Stránky

články, poviedky, postrehy

články, poviedky, postrehy
články, poviedky, postrehy - trochu fejtónu, poviedok

piatok 21. decembra 2012

Lacova mulda

Bol novembrový víkend. Ja, Paľo, Maroš a Laco sme si zvolili vychádzkovú túru na Lajošku, čo je horská chata na hrebeni Rudohoria blízko Košíc. Prechádzajúc srieňou polepenými scenériami neskorého jesenného lesa sa tešíme z okolitej nádhery. Zohriatí teplom chaty a čímsi navyše, si robíme okruh na blízku vyhliadku. Paľo nabral iný kurz, sťa objaviteľ novej trasy, kratšej, ako sa vyjadril pri odchode. Keď sme sa vďaka modernej technike telefonicky kontaktovali niekde v oblasti cieľovej vyhliadky, očakávajúc, že Paľo tam už na nás čaká pri cigaretke, zistili sme, že to Paľovi s tou skratkou akosi nevyšlo. Vracajúc sa späť ku chate v našedlej podvečernej polohmle sme si opäť telefonicky vzájomne s Paľom ujasnili, kde sa všetci nachádzame. Na naše prekvapenie sme sa počuli dvojmo. Po telefóne aj naozaj. Opäť sme boli spolu. Paľo potom líčil, ako bola jeho objaviteľská cesta fakt objavná. Kľukatil sa niekde nad chatou, aby potom s úľavou zistil, že vidí pred sebou akési nepoznané ľudské obydlie. „Fíha tu? Veď na hrebeni je len chata“. Preblyslo mu vtedy hlavou. A ono to bola Lajoška, tak trocha z iného uhla, z nezvyčajného zahmleného podvečerného pohľadu. Takže pre pokročilý čas už nerobil ďalšie prieskumy a trpezlivo nás vyčkával v blízkosti chaty, kde sme sa stretli.

To už bol čas návratu, pretože tma rýchlo pribúdala, tak že sa nám z toho stal lunochod. Užívali sme si ticho prírody, šerosvit temného lesa. Išli sme bez svetla čeloviek, len sem tam sme si blikli na trasu. Navigovali nás kontúry obrysov bieleho chodníka, čierneho lesa. Nádhera. Laco si prisvecoval, bol za nami, asi preto, lebo lepšie videl pod nohy. Príchod na vrchol osvetlenej zjazdovky, na Jahodnej bol príležitosťou k doplneniu energie. Majúc vzácnu, tekutú energetickú bombu a pohárik k šťastiu tela a duše, sme začali s obradom, čakajúc na Laca, čo blikal ešte opodiaľ na hrebeni. Takže keď prišiel bližšie na dosah, núkali sme ho kalíštekom vzácneho moku, čo predtým ovlažil naše vyprahnuté hrdlá. Laco prechádzajúc okolo nás a schádzajúc dole zjazdovkou na nás prekvapených stačil vyblafnúť: „Chlapci nemôžem zastať, musím ďalej“ a zmizol za hrbom svahu. Ako nám neskôr vysvetľoval, mal problém s nohami a volil variant bez zastávky, než stvrdnutie na svahu.

Prekvapení sme ešte párkrát otočili kalíštek aj za Laca, čomu sme sa potešili. V tú chvíľu sme ešte nevedeli, že to blízke miesto pomenujeme „Lacova mulda“. Kto nevie je to ľavý okraj zjazdovky na Jahodnej, ktorým sa schádza.

Neskôr sme skúmali, ako sa nami zavedený názov ujme. Pri návšteve Jahodnej, či pri reči, na stretnutí na hrebeni s náhodnými turistami, sme potom dlho nadhadzovali, len tak sťaby náhodou otázku s vážnym výrazom: „Išli ste Jahodná – Lajoška Lacovou muldou?“ „Nie?“ aj sme sa čudovali, že to nik nepozná. Dúfam, že po prečítaní tohto článku už bude každý návštevník týchto končín o niečo viac informovaný.    

Vlado Čuchran - horami.sk

 


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára