To už bol čas návratu, pretože tma rýchlo pribúdala, tak že sa nám z toho stal lunochod. Užívali sme si ticho prírody, šerosvit temného lesa. Išli sme bez svetla čeloviek, len sem tam sme si blikli na trasu. Navigovali nás kontúry obrysov bieleho chodníka, čierneho lesa. Nádhera. Laco si prisvecoval, bol za nami, asi preto, lebo lepšie videl pod nohy. Príchod na vrchol osvetlenej zjazdovky, na Jahodnej bol príležitosťou k doplneniu energie. Majúc vzácnu, tekutú energetickú bombu a pohárik k šťastiu tela a duše, sme začali s obradom, čakajúc na Laca, čo blikal ešte opodiaľ na hrebeni. Takže keď prišiel bližšie na dosah, núkali sme ho kalíštekom vzácneho moku, čo predtým ovlažil naše vyprahnuté hrdlá. Laco prechádzajúc okolo nás a schádzajúc dole zjazdovkou na nás prekvapených stačil vyblafnúť: „Chlapci nemôžem zastať, musím ďalej“ a zmizol za hrbom svahu. Ako nám neskôr vysvetľoval, mal problém s nohami a volil variant bez zastávky, než stvrdnutie na svahu.
Prekvapení sme ešte párkrát otočili kalíštek aj za Laca, čomu sme sa potešili. V tú chvíľu sme ešte nevedeli, že to blízke miesto pomenujeme „Lacova mulda“. Kto nevie je to ľavý okraj zjazdovky na Jahodnej, ktorým sa schádza.
Neskôr sme skúmali, ako sa nami zavedený názov ujme. Pri návšteve Jahodnej, či pri reči, na stretnutí na hrebeni s náhodnými turistami, sme potom dlho nadhadzovali, len tak sťaby náhodou otázku s vážnym výrazom: „Išli ste Jahodná – Lajoška Lacovou muldou?“ „Nie?“ aj sme sa čudovali, že to nik nepozná. Dúfam, že po prečítaní tohto článku už bude každý návštevník týchto končín o niečo viac informovaný.
Vlado Čuchran - horami.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára