VRCHOLNÝ SMÄD

S Lacom, ktorého som ešte nepredstavil, pretože to je iný Laco, nie Laco – Dušan, po ktorom sme pomenovali kus svahu na Jahodnej, sme dlhšie plánovali vybrať sa na ten náš najvyšší kopec u nás. Rozmýšľal som o nejakej pohodovej ceste, aby to bolo krajinne zaujímavé, nie príliš lezecky ťažkej a zase nie o tradičnej vodcovskej a niečo, čo som ešte neliezol. Pokiaľ sme sa definitívne dohodli na termíne, vymyslel som plán a na pivných stretnutiach ho poučoval o princípoch lezenia, poukazoval nejaký matroš, čo je to železo, čo vláčime na vysokohorské túry. Laco totiž videl lano akurát tak v telke. Školenie a bolo ich viac, bolo  úplne v teoretickej rovine. Tuším som mu dal siahnuť na sedačku, karabínky, skoby, nejaké hexíky, slučky a to bolo asi tak všetko. Poučovanie o výstroji som považoval za nosenie dreva do lesa a tak som odporúčal, aké veci vziať na skalu, do dažďa, na noc a podobne. Skrátka plánoval som bivak v doline a v stene, respektíve na hrebeni, na Dromedárovi či niekde v oblasti vrcholových partií Gerlachu a jeho veží. Lebo cestovanie a prístup, výstup,  zostup, návrat niečo trvá a lámať časové rekordy v tejto zostave a neznámom teréne asi nebudeme.

Stretnutie na vlakovej stanici bolo bežnou konverzáciou, o tom, čo všetko sme mali zobrať a čo sme naozaj zobrali. Laco sa pochválil kúpou nejakého spacáku.

 „No uvidíme“ zhodnotil som zrealizovanú kúpu v akciovom predaji istého supermarketu, kde cena dávala tušiť, o čo ide.

Ďalší čas sme trávili vo vlaku, tatranskej električke a výšľapom na Batizovské pleso od Vyšných Hágov, preverujúc našu odolnosť v letnej podvečernej horúčave. Vidina niekoľko hektárového plesa plného chladnej vody, bola silne motivujúca. Podvečer tesne pred zotmením nás upozorňoval na potrebu zloženia našich nákladov a nájsť si bivak, miesto, kde si pohovieme. V pohodičke sviežej trávy pri plese, blízko vody. Môj typ na rovinke pekne vystlatej trávou sa Lacovi nejako nepozdával. Mne hej. Ale čo, klient je klient. Laco vybral nejakú naklonenú časť trávy medzi kosoškou v blízkosti potoka z plesa. Mňa predstava nočného šmýkania sa v spádnici po rosou pokropenej tráve ma vôbec nenadchýňala. Ale privolil som nech to teda tak je. Laco vytiahol niečo, čo malo byť spacákom. Už len predstava, že bol kúpený napochytro v nejakom obchodnom reťazci, mi naznačovala, že tento a nielen tento bivak, bude problém. To čo vypadlo z Lacovho bagla mohlo byť hocičo, no spacák nie. Spadlo to do trávy a nadobudlo tvar ako koberec, karimatka, skrátka vôbec to oproti zbalenému stavu nezmenilo tvar, čo sa týka hrúbky. Žiadne napučanie. Ani žiadne nasledovné šuchorenie mu nepomohlo. Hneď som zhodnotil naše šance.

„Vydržím aj bez spacáku“ snažil som sa Lacovi pomôcť, dúfajúc, že ho takto zachránim, vidiac, že má zo sebou len flanelku a tenkú prešívanú bundu. Laco sa nedal a trval na svojom. Augustová noc bola v podstate veľmi príjemná, takže som sa vo svojom páperaku potil a vetral som ako sa len dalo. Zaspávali sme vedľa seba, čo sa v priebehu noci výrazne zmenilo. Vďaka konfigurácií terénu sme sa ráno zobudilo od seba vzdialení asi 10 metrov. Laco sa nevyspal a bolo mu zima.

Raňajky, balenie, výšľap od plesa na magistrálu. Našli sme prienik kosoškou a šinuli sa širokým chrbtom do hornej časti kotla, odkiaľ sú pohľady do oblín kotla. Vľavo vidím vežičkový Dromedárov chrbát, čo má asi 4 Urbanove veže. Nedajú sa  rozpoznať, ktorá je ktorá. Zdalo sa mi logické cestu narovnať, čím sa vyhnem nejakým vežičkám na začiatku hrebeňa. Naviazali sme sa a pustili sa do prekonávania rebierok, na strane kotla, ktoré napodiv oproti prvotnej predstave akoby pribudli. Išlo o mixy skaly a tráv, drobnej sute, všetko v traverze hrebeňa. Tak sme sa pozvoľne blížili ku hrane hrebeňa. Posledná veža z hrebeňa to z našej pôvodnej strany nepustila. Vľavo pod nami stienka z hrebeňa, čo bola podľa pôvodných popisov za lezeckú dvojku, pokiaľ to bolo popisované miesto, no na dvojku to nijako nevyzeralo. Tak sme to jednoducho krátko zlanili do sutinového žľabu tiahnuceho sa dole na dno Batizovskej doliny, ním kúsok na hrebeň do štrbiny. Laco to ohodnotil, že sme mohli stúpať ním. Chodecký terén a trocha vyšľapaný kamzíči chodník nás sprevádzal do vrchnej časti pod Kotlový štít. Odviazali sme sa. Tam to bolo málo prehľadné a všetky vežičky, zuby mi pripadali rovnaké a boli všade okolo a aj ich výška vyzerala podobne, takže sa ťažko rozoznával hrebeň. Zhodnocoval som, kde je Kotlový, takže som obzeral terén v traverze kotla po Lavínovú lávku, kde pohľad dole do Karčmaráku ma uistil o polohe. Takže návrat ku Lacovi, ktorý už medzi tým stratil dôveru v moje vodcovské schopnosti a potom kúsok do Štrbiny pod kotlovým štítom, kde povzbudzujem Laca a ukazujem mu dopingový pohľad na Gerlach a jeho vrcholové partie.

„Tam pôjdeme až zajtra“ zhodnocujem čas.

Hľadám niečo rozumné pre nocľah. Našiel som polojaskyňku, tak pre jeden a pol chlapa, tesne nad chodníčkom, ktorý je tu vyšliapaný, pretože sme na klasickej vodcovskej trase z Velickej próby. Vystielam bivak drobnou suťou a obraciam skalky. Laco miesto ofrfle a chce spať poniže mňa na chodníku.

Ráno je fajn, akurát Laco sa sťažuje, že je nevyspatý a že mu v noci teplo nebolo a že pochodoval na zohriatie. Chystáme raňajky a značnú časť vody zo zásob vlievame do ešúsu.  Neviem nájsť oheň, tak konštatujem, že budú studené. Laco zareagoval po svojom a trištvrte litra vody vychrstol na zem. Znehybnel som.

„Prečo?“

„Lebo ešús mal na okraji mastný pásik.“

Išlo o zbytok predošlej večernej sáčkovej polievky. Tenučký masný prúžok pozostatok chudobnej sáčkovej polievky na kraji ešúsu. To nám ten deň pekne začína! Posilnený čokoládou a čímsi sladkým, slaninou a glgom zo zbytkov vody z inej fľaše, sme naviazaný začali liezť traverz západnej steny. Pohoda, hoci ten smäd čo ďaleko predčil naše zásoby, nás kváril k zemi. Vrchol už mal svojich prvých návštevníkov, liezli niečo iné. Bolo ho vidieť prakticky stále. Keď nás míňal, horský vodca čo sa pripojil z klasickej vodcovskej cesty s asi trojčlennou skupinkou, z Laca vyšlo:

„Prosím Vás ideme správne na Gerlach?“

Neviem, čo si vodca aj skupinka v tú chvíľu mysleli, ale ja som myslel, že skočím dole. Tak som to uhral, že

„Jasné, veď ideme na Rysy, kamarát je taký srandista“ a musel som to chvíľu predychávať. Nasledovalo ešte pár rebierok, kde Laco trval na vrcholovom výleze cez padajúci sutinový žľab. Keď sa to začalo hýbať, zlízal som to od vodcu na vrchole poblíž. Mal pravdu. Nejako sa Laco cítil bezpečnejšie na sutiach. Konečne vrchol, cieľ. Dokumentovanie, podané ruky, kúsok suchého jedla a potom dole do Batizovskej, pretože počasie sa schyľovalo k horšiemu. Ide to, až na ten smäd v rozhorúčenom žľabe. Žiaden pramienok vody, snehové pole. Nič. Na spodných reťaziach to zlaňujeme, stretávame trojicu, čo šliape hore. Sú pri sile a tak si Laco pýta o kúsok vody. Nehanbiac sa pridávam sa aj ja. Len dúfam, že im to potom nechýbalo. Dosahujeme dno doliny, na čo Laco nabral dych a mastil si to viditeľným chodníkom ku plesu, nechajúc ma baliť matroš. Smäd sme cestou narýchlo hasili z cícerkov vody na hangu nad plesom. Pri plese krátky oddych, zrátanie stavu a potom už len za dažďa na Sliezsky dom, kde dochádzame za tmy pri jednej baterke. Ubytovanie, posedenie v príjemnej spoločnosti mladej barmanky, nám umožňuje trocha zabudnúť na útrapy. Ráno bolo smädné a sy-chravé, takže mažeme dole do Smokovcov a Popradu a Košíc. Celé to zapíjané nejakým tým pivom. Smäd sa predsa musí dohnať.