Bolo to niekedy v 80-tich rokoch 20. storočia, keď sme
sa my turisti rozhodli vyjsť na Ľadový štít. Zobrali nás chlapci z Horskej.
Boli sme ubytovaní Pod lesom. Boli sme väčšia partia a tak sme mali so sebou
ako vozidlo na prevoz staručkú Škodu 1203. Tí starší to poznajú, ako snáď jediné
dodávkové vozidlo v tých časoch, používané najmä ako sanitky. Naša mala
najlepšie roky za sebou. Nič moc, mašina na odchode do večnosti, tesne pred.
Nuž toto autíčko nám slúžilo na prepravu z miesta na miesto.
Tak sme sa rozhodli, po absolvovaní túry,
keďže sme ho mali k dispozícií, že ja a Miloš zrobíme zvoz batohov od
konca doliny na miesto ubytovania pod Lesom. Ostatní šli ešte spoznávať miestnu kultúru, najmä v oblasti hasenia smädu. Takže naložení baglami na zadných sedadlách si to Miloš - šofér, so mnou
ako spolujazdcom „trielil“ päťdesiatkou k ubytovaniu. Čo čert nedá, ocitli
sme sa znenazdajky obkolesení davom skandujúcich ľudí. „Pridaj“ „makaj“
povzbudovali našu klubovým logom označenú staručkú škodovku. To nemali robiť. Vytiahol
som z baglov dve prilby, dali sme si ich na hlavy, roztiahol som turistickú mapu Tatier. Dav šalel, auto v 60-ke
mlelo z posledného. Podarilo sa nám kdesi odbočiť z rozvášneného davu a dôjsť
do cieľa. Nasledovalo ratovanie rozpáleného auta. Tešili sme sa, že následne bude o nás zmienka v telke či novinách. Nič také. Možno nabudúce, až nás opäť nik nepozve na nejaké rally.
