúcich návštevníkov. Krstilo sa samozrejme slovenskou slivovicou. Podotýkam, že ide o prvotinu svetového významu. Ako prví na svete sme pripravili prvú turistickú mapu Mesiaca. Opäť sláva nám! Má to ešte drobné zádrhely: Na mape nie sú vyznačené stravovacie zariadenia, keďže vznikol zásadný problém s konzumáciou tekutín v skafandrovej prilbe s čím sa už zapodievajú chlapci z NASA a ani zbytky pristávacích modulov, pretože celé kovové zradenie, už ktosi stihol odniesť do šrotu, s čím sa zaoberajú zase naši chlapci z polície. A taktiež tam nie sú naznačené pramene vody, takže odporúčané je vlastné pitivo a vlastný kyslík hoci ide o malé výšky.  

Ako akiste vidieť a privíta to každý turista, mapa je prehľadná a vedie nádhernými a známymi zákutiami na slnečnej strane Mesiaca s peknými výhľadmi na Zem. Našťastie odtiaľ nevidieť ten chaos na nej. V príprave máme aj trasy na odvrátenej strane Mesiaca, ale pre malý záujem o nočné pochody a privysokú spotrebu potrebných batérií, nebude takáto mapa zverejnená. GPS súradnice zatiaľ z pochopiteľných dôvodov nie sú. Turisti si môžu pribaliť aj nejaké to kilo zásob naviac, čo vôbec nevadí, pretože je tam oveľa nižšia mesačná príťažlivosť. V každom prípade pôjde o prvopriestupy ciest. 

Celý organizačný štáb nakoniec po zvážení perspektívy dlhodobého moknutia presunul svoje pôsobenie do prívetivého prostredia pohostinného zariadenia, kde sa plánovalo stretnutie po vzhliadnutí splnu a ktorého majiteľ po letmom spočítaní účastníkov neskrýval svoje sklamanie. Ale dohodli sme sa, že to napravíme a preto pre Košičanov pripravujeme turistické pohyby v okolí Košíc. A to samozrejme už o mesiac pri splne asi 5. a 6.mája (sobota a nedeľa) s ukončením alebo zahájením v spomínanom zariadení, čo si každý účastník túry akiste plne zaslúži.

Aby nedošlo ku nedorozumeniu.

Neide o nočné túry prírodou, ide o denné túry, túlačky po blízkom okolí Košíc, s ukončením či začiatkom v dňoch blízkych splnu povedzme aj s dobrovoľným pohľadom na nočnú oblohu, v uvedenej lokalite. To, že sa niekomu podarí dôjsť na uvedenú lokalitu v neskorších večerných hodinách, či naopak v ranných, je jeho šikovnosť či nešikovnosť, zámer, či zblúdenie. Je to na ňom. Snažíme sa ľudí dostať od blikajúcej obrazovky do prírody medzi veselú partiu.   

P.S.

na tému mesiaca pozri:

• http://www.youtube.com/watch?v=Beg_Gbl8Nsg&feature=colike 

• "okná vesmíru dokorán" vľavo hore je Mesiac v polohe "D"

Vlado Čuchran horami.sk

Nedám si vziať Ježiška

Maroša s Paľom už asi nemusím predstavovať, poznáme ich z iných tu zverejnených príbehov. Ale skúsim popísať iný príbeh v kombinácii so mnou.

Niekoľko dní naspäť v marci 2012 nastala výnimočná konštelácia našich planét Venuše a Jupitera. Vidieť sa to dá len výnimočne raz za niekoľko desiatok rokov. "To si predsa nenecháme ujsť." To bolo predsavzatie prv spomínaných. Mňa to oslovilo tak bleskovo, že som sa večer pri stretnutí s nimi otočil na päte a už sme cestovali mestskou hromadnou dopravou na miesto, kde sme predpokladali, že bude minimálny svetelný smog od mesta. Bol to kúsok od zastávky v Kavečanoch na bočnom hrebeni vedúcom na blízku chatu Hrešnú. Nedočkaví výnimočnosťou sme po vystúpení z autobusu hneď Maroš a ja, makali ku prvému blízkemu miestu odkiaľ bolo vidieť čiastočne potrebný horizont oblohy. Astronomicky skúsenejší Paľo po vzhliadnutí zatiahnutej oblohy si to hneď namieril rovno ku blízkej krčme, s poznámkou, že o pol hodiny to bude lepšie, čo voľne preložené znamenalo, že si dáme pivo. Samozrejme, že sme nevideli nič a vidiac rozľahlú vrstvu oblakov nad nami sme dlho neváhali a bez slova sme sa stotožnili s Paľovým názorom. Ten nás už s úsmevom na tvári a pivom v ruke vítal v miestnej vieche. „Ideme“.“ Ideme?“ prehadzovali sme si otázky a odpovede hodnotiac naše šance pri posedení. "Ideme." To už pani krčmárka zbystrila pozornosť a po zinkasovaní sa s vidinou väčšej tržby opýtala, kedy ešte prídeme. „Ešte prídeme“ svorne sme súhlasili s našim dohodnutým cieľom, nevediac ako pochodíme a mastili tentoraz nad dedinu na hrebeň. Medzitým sa počasie vôbec nezmenilo. Paľo pri pohľade na rovnakú oblohu ako predtým, optimisticky zahlásil, že sa zamračená tmavá obloha roztiahne, čo sme Maroš a ja komentovali s patričnou dávkou irónie. Napäté oči čumiace cez mraky hľadajúc nejaké presvitajúce svetlo žiarivých hviezd nočnej oblohy, či túžba poznania nakoniec vyvolali zázrak. Nepreniknuteľné oblaky sa pomaly nad nami roztvorili a ponúkli nám v tú chvíľu takmer čistý pohľad na hviezdnu oblohu.„Božie oko“ krútili sme neveriaco hlavami a ja som v tú chvíľu začal veriť na zázraky. Nikde inde čo oko dovidelo diera v oblohe nebola. Jednoducho zázrak. Paľo, čoby astronóm amatér upriamil našu pozornosť nad horizont, kde sa uprostred zostávajúcej mračnovej vaty slabým svetielkom prebíjali dve hviezdičky. S nadšením rozprával, že tá horná je on a dolná ona. Blízko seba sťaby vo vzájomnom objatí. Boli to maličké hviezdičky a nijako sme to nekonfrontovali s tým, že to mali byť jasné žiarivé hviezdy. Potešený na duchu sme takto pretrvali niekoľko dlhých minút a ochkali sme sa nad celým vesmírom a neopakovateľnosťou chvíle. Zrazu naše rozjímanie prerušil opatrným príhovorom Paľo. „Chlapci toto nie je Venuša a Jupiter. Pomýlil som sa, sú niekde v mrakoch ďalej na horizonte.“ Ja s Marošom, ktorí sme doteraz verili, že ich vidíme, a uverili sme aj zázraku otvorenia oblohy len pre nás a verili sme všetkému ako malé deti v Ježiška a zrazu... Zdúpneli sme. Mali sme chuť ho skopnúť dole do dediny. Ešte aj autobus nám ušiel pred nosom. Takže sme šli zvýšiť tržbu do výčapu, aby sme zhodnotili výpravu za poznaním. Paľo nám ešte dlho do posledného spoja vykladal o svojom omyle a kupoval si nás rundami. Ale ja verím, že som Venušu a Jupitera videl. Nedám si predsa vziať Ježiška.



horami.sk

Horské túry včera, dnes a zajtra

Nejaký čas sledujem dianie v činnostiach na horách. Mám pocit, že sa časť mladej generácie príliš na hory „nenamáha“ a pri nejakých aktivitách ide skôr len o nejaký druh exhibicionizmu. Vidieť, že tu v mnohých prípadoch nejde o lásku k prírode, k poznávaniu rozmanitosti bytia, ale o presadenie svojho JA, značky svojich lyží, oblečenia. Pamätám sa na svoje začiatky v turistickom oddiele, kde som po dosiahnutí istých výsledkov dospel k názoru, že chcem ísť aj cestou nenalinkovanou, cestou bádania, tvorenia, pretože kreativita ma sprevádza v celom mojom profesionálnom živote. Patrili sme do skupiny, nazvem to, romantických turistov, horolezcov, jaskyniarov. Nevyhľadávali sme chaty, tobôž hotely, cesty boli náročné, dlhé, so všetkým tým, čo k tomu patrí, teda stravou, matrošom, na svojom chrbte, bivakmi. Vyrábali sme si skoby, za vklínence sme považovali zabrúsené matice, či vzácne vyfrézované duralové čoky. Sedačky sme mali šité z padákových popruhov či bezpečnostných pásov. Istilo sa na uzloch, slučkách, rozličných repkách, používali sa aj hasičské oceľové karabiny. Oblečenie zo šuštiakových fukíriek, naimpregnovaných sprejmi či mastené všeličím. Topánky kožené, lojom a včelím voskom impregnované „popradky“ či „botasky“ s vibramom. Stavbárske či motoristické prilby, neboli ničím výnimočné. Čelovky robené z bateriek. Boli sme vynaliezaví a svoje skúsenosti sme si navzájom odovzdávali. Pomáhali sme si s výrobou rozličných vymožeností, vedeli sme ako na to. Určite by si niektoré zaslúžili ocenenie ako priemyselný vzor. Ak sa niekomu pošťastil nejaký výrobok napríklad z Rakúska bol to frajer.

Už vtedy nastupovala generácia a neboli to výrazné vekové rozdiely, ktorej sa trocha pootvorili dvere, ešte pred pádom železnej opony a tak sa títo mohli pri svojich prvých túrach vyzbrojiť matrošom o ktorom sa nám len akurát snívalo. A zároveň namiesto našich „romantických“ túr nastúpili časy „hviezdicových“ túr realizovaných z jedného miesta, naľahko s nocľahom a pivom na blízkej chate. To hovorím o horolezectve.

Zdá sa, že sa nejako prevalilo aj do klasickej turistiky a realizácia viacdňových túr s presunom sa nejako pomaly vytráca. Už sa vyžadujú teplé postele, sprcha, večera. Je to na škodu, pretože pobyt v horách predstavuje aj určité odriekanie, za čo sa mu hory odvďačia nádhernými končinami, zážitkami. Ako keby sa ľudia nevedeli tešiť z vychádzajúceho slnka, z pohľadu na šantiace kamzíky či bacuľato nemotorné svište, fotkami dávajú najavo, že skôr dajú prednosť exhibičným záberom stojac vedľa vchodu hotela, aby sa s tým dalo popýšiť.

Je na škodu, že aj tí ľudia, ktorí idú do prírody strácajú potrebu si tu prírodu užiť plnými dúškami. Mám pocit, že nás „romantikov“ akosi ubudlo. Stretávam sa ešte s nimi asi priamo úmerne zo vzdialenosťou od civilizácie. Hovoria rôznymi jazykmi, ale chvalabohu majú spoločnú reč.