S Lacom, ktorého som ešte nepredstavil, pretože to je iný Laco,
nie Laco – Dušan, po ktorom sme pomenovali kus svahu na Jahodnej, sme dlhšie
plánovali vybrať sa na ten náš najvyšší kopec u nás. Rozmýšľal som
o nejakej pohodovej ceste, aby to bolo krajinne zaujímavé, nie príliš lezecky
ťažkej a zase nie o tradičnej vodcovskej a niečo, čo som ešte
neliezol. Pokiaľ sme sa definitívne dohodli na termíne, vymyslel som plán
a na pivných stretnutiach ho poučoval o princípoch lezenia, poukazoval
nejaký matroš, čo je to železo, čo vláčime na vysokohorské túry. Laco totiž videl
lano akurát tak v telke. Školenie a bolo ich viac, bolo úplne v teoretickej rovine. Tuším som mu
dal siahnuť na sedačku, karabínky, skoby, nejaké hexíky, slučky a to bolo
asi tak všetko. Poučovanie o výstroji som považoval za nosenie dreva do
lesa a tak som odporúčal, aké veci vziať na skalu, do dažďa, na noc
a podobne. Skrátka plánoval som bivak v doline a v stene,
respektíve na hrebeni, na Dromedárovi či niekde v oblasti vrcholových
partií Gerlachu a jeho veží. Lebo cestovanie a prístup, výstup, zostup, návrat niečo trvá a lámať časové rekordy
v tejto zostave a neznámom teréne asi nebudeme.
Stretnutie na vlakovej stanici bolo bežnou konverzáciou, o tom,
čo všetko sme mali zobrať a čo sme naozaj zobrali. Laco sa pochválil kúpou
nejakého spacáku.
„No uvidíme“ zhodnotil som zrealizovanú
kúpu v akciovom predaji istého supermarketu, kde cena dávala tušiť, o čo
ide.
Ďalší čas sme trávili vo vlaku, tatranskej električke a výšľapom
na Batizovské pleso od Vyšných Hágov, preverujúc našu odolnosť v letnej
podvečernej horúčave. Vidina niekoľko hektárového plesa plného chladnej vody,
bola silne motivujúca. Podvečer tesne pred zotmením nás upozorňoval na potrebu
zloženia našich nákladov a nájsť si bivak, miesto, kde si pohovieme.
V pohodičke sviežej trávy pri plese, blízko vody. Môj typ na rovinke pekne
vystlatej trávou sa Lacovi nejako nepozdával. Mne hej. Ale čo, klient je
klient. Laco vybral nejakú naklonenú časť trávy medzi kosoškou v blízkosti
potoka z plesa. Mňa predstava nočného šmýkania sa v spádnici po rosou
pokropenej tráve ma vôbec nenadchýňala. Ale privolil som nech to teda tak je.
Laco vytiahol niečo, čo malo byť spacákom. Už len predstava, že bol kúpený
napochytro v nejakom obchodnom reťazci, mi naznačovala, že tento a nielen
tento bivak, bude problém. To čo vypadlo z Lacovho bagla mohlo byť hocičo,
no spacák nie. Spadlo to do trávy a nadobudlo tvar ako koberec, karimatka,
skrátka vôbec to oproti zbalenému stavu nezmenilo tvar, čo sa týka hrúbky.
Žiadne napučanie. Ani žiadne nasledovné šuchorenie mu nepomohlo. Hneď som
zhodnotil naše šance.
„Vydržím
aj bez spacáku“ snažil som sa Lacovi pomôcť, dúfajúc, že ho takto
zachránim, vidiac, že má zo sebou len flanelku a tenkú prešívanú bundu. Laco
sa nedal a trval na svojom. Augustová noc bola v podstate veľmi
príjemná, takže som sa vo svojom páperaku potil a vetral som ako sa len dalo.
Zaspávali sme vedľa seba, čo sa v priebehu noci výrazne zmenilo. Vďaka
konfigurácií terénu sme sa ráno zobudilo od seba vzdialení asi 10 metrov. Laco
sa nevyspal a bolo mu zima.
Raňajky, balenie, výšľap od plesa na magistrálu. Našli sme prienik
kosoškou a šinuli sa širokým chrbtom do hornej časti kotla, odkiaľ sú pohľady
do oblín kotla. Vľavo vidím vežičkový Dromedárov chrbát, čo má asi 4 Urbanove
veže. Nedajú sa rozpoznať, ktorá je
ktorá. Zdalo sa mi logické cestu narovnať, čím sa vyhnem nejakým vežičkám na
začiatku hrebeňa. Naviazali sme sa a pustili sa do prekonávania rebierok, na
strane kotla, ktoré napodiv oproti prvotnej predstave akoby pribudli. Išlo
o mixy skaly a tráv, drobnej sute, všetko v traverze hrebeňa.
Tak sme sa pozvoľne blížili ku hrane hrebeňa. Posledná veža z hrebeňa to
z našej pôvodnej strany nepustila. Vľavo pod nami stienka z hrebeňa,
čo bola podľa pôvodných popisov za lezeckú dvojku, pokiaľ to bolo popisované miesto,
no na dvojku to nijako nevyzeralo. Tak sme to jednoducho krátko zlanili do sutinového
žľabu tiahnuceho sa dole na dno Batizovskej doliny, ním kúsok na hrebeň do
štrbiny. Laco to ohodnotil, že sme mohli stúpať ním. Chodecký terén
a trocha vyšľapaný kamzíči chodník nás sprevádzal do vrchnej časti pod
Kotlový štít. Odviazali sme sa. Tam to bolo málo prehľadné a všetky vežičky,
zuby mi pripadali rovnaké a boli všade okolo a aj ich výška vyzerala
podobne, takže sa ťažko rozoznával hrebeň. Zhodnocoval som, kde je Kotlový,
takže som obzeral terén v traverze kotla po Lavínovú lávku, kde pohľad
dole
do Karčmaráku ma uistil o polohe. Takže návrat ku Lacovi, ktorý
už medzi tým stratil dôveru v moje vodcovské schopnosti a potom kúsok do
Štrbiny pod kotlovým štítom, kde povzbudzujem Laca a ukazujem mu dopingový
pohľad na Gerlach a jeho vrcholové partie.
„Tam pôjdeme až zajtra“
zhodnocujem čas.
Hľadám niečo rozumné pre nocľah. Našiel som polojaskyňku,
tak pre jeden a pol chlapa, tesne nad chodníčkom, ktorý je tu vyšliapaný,
pretože sme na klasickej vodcovskej trase z Velickej próby. Vystielam
bivak drobnou suťou a obraciam skalky. Laco miesto ofrfle a chce spať
poniže mňa na chodníku.
Ráno je fajn, akurát Laco sa sťažuje, že je nevyspatý a že mu v
noci teplo nebolo a že pochodoval na zohriatie. Chystáme raňajky
a značnú časť vody zo zásob vlievame do ešúsu. Neviem nájsť oheň, tak konštatujem, že budú
studené. Laco zareagoval po svojom a trištvrte litra vody vychrstol na
zem. Znehybnel som.
„Prečo?“
„Lebo ešús mal na okraji mastný pásik.“
Išlo o zbytok predošlej večernej sáčkovej polievky. Tenučký masný prúžok
pozostatok chudobnej sáčkovej polievky na kraji ešúsu. To nám ten deň pekne
začína! Posilnený čokoládou a čímsi sladkým, slaninou a glgom zo
zbytkov vody z inej fľaše, sme naviazaný začali liezť traverz západnej
steny. Pohoda, hoci ten smäd čo ďaleko predčil naše zásoby, nás kváril
k zemi. Vrchol už mal svojich prvých návštevníkov, liezli niečo iné. Bolo
ho vidieť prakticky stále. Keď nás míňal, horský vodca čo sa pripojil z klasickej
vodcovskej cesty s asi trojčlennou skupinkou, z Laca vyšlo:
„Prosím Vás ideme správne na Gerlach?“
Neviem, čo si vodca aj skupinka v tú chvíľu mysleli,
ale ja som myslel, že skočím dole. Tak som to uhral, že
„Jasné, veď ideme na Rysy, kamarát je taký
srandista“ a musel som to chvíľu predychávať. Nasledovalo ešte pár rebierok,
kde Laco trval na vrcholovom výleze cez padajúci sutinový žľab. Keď sa to
začalo hýbať, zlízal som to od vodcu na vrchole poblíž. Mal pravdu. Nejako sa
Laco cítil bezpečnejšie na sutiach. Konečne vrchol, cieľ. Dokumentovanie,
podané ruky, kúsok suchého jedla a potom dole do Batizovskej, pretože
počasie sa schyľovalo k horšiemu. Ide to, až na ten smäd v rozhorúčenom
žľabe. Žiaden pramienok vody, snehové pole. Nič. Na spodných reťaziach to
zlaňujeme, stretávame trojicu, čo šliape hore. Sú pri sile a tak si Laco
pýta o kúsok vody. Nehanbiac sa pridávam sa aj ja. Len dúfam, že im to
potom nechýbalo. Dosahujeme dno doliny, na čo Laco nabral dych a mastil si
to viditeľným chodníkom ku plesu, nechajúc ma baliť matroš. Smäd sme cestou
narýchlo hasili z cícerkov vody na hangu nad plesom. Pri plese krátky oddych,
zrátanie stavu a potom už len za dažďa na Sliezsky dom, kde dochádzame za tmy
pri jednej baterke. Ubytovanie, posedenie v príjemnej spoločnosti mladej
barmanky, nám umožňuje trocha zabudnúť na útrapy. Ráno bolo smädné a sy-chravé,
takže mažeme dole do Smokovcov a Popradu a Košíc. Celé to zapíjané
nejakým tým pivom. Smäd sa predsa musí dohnať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára