V turistike to býva tak, že sa všetci delíme aj s tým posledným. Držiac sa tejto zásady v posledný, či ostatný večer nášho viacdenného putovania horami, robili sme inventúru zbytkov zásob z dna našich batohov. Nič moc. Prežili sáčkové polievky, pretože mali dlhú výdrž a radšej sme jedli niečo lepšieho. Vtedy ich mohlo byť v obchodoch tak zo tri druhy. Boli to akési dehydrované vraj mäsové sušené šúľky, raz z ryžou, raz z cestovinou a zeleninou a raz zeleninou a cestovinou. Stále v rovnakej chuti sušeného čohosi.
Kotol s kapacitným obsahom prevyšujúcim počet stolovníkov nabádzal zrobiť ostatný či posledný večer niečo, čo malo byť finálnou bodkou nášho podujatia. Čerešničkou na torte. Hostina. Teda výkvetom gurmánskeho umenia a vrcholom šťastia pre naše zúbožené žalúdky a unavené telá. Aj v tých skromných podmienkach. Malo. Miloš zhosťujúc sa vrchného kuriča a provianťáka zároveň, navrhol, aby sme do kotla vsypali obsah sáčkov s polievkami zo všetkých našich zásob. Tým sme si všetci predstavovali, že si každý v tom guľáši nájde tú svoju akože pochutinku a ešte aj tie ostatné od kamarátov, takže si to spoločne rozdelíme užijeme, pochutnáme. Súhlasili sme. Nazval to džgankou. A že je to bomba.
Do kotla šiel obsah všetkých sáčkov, tuším aj nejaká ryža navyše či kôra zo slaniny. Bol to chudobný sortiment zložiek, pretože tam plávala ryža, cestovina, farebné fľaky sušenej zeleniny, ale najmä napučané valčeky hnedej pomletej a do valčekov vytvarovanej hmoty, čo sa v návodoch prezentovalo ako dehydrované mäso. Takže keď to v kotlíku zabublalo, tešili sme sa ako deti na vianočný stromček. Hladní, nedočkaví, pri žiari ohníka, sme v prítmí letného večera s napätím odrátavali čas na povarenie podľa návodov. Tie boli zhruba rovnaké. Nastavené prázdne ešúsy ku kuchárovi boli stopkami v odrátavaní a signálom k začiatku „poslednej večere“ našej túry. Miloš ešte čosi vykladal o receptúre a ďakoval nám za zverenú dôveru, ale to nás tak zaujímalo...
Plné varechy pariacej sa tekutej hmoty v našich ešusoch bolo dráždidlom pre naše hladné bruchá, ktorému sa nedá odolať. Kto nehladoval neuverí. Pavlovov reflex. Samozrejme, že prvý pocit z jedla každého z nás bol spálený jazyk. Takže chuť sme na čas otupili. Hneď, keď sa sústo dalo riadne prehltnúť a jazyk sa trocha spamätal, nastali naše degustátorské reakcie. Veď darmo, všetci máme nejaké chute a predstavy o jedle. Tu na horách bola stupnica značne posunutá pokročilým stupňom hladu a zníženou schopnosťou hodnotenia kvality vzhľadom k všeobecnej skromnosti turistov na horách, schopných zjesť v istých prípadoch skoro hocičo. Ale v jednom sme boli jednotní. V spoločenskom bontóne. Maglajzová glejovitá chuť, čo zaregistrovali naše oslabené obarené chuťové čidlá na jazyku, neovplyvnila negatívne naše mysle. Spoločenský bontón aj keď v turistike značne uvoľnený bol dodržaný. Ako sme takto rad radom prichádzali na skutočnú chuť obsahu našich ešúsov - teda jedla a Miloš sa rozplýval, že námaha nebola zbytočná a naberal nám ďalšie varechy. Zdvorilo sme všetci začali schovávať ešúsy s bontónovými rečami: „Ani som vlastne som nebol taký hladný, ale skôr smädný“ vyplašene vyšlo z úst jednému z nás, siahajúc po blízkej pollitrovke, vyžal jej značnú časť. Iste to myslel ako prevenciu, čo sme si napokon potom zopakovali všetci. „Chudneme, už nevečierame, dáme si šumáka“ vyhlásili zrazu smädné kočky a zmizli v šere. „Je čas ísť spať“ zazýval umelo ďalší a vypadol na chvíľu do stanu. „Nechám niečo lesu, ja mám dosť“ vyšlo z ďalšieho indiánsky vychovaného turistického kamaráta o chrstol obsah ešúsu do blízkeho krovia.
Rozhodovanie medzi hladom a chuťovým zážitkom skončilo napokon víťazstvom hladu. U všetkých. Aj ja som to vzdal po úpornom vyzberaní uvarených drobkov mrkvy na dne ešusu, lebo tie jediné sa ako-tak nevzdali svojej pôvodnej chuti. Obsah kotla aj napriek úmorným prosbám kuchára skončil na kraji nášho táboriska. Zhodnocovali sme kladnú stránku večere tým, že nás takto lesná zver, zacíti už zďaleka, zhodnotí šance nažrať sa a potom nás obíde veľkým oblúkom.
Aj tak bolo. Ráno sme tú huspeninu radšej prehodili trochou hliny a suchej trávy. Nech sa s tým trápia teraz mravce.
Miloš sa na istý čas nepokúšal byť kuchárom.