NA KOPEC!

Málo kto tuší, že aj my máme niekoho, niečo, čosi, ako slávneho Cimermana, akurát tento náš hrdina bol úplne z iného súdka, či skôr z fľaše. Svoju slávu prežíval na horách, v prírode, pretože ako vždy vravel, bol vášnivým turistom, lezcom, jaskyniarom, či bezdomovcom a ešte kadečím iným, pretože sa neustále presúval po krajine a to rozličným spôsobom. Chodil, doliezal, aj sa plazil, hocikde a tak miesto trvalého bydliska mu nevedel prideliť žiaden obecný úrad. Preslávil sa v povedomí ľudí, keď mal zámer vystúpiť na svoj vysnívaný vrch, aby si pekne zhora pozrej krajinu, kde poznal každý jej kúsok. Vcelku sa podaril, ale až na ktovie aký pokus, pretože cestou stretol vždy nejakého kamaráta a tak sa cesta znenazdajky zmenila, takže namiesto vo Vysokých Tatrách sa ocitol v Malej Fatre, kde mu ponúkli vzhľadom na správanie a výzor hrať medveďa na vystrašenie turistov, či ako náhradu pre vylovený miestny poľovný revír, inokedy popíjal víno v jaskyni v Domici, či hľadal stalagmity v pivnici vo Vínnom, čo malo byť pôvodne naopak. Naposledy sa ocitol až v Domažliciach, kde ho vtiahli spomienky na historickú bitku, hľadajúc nejaký meč vhodný do šrotu.

Celý pokus mu trval síce dva mesiace, čo bola celá jeho dovolenka, péenka a neplatené voľno, či čo to mal dohromady, ale stálo to za to. Musel sa cestou nejako živiť a tak si dohodou o vykonaní práci a prihlásením sa do sociálnej poisťovne, zarábal ako potulný spevák, či zberač kovov najmä cestou pozdĺž železnice, čím nadobudol slušný peniaz, aby si mohol dovoliť návrat pod svoj vysnívaný kopec a financovať tak celý výlet. Občas sa síce objavil anonymne v telke, ale bolo to vždy len v čase televíznych novín, ako zmienka o hľadaní nejakých páchateľov čo kradnú železo a kovy a tak sme si mohli domyslieť, kde sa práve nachádza a ktorým smerom ide. Ako spevák nestál za veľa a tak vždy zvalil svoje neúspechy na svoje večné prechladenie pri bivakoch v prírode a stravu po záruke, keďže nakúpenú stravu konzumoval so značným oneskorením, pretože najprv si zvlažoval hrdlo, až potom sýtil žalúdok. Uplatnil sa väčšinou pri zborovom speve, v čase keď miestny spevácky spolok už prestal rátať počet pohárov na stole. Tí mu občas zatlieskali aj naliali. Triezva časť osadenstva pohostinstva, ktoré je registrované na živnostenskom úrade, mu však vtedy vždy rada ukázala cestu do inej krčmy.

Ale, ako to bolo na tom výstupe. Unavený a mierne dezorientovaný svetovými stranami, pretože pôvodne neplánoval výstup na svoj kopec z českej strany, sa pretĺkal obcami, mestami, pastvinami, lesmi až pod onen kopec, pretože nevidel, či skôr nenašiel turistické značenie. Pohľad na kopec odspodu ho mierne vyľakal svojou výškou. Bača, u ktorého sa zastavil na salaši, ktorý je tiež registrovaný na živnostenskom úrade, mu poradil, aby tam nešiel, že bufet na vrchole už nefunguje a čo by tam tak mohol robiť,...

„...keď nietô si tam aňi kďe vypiť. A pozri si to radšej na interňeťe... na   f e j s b u k u ú ú...“ 

odprevádzal ho bačov mohutný reklamný hlas dolinou, spolu s anglickými titulkami pre zahraničných turistov, keď sa napasaný z bačovej klobásy obohatenej o éčka zo supermarketu, hen - tam v ďalekej doline a značkového syra od značených, značkových oviec, hen - tam na značkovom zaéčkovanom grúni, náhlil na vysnívanú horu.

Ale to už náš hrdina nevnímal. Obarený vôňou lúk, lesov, na ktoré nebol vôbec zvyknutý, pretože zase až tak veľa na tých horách nebol, ako to pôvodne tvrdil na jednom z predchádzajúcich brífingov a tak trocha zmátožený aj bačovou päťdesiatdvojkou, nepriznanou v jednoduchom účtovníctve a pivom neznámeho druhu a pôvodu, taktiež nepriznanom v účtoch, od baču, podnikateľa to registrovaného na živnostenskom úrade, si to mieril priamou cestou k vrcholu sledujúc svoje gé-pé-es. Cestou predbiehal iných nadšencov, ktorí nevedeli, že bufet je zrušený a to tak rýchlo, spoľahnutý na svoju navigáciu, že minul vrchol aj s bývalým bufetom, z ktorého miestni počerní občania nezapísaní v registri občanov chotára či priľahlých obcí, nechali len základy a začal zostupovať na druhej strane kopca. Až stretnutie s nikde neregistrovaným medveďom ho primälo otočiť sa a behať späť. Tentoraz vrchol neprebehol, pretože tam už hlučná skupina turistov hlučne a hlavne neslušne nadávala. Keďže nadávali, pridal sa k nim, čím vzniklo medzi nimi hlboké priateľstvo.

Nič to ale nezmenilo na fakte, že takto spoločne všetci boli smädní. Turisti registrovaní na ministerstve ako záujmová skupina, zacítiac všeobecne známy pach päťdesiatdvojky z huby nášho hrdinu, ho obstali, zaujmúc hrozivý postoj, začali sa ho štuchancami vypytovať na obsah jeho batoha a aj na trasu jeho výstupu, aby tak získali informácie o zdroji občerstvenia a najmä o sortimente návykových látok, účinným to zdrojom napĺňania štátnej kasy.  

„Prišiel som z Čiech“ jachtal pokrčený a schúlený, ale už inak nadávajúci hrdina na zemi pri svojom vyprázdnenom, vyvrátenom, pôvodne značkovom batohu, ukazujúc iluzórnym smerom na sto kilometrov vzdialenú hranicu. Turisti pochopili českú pohostinnosť, aj pôvod zápachu a kopnúc ho do sedacej časti, mu dali pokoj, pretože v bagli našli zbytok klobásy a plnú pivovú fľašu so žltkastým obsahom. 

„Fuj ščanky“ poznamenali viacerí, ale pili tú svetložltú tekutinu ďalej, keďže smäd je smäd, podávajúc si ju kolegiálne dokola.

Náš hrdina sa zo zeme priblbo usmieval. Sľúbil totiž bačovi, že cestou dole odnesie do mestskej nemocnice jeho moč k obvodnému na rozbor.