Horské túry včera, dnes a zajtra

Nejaký čas sledujem dianie v činnostiach na horách. Mám pocit, že sa časť mladej generácie príliš na hory „nenamáha“ a pri nejakých aktivitách ide skôr len o nejaký druh exhibicionizmu. Vidieť, že tu v mnohých prípadoch nejde o lásku k prírode, k poznávaniu rozmanitosti bytia, ale o presadenie svojho JA, značky svojich lyží, oblečenia. Pamätám sa na svoje začiatky v turistickom oddiele, kde som po dosiahnutí istých výsledkov dospel k názoru, že chcem ísť aj cestou nenalinkovanou, cestou bádania, tvorenia, pretože kreativita ma sprevádza v celom mojom profesionálnom živote. Patrili sme do skupiny, nazvem to, romantických turistov, horolezcov, jaskyniarov. Nevyhľadávali sme chaty, tobôž hotely, cesty boli náročné, dlhé, so všetkým tým, čo k tomu patrí, teda stravou, matrošom, na svojom chrbte, bivakmi. Vyrábali sme si skoby, za vklínence sme považovali zabrúsené matice, či vzácne vyfrézované duralové čoky. Sedačky sme mali šité z padákových popruhov či bezpečnostných pásov. Istilo sa na uzloch, slučkách, rozličných repkách, používali sa aj hasičské oceľové karabiny. Oblečenie zo šuštiakových fukíriek, naimpregnovaných sprejmi či mastené všeličím. Topánky kožené, lojom a včelím voskom impregnované „popradky“ či „botasky“ s vibramom. Stavbárske či motoristické prilby, neboli ničím výnimočné. Čelovky robené z bateriek. Boli sme vynaliezaví a svoje skúsenosti sme si navzájom odovzdávali. Pomáhali sme si s výrobou rozličných vymožeností, vedeli sme ako na to. Určite by si niektoré zaslúžili ocenenie ako priemyselný vzor. Ak sa niekomu pošťastil nejaký výrobok napríklad z Rakúska bol to frajer.

Už vtedy nastupovala generácia a neboli to výrazné vekové rozdiely, ktorej sa trocha pootvorili dvere, ešte pred pádom železnej opony a tak sa títo mohli pri svojich prvých túrach vyzbrojiť matrošom o ktorom sa nám len akurát snívalo. A zároveň namiesto našich „romantických“ túr nastúpili časy „hviezdicových“ túr realizovaných z jedného miesta, naľahko s nocľahom a pivom na blízkej chate. To hovorím o horolezectve.

Zdá sa, že sa nejako prevalilo aj do klasickej turistiky a realizácia viacdňových túr s presunom sa nejako pomaly vytráca. Už sa vyžadujú teplé postele, sprcha, večera. Je to na škodu, pretože pobyt v horách predstavuje aj určité odriekanie, za čo sa mu hory odvďačia nádhernými končinami, zážitkami. Ako keby sa ľudia nevedeli tešiť z vychádzajúceho slnka, z pohľadu na šantiace kamzíky či bacuľato nemotorné svište, fotkami dávajú najavo, že skôr dajú prednosť exhibičným záberom stojac vedľa vchodu hotela, aby sa s tým dalo popýšiť.

Je na škodu, že aj tí ľudia, ktorí idú do prírody strácajú potrebu si tu prírodu užiť plnými dúškami. Mám pocit, že nás „romantikov“ akosi ubudlo. Stretávam sa ešte s nimi asi priamo úmerne zo vzdialenosťou od civilizácie. Hovoria rôznymi jazykmi, ale chvalabohu majú spoločnú reč.