Vyjdeš na kopec

Vyjdeš na kopec. Lapáš po dychu. V duchu máš dilemu medzi únavou a pocitmi šťastia. Keď pulz nadobudne pokojnú frekvenciu a máš čas a počasie na rozjímanie, rozjímaš. Vidíš dole pechorenie pána ľudstva v rozpore z pohodou a kľudom prírody. Vidíš, cítiť, počuješ. Počuješ v diaľke rachot divokých motorov, hlasito sa dávajúc na vedomie svoju predstavu o prestíži svojho majiteľa. Zhon. Naháňanie sa za ilúziou šťastia.

Ale ty vidíš nádherné sexi krivky malebných pohorí v svadobnom závoji ranného oparu, vidíš drsné chlapské štíty lemujúce obzor. Hrdia sa na obzore a sú výzvou, tak ako je výzvou život a poznanie jeho tajomstiev. Lebo život je výzva. Pre niekoho hovenie si v blahobyte materiálneho šťastia, ale v ochudobnení ducha, pre iného v naplnení hodnôt morálky, empatie, spolupatričnosti bez nároku na spoločenské a materiálne ohodnotenie.
Užívaš si atmosféru okamžiku. Vnímaš to všetkými zmyslami. Ozaj všetkými. Nielen tými, čo sú ohlupované často stupídnymi reklamami. Ak máš to šťastie, že vieš vnímať, máš pred sebou nefalšovaný, neimitovaný nedigitálny vnem. Vidíš, počuješ, ohmatáš, ochutnáš, cítiš. Chceš sa s týmito pocitmi deliť, fotiš, filmuješ. Tešíš sa s kamarátom, ak tam nie si sám, alebo s inými fanúšikmi týchto pocitov, ak ich tam stretneš.

Dilema civilizácie, musíš dole. Máš tam rodinu, ale aj prácu, živobytie, úrady platby. Nevieš tu viac zotrvať. Musíš dole. Nádych, rozhodnutie. Ide sa. Čas pokročil. Máš pred sebou štreku dole, ale čo je horšie, dole ťa čaká štreka životná, zarobiť, uživiť, zaplatiť. Už aby si bol aspoň na chvíľu zase na nejakom kopci.