Po koncu šveta

Vždy nám ktosi, čosi sľubuje, predpovedá... a nesplní. Reklamy, včasné platby, či vôbec nejaké, vyššie platy, lepšiu budúcnosť, sociálne istoty. Aj teraz. Mal prísť koniec sveta. A sľubovali to onakvejšie kapacity než tí, čo nám tu takpovediac pravidelne každé štyri roky sľubujú. Čo všetko už nasľubovali! A teraz bola šanca overiť si sľuby a krajne dôveryhodné predpovede. Až z dávnej minulosti. Mali by sme im veriť! Či?

Koniec sveta neprišiel. Pekne ma to vytočilo. Už - už som sa chystal si konca užiť, ako sa patrí a nič. Niektorí si postavili bunkre, odsťahovali sa, vykúpili zásoby v obchodoch, oddávali sa iným radovánkam, aby toho stihli do osudového dňa čo najviac a aby potom v blaženej večnosti mali na čo spomínať. Pokiaľ aj ten onen svet nemal skončiť. Neviem, nepísali o tom v novinách, alebo som čítal samé hlúposti každodenného dňa a nezvýšil mi čas venovať sa serióznym autorom mysliacich na náš posledný deň.

Fakt ma tie sľubotechny štvú. Mali sme prežívať posledné dni na našej Zemi. Malo sa bilancovať, ako sa patrí na účtovnú uzávierku predošlého obdobia. Burzy sa mali prepadať samé do seba, kurzy sa mali zblázniť. Svet, človek tiež. Nič také sa nestalo a bolo mi to čudné, veď mali tu zostať len posolstvá pre iné civilizácie svety, vesmíry. Nič. Žiadne budovanie pamätníkov, betónovanie devédečka o ľudstve a Zemi 100m pod zem aj s najmodernejším prehrávačom, to pre prípad, že by potenciálni návštevníci nemali svoj. Žiadna reklama na koniec sveta, návod na prežitie...

Zvláštne, vždy nás ktosi presviedča, aby sme verili. Vynakladajú na to peniaze, aby sme verili. Takíto veriaci sa propagátorom za to zavďačia tým, že im uveria. Funguje to tak od vtedy, čo vznikli sľuby. Sľuby nevznikli, len tak sami pre seba. Sú tam, kde sú poslucháči. A keď príde k lámaniu chleba, sľuby sa zdekujú.

Som rád, že existujú supermarkety

Áno som. Keby všetci chápali to, že to „pravé orechové“ je v prírode, bola by tam tlačenica. A to ja nerád. Namiesto návštevy zdravej prírody, ľudkovia civilizovaní radi chodia bezcieľne vyprázdňovať svoje peniažteky, teda dôkaz svojej prosperity do superobchodov – teda do supermarketov, aby všetci pochopili vlastne slovenský názov takejto ustanovizne.

Snažím sa propagovať zdravý pobyt v zdravej prírode. Nejako to nefunguje. Žiadne zástupy na vstupných bránach do lesa, žiadne mimoriadnosti. Vlastne som aj rád, že títo ľudkovia neprídu teraz sem na chodník, kde som, neveria mi, len preto, lebo som im natáral, že tu v prírode je „pravé orechové“. Jednak to, že na pravosť už dnes málokto uverí a ešte aj na to kašle. Tomuto druhu „prírodnej reklamy“ akosi nerozumejú. 

A možno by aj tí, veriaci reklame pod nejakou pohnútkou prišli. No a potom by sme sa tu všetci určite ani nezmestili. Všetci by mali plné ruky nákupov, plné vozíky potrebností ale aj zbytočností. Celé rodiny s balíkmi, taškami. A k tomu ešte aj úzky horský chodník. No kto by sa im stále vyhýbal? Lebo mne by sa vo svojom lavínovom správaní určite nevyhli. Určite by ma zašliapli do zeme vedľa chodníka, lebo ako hovorím, určite by im úzky chodník nestačil. Aj by sa patrične vyobliekali do značkových hábov a obuli do niečoho v čom sa chodiť nedá, ale je to moderné. A určite by za rohom stála vyblýskaná limuzína. Aby hľadali „pravé orechové“.

Alebo možno by ich sem dotiahla nová reklama, hlásajúca, že cena vzduchu je teraz v akcii a aj voda je teraz v prírode výnimočne zdravá a potrvá to len dva týždne a že sa tu dejú veci, aké ešte digitálne oko nevidelo. Neskúšal som. Ani nebudem pokúšať, čo keby uverili a nevideli by tu žiaden obchod? To by sa mohli aj poriadne naštvať. A byť ja nablízku. Ujujúúúj...

Aj sa stalo, že dieťa idúce na turistický školský výlet, si ho poplietlo s „výletom“ do supermarketu a pýtalo sa, či je na kopci nejaký supermarket. Lebo cesty do supermarketov sa stali nahrážkou za víkendový výlet.   

Som rád, že existujú supermarkety, lebo sa zmestím na kľukatý horský chodník, nestojím v rade, nepočúvam reči o akciách, nezakopávam o reklamy a že tu stretávam ľudí, ktorí uverili skutočne „pravému orechovému“ aj bez mojej reklamy.

Rohožka

Väčšinou kus odrezaného koberca. Najčastejšie už takého čo doslúžil a zachoval sa časti aké – také, schopné ešte reprezentácie pred dverami. Lebo tam je jej miesto. Leží tam už teraz ufúľaná, zodratá, každý si o ňu otiera topánky, špinavé, zaprášené. Tam pred dverami prežíva svoj svet. Ako rada by bola kobercom, čo po ňom chodia vznešené čisté topánky, papuče, nohy, ale aj ruky, nerátajúc tým batoľatá. Ako by bola rada keby ju čistili, vysávali, hýčkali česaním. Odvďačila by sa svojim pánom svojou útulnosťou. A možno by bola aj v médiách s celebritami. V reklamách, v hotely, vyhriatej obývačke. Všetci by si chválili jej hebký, mäkký povrch, čistý vzhľad. Veď taký musí byť koberec. Teplý, čistý, hebký, pekný.

Ale... je len kusom. Nič neznamená. Je len na čistenie, nie na krásu. Na odkopnutie po jej ošúchaní.

Obaja majú spoločné všetko. Akurát osud im nadelil rozličnú rolu. Ako u ľudí.

Vlado Čuchran - horami.sk

Marťania u nás

Niekedy si myslím, že na našu krásnu planétu prileteli Marťania. Buď netrafili domov, alebo uverili nejakej nahlúplej marťanskej reklame o raji na niekde blízko Marsu. A prileteli nie práve tí najmúdrejší, najlepší. Výzorom sa od nás nejako zvlášť nelíšia. Sú ale viac zachmúrení mrzutí a zlí, než sme boli bývali my, pokiaľ tu neboli. Ani sme si nevšimli kedy došli, prileteli či spadli z neba, či rovno vyfárali z pekla. Znepríjemňujú nám pozemšťanom bytie. Majú vlastné spolky, sú poverení úradne nás riadiť, najradšej by sme boli, keby neboli. Alebo aj boli a zostali si na Marse či v jeho blízkom okolí. Už sú všade a prejavujú sa všade. Ako hovorím, majú mrzutý výzor, sú nadutí, nadpozemsky arogantní, odvrkávajúci, unudení, svetácki, majetnícki, nevšímaví pokiaľ sa to netýka priamo nich. Myslia si, že majú nadvládu nad nami pozemšťanmi. Myslieť si môžu. Ak ešte racionálne myslia. Počúvajú, kde sa dá zobrať, počúvajú, teda berú. Sú tam kde sa rozdáva, chýbajú, kde treba činy.

Marťania sa majú. Vôbec nie sú zelení. Práve naopak, hýria farbami väčšinou takými, čo práve frčia. 

Bude teda treba letieť na Mars a vrátiť týmto prisťahovalcom ich domov. Aby tu zostali vskutku ľudia.

Vlado Čuchran - horami.sk

Možno raz

bude človek pozerať na svet len cez digitálnu obrazovku svojho počítača, smartfónu, tabletu či čohosi podobného. Počasie spozná podľa došlej správy, deti skontroluje cez kameru a dá im digitálnu dobrú noc. Možno nezacíti vôňu lúčnych kvetov, ale si kúpi výkrik chemického priemyslu v spreji, možno ho šokuje mucha vo svojom nepriedušnom obydlí a cestou digitálne ovládaným autom neuvidí srnku, ale jej digitálny obraz na kraji lesa, lebo sa tu už nenašlo miesto vedľa veľkého „teba“ čo jej zobral všetko. Možno sa ľudia zabudnú rozprávať, stretávať a udržia si rod len cez digitálny obchod z genetickým materiálom, vyloženým ako vo výkladnej skrini. Možno zmizne láska, možno sa zabudne žiť...


...A možno zostanú ľudia, žijúci si šťastne paralelne s tým veľkým svetovládnym Big homo sampiens a ktorým hovoríme neprávom, „primitívni“. Oni pochopili princípy prírody, žijú s ňou v symbióze spolupráci a matka Zem ich má rada. A sú to oni, čo dajú deťom nefalšovaný rodičovský bozk na dobrú noc, čo im pri večernej oblohe spievajú uspávanku svojich prarodičov. Sú to oni čo rozdávajú múdrosť ďalším generáciám, pohladia pohľadom svoju krajinu okolo seba kde žijú, tešia sa smútia, umierajú.


... A možno aj ty patríš k tým, čo sa tešíš rozkvitnutej lúke, čo privoniaš rozkvitnutému kvetu, budúcemu plodu, odoženieš otravnú muchu, potešíš sa pohľadom na usilovnú včeličku, čo pracuje, aby ti dala sladký med, pohladíš pohľadom srnča v diaľke pridájaného jeho matkou, pozrieš do očí zvedavého zaja, započúvaš sa do švitorenia vtáčaťa, čo sa teší na svoju rodinku.

... A možno raz nebude človek. Nebude krása, zloba, nič. Nik nebude odháňať otravné muchy. Lebo bol tu človek. Bol. A možno zostane len kvitnúca lúka, milá srnčia rodinka, spev vtáčaťa, zvedavý pohľad zajačika. A Zemi vôbec nebude chýbaťčlovek.

   
Vlado Čuchran - horami.sk               

Vnímaš, že ideš Zemou

Vnímaš všetko čo ti matka Zem ponúka. Máš dar od toho hore, že vnímaš. Možno ty si z mála tých, čo ti tá schopnosť ako tak ostala. Nevnímaš síce, že tá a tá akože „celebrita“ má iný účes, frajera, nové prsia. Rozum jej zostal však ten istý. Polovičný. Nedostala dar od toho hore. Nemôže za to. Asi je to tak zariadené, niekto má rozum, niekto prerobené prsia. Ale chcem poznávať a stretávať ľudí, čo majú rozum a nie zmätok v polo naplnenej lebke.

Lebo ideš Zemou a vnímaš. Zrazu kompozícia čo nevymyslíš. Jednoducho stvoriteľ, príroda. Čumíš nad tým čo všetko môže existovať. Bez digitálu. Nádherná súhra chvíle, farieb, času, svetla, náhod a šance byť pri tom. Niečo čo vníma tvoje oko. Okamih chvíle, chvíľa, okamih, čo sa možno už nezopakuje. Mal si to šťastie, že ti bolo dovolené byť pri tom. A zachytil si to, podal ďalej, pre tých čo tú šancu nemali, ale radi by to precítili. S tebou, ale aj s inými. Cítiš odozvu, od ľudí podobného cítenia. Na oplátku ti ponúknu ďalšie dary prírody. Sú síce na fotke, ale vtiahnu ťa do deja, čo ti nebolo dožičené byť pri tom. Lebo to nejde. Technika ti pomôže prekonávať vzdialenosti, spoznávať čo by si ináč nikdy neuvidel, nepočul.       

Vidíš, vnímaš aj niečo, čo by malo trápiť mnohých a dobre platených. Netrápi. Nás sa to ale bolestne dotýka, trápi nás to bytostne. Dobre nami platených, ale príliš nezaujíma svet hlboko pod nimi. Asi ako my ľudia nič nevieme o živote usilovných pracovitých mravcov, či včeličiek. Akurát vieme, že sú. Dobre plateným to tiež stačí. Nech len tí dole usilovne pracujú a keď sa im zbúra to ich mravenisko, či úľ veľmi to tých dobre platených nezaujíma. Až vtedy, keď zrazu ten med nie je.     

Vnímanie je možno dar od Boha, možno púha vypestovaná chápavosť, schopnosť empatie. Vidieť je dar. Vedieť vidieť, je dar ešte väčší.

Denne sme svedkami mnohých javov. Denne obchádzame problémy, čo nechceme vidieť.

Chcime vidieť, chápať, pomáhať. Pokiaľ sa dá a nie je neskoro.            

Vlado Čuchran - horami.sk

Koňec šveta

Keď si predstavím, že o chvíľu tu máme koniec sveta, napadá ma vyhodňarské slovo „šveto“ čo znamená sviatok. Takže koniec sviatkov znamená „koňec šveta“. Aj to tak nejako vychádza, ale starí Mayovia sa o pár dní sekli, „bo ešči neznaľi vyhodňaroch co sebe robia srandu“. Mayovia vtedy mysleli a mysleli a začali písať dni a týždne a mesiace a roky. A bol tam medzi nimi aj vyhodňar, murár, čo tam zarábal. Písal, či vlastne osekával, tesal, sekal do kamenných dosiek, písal kalendár a sním aj akúsi predpoveď do budúcna. Lebo kalendár je vlastne predpoveď. Bez neho by sme ani nevedeli, že napríklad o desať dní bude piatok a že bude pätnásteho. Na kalendári sa dohodli všetci, nie však na jeho forme, lebo už vtedy sa ľudia hádali, čo je vlastne jedno. A začali pripisovať zoskupeniam čísel akýsi význam. My žujúci v desiatkovej sústave rátame podľa počtu prstov na rukách. A keby sme mali po štyri rátali by sme do osem a potom znova od jednej. Zaujímavosťou by bolo akou sústavou si meria čas naša Zem, ktorej sa koniec sveta týka najviac. Jej je úplne jedno koľko máme prstov. 

Ale vráťme sa ku kalendáru a predpovedi o konci sveta, ako to tam v ten osudný čas v Mayskej ríši vyzeralo. Nezachovalo sa toho veľa. Nepoznáme ani meno nášho rodáka, autora predpovede. A vlastne to ani predpoveď nebola. Dlabal ho náš pracovitý rodák do kameňa a jednoducho sa mu zlomilo dláto, či sa mu minul materiál na doštičky, alebo sa dostal do platobnej neschopnosti, možno si odbehol v tej horúčave na pivo a zahustil to poldecákom a už sa nevrátil do práce, skrátka zapríčinil paniku budúceho sveta. Podaril sa mu marketingový ťah, čo by sme to tak mali nazvať, ktorý oblbol celú Zem. Dokonale. Zarobil na tom priemysel filmu, novinári, spisovatelia, televízie. Lebo tak tento svet funguje. Serióznosť sa schovala do peňazí do reklám, fikcií. Nahodil som minule túto tému vo výťahu a vznikla z toho úsmevná diskuzia. Na šťastie.       

Stále sme tí istí frajeri

Ani sme sa nenazdali a čas nám prepadol pomedzi prsty. Čo si hodnotím, je to že sme zostali, poniektorí, na prelome puberty. Prejavilo sa to nie tak dávno napríklad tvorbou gaštanových figuriek. Čo všetko sme vytvorili: stonožku, mačku, býka. Hrali sme sa ako deti. Veď sme sa z toho obdobia príliš nevzdialili. Stále sa radi pohráme. S niečím čo nás vracia do mladosti, čo už mnohí nepoznajú. Žiaľ. Aj toť predtým sme si zahrali vo štvorici iluzórny faraón, či sedmu. Bez kariet. To bolo rečí, kibicovania nazerania do kariet. A stačili nám podpivníky. Okolie nás určite považovalo za bláznov na vychádzke. Budiš. Vrátili sme sa do mladosti. My áno. Alebo sme sa rozdávali s gitarou. Chýbali slová. Nevadí. Tak sme to brumkali. „Brum, brum, brum, brum, potom brem, brem, brem, brem a potom bram, bram, takže sme prešli všetky samohlásky včítane „ô“ „ä“ mäkkého či tvrdého „y“, aj českého „u“ s kroužkem, čo bol najväčší problém. Všetko pre radosť prítomných návštevníkov a ešte aj náhodných poslucháčov.

Stále sme tí istí frajeri, aspoň si to myslím.  

Vlado Čuchran - horami.sk

Je dobré mať pri sebe papier

Myslím tým to, že človek a teda aj ja zabúdam. Ak mám papier nezabudnem. Zapíšem, čo som mal na mysli. Minule som myslel a nemal som papier. To značilo to, že som na tú myšlienku zabudol. Škoda. A predtým som zas papier mal, ale myšlienku nie. Nemal som čo zabudnúť... A inokedy som zas nemyslel na to, na čo som mal myslieť, teda na papier a dopadlo to blbo. Papier som v tej chúlostivej chvíli nemal.

Takže nezabúdam na papier.

Stroj času pracovného

Pohľad na rozťahovacie plechové dvere výťahu vedúceho na pracovisko mi každodenne pri príchode do práce vnútil myšlienku zo sveta sci-fi. Brána do inej dimenzie, kabína stroja času, čo ťa delí medzi dvoma svetmi. Práca a súkromie. Každé ráno prekonávam dilemu vkročenia do iného sveta. Prekonávam zakorenený odpor k nutnosti vykonávania príkazov, pretože mám len mizivé percento osohu z vykonanej práce. Zbytok pripadne na štát, úrady, inštitúcie, bezodné zdravotníctvo, na tých čo nikdy nerobili a ani robiť nebudú. Nie je to môj  svet. Čudný svet, lebo stále viac a viac robím nie na seba, ale na zúfalo vysokú réžiu štátu. Nemám rád takýto svet, ale musím sa s tým zmieriť. Preto sa rád vozím svojím strojom času a unikám do iných dimenzií, rozmerov, ktoré už človek asi ani dnes už nevníma. Svet, Zem, príroda, radosť, človečina. Taká normálna. A tu ja rád.

Vlado Čuchran horami

Sterilita roku dvetisíc x

Všedný deň pána tvorstva začína niekde v klimatizovanom hygienicky čistom prostredí. Posteľ zbavená odvekých mikro spoločníkov, čo sa živia na našom prirodzenom odpade, chemické odpudzovadlá hmyzu, aby sa ani len nepriblížili k pánu tvorstva, raňajky s ovocím chemicky zbavenom od ich odvekých spoločníkov, teda od našich stravovacích konkurentov, mlieko zbavené živín čo je ako sterilný latex, chlieb z farbenej múky, exotická strava dovezená spoza oceánu, voda zo stovky kilometrov vzdialenej umelej priehrady. Vodu pri sebe si totiž zničil. Toalety dezinfikované biologickými zbraňami, syntetická vôňa na báze ropy nahradzujúca kvety v izbe, zubná pasta z chemických prípravkov vylepšujúca chrup po neustálom dávkovaní chémie do tela. Mejkap namiesto prirodzenej tváre ošľahanej zdravím vzduchom, slnkom, vodou. Klimatizované auto, čo ťa dovezie do klimatizovaného sveta biznisu. Po ňom klimatizovaný svet konzumu supermarketov. Nevidíš slnko strom, pasúcu sa kravičku, Zem, vesmír, priestor svojho bytia. Nevidíš už nikoho. Len seba. Vidíš čísla, kreditku, jasáš nad jej obsahom, tešíš sa na továreň, kde na to zarobíš. Nevadí ti, že továreň pred tvojim domom chrlí hnusný odpad a ty máš alergiu, pretože ty si potom kúpiš chemický prípravok, mastičku, ktorú si vyrobil v tej továrni a tá ti pomôže. Svrbiace bodky na tvojej koži, čo vznikli po konzumácií surovej zeleniny, ktorá vyrástla na poli pod tvojou továrňou, zeleninou nasiaknutou vývržkami tej továrne sú utíšené. Robíš na to, aby si vyrobil to, čo si následne kúpiš, aj keď by to vôbec nemuselo byť, ak by nebol ten hnusný odpad, na čom sa podieľaš.

Už nemusíš ísť do prírody, príroda na teba pozerá z veľkej obrazovky. Nemusíš. Posledne si náhodou prešiel kúsok cez akýsi nepoznaný park, lebo si chcel krátiť cestu do autoservisu a ako ti to uškodilo. Vzduch plný voňavých peľov, nasiaknutý vlhkosťou, slnko na teba svietilo a na odhalených častiach tela sa ti akosi vytvorili svetlé pľuzgieriky na tmavšom podklade. Fuj, samý spev, švitorenie poletujúcich vtákov, žiaden zvuk motorov, žiadna dlažba, informačné tabule, žiaden internet. To, aby si sa strachom zbláznil. Ale máš na každom kroku lekáreň tá ti pomôže s tvojím trápením. A máš aj hromadu stále sa rozrastajúcich nemocníc ako pýchu starostlivosti o teba. Lebo o teba sa treba starať. Musíš byť predsa zdravý, aby si mohol pracovať, preto ťa musia liečiť z alergií, kožných chorôb, srdcových, a ... skrátka celého teba, tvojho sterilného života, kde sa ťa všetci snažia pred čímsi chrániť. A zarobiť na tebe. Musíš viac pracovať, aby si na to mal, musíš vytvoriť nové továrne na šťastie, na sterilitu, aby si na to zarobil. Pracuj, lebo najnovšie si musel dokúpiť novú výkonnejšiu hygienickú klimatizáciu do všetkých svojich áut, do domu, do práce, aby si sa ochránil pred tým svinstvom, čo ti prilietava z tej tvojej továrne.

Kráľom sveta sa stala sterilita. Množstvo masírujúcich reklám je o absolútnej čistote, sterilite, superhygiene, Autá sa stali klimatizovanými čistými klietkami na prevoz z klimatizovaného domu na klimatizované pracovisko, aby si potom mohol konzumovať v klimatizovanom supermarkete živín zbavenú stravu. Ak chceš pôvodnú, hľadaj pod „bio“. To čo je prirodzené, sa stalo čímsi naviac, značkou. Ak si chceš oživiť potravinový balast, priplať si za živú mikroflóru, teda pôvodné živiny odstredené v bežnom výrobku. Nie je to zadarmo, platíš dvakrát. Za odstránenie živín a potom za extra živiny. Kupuješ makrobiotiká, mikroflóru, dotuješ sa vitamínmi, teda to, čo robí z jedla jedlo a nie balast, aby si dobehol v mlieku zmiznuté živiny, kupuješ celozrnné tyčinky, pretože chlieb je vyrobený akoby z papiera, priplácaš si za dovezený tovar a pritom ho máš hen tam na záhrade, na poli, pohŕdaš tým, čím sa živili generácie pred tebou, miesto behu po lesnom machu naháňaš kilometre v nejakom filtrovanom fitku. Veríš reklame, čo ťa klame či zavádza. Kúpeš sa v Jadrane, pretože kúpele tam za tým neznámym kopcom sú pod tvoju úroveň, a ani netušíš, že sa tam dá liečiť tvoj zdravotný problém. A tam za tými kopcami je ďalšie miesto, kde by sa rado zahralo tvoje dieťa v rozprávkovom dobrom lese, ktorý sa mu zapáčil na internete. Už ťa s tým dosť dlho otravuje. Musíš mu nájsť pestúnku, tá sa o neho postará. Aké krásne, koľko ľudí sa takto zamestná. Továrne, lekárne, výrobne liekov, nemocnice, k tomu sa vybudujú nové cesty, nové továrne na výrobu ciest a predstáv. Všetci si budú žiť v sterilite a krásne zdravo. Všetci si budú žiť v sterilite ducha.

Vlado Čuchran horami.sk

Všetci sme otrávení

Zatiaľ čo u susedov zúri prohibícia, stúpajú otravy alkoholom, či vlastne metylalkoholom, nejako ľuďom ušlo, že sme otrávení snáď všetci. Nezaslúžil sa o to žiaden metyl, ale viac menej my všetci. Stúpa apatia, bezútešnosť, agresívnosť, nevšímavosť. Klesá empatia, vôľa pomôcť, schopnosť vidieť veci v súvislostiach. Na jednej strane zvaľovanie viny na krízu, množstvo prázdnych rečí, sľubov, mocenské prekáračky, na druhej strane tí, čo sa ich všetko to dianie priamo a bytostne dotýka.

Sme médiami denne otravovaní akýmisi rýchlo kvasenými „celebritami“, čo nezriedka predstavujú vrstvu, čo má svoje miesto niekde inde a nie tam. Nekritický konzument často nedokáže selektovať a dokonca si z nich robí hviezdy, vzory. Mal by vedieť oddeliť kladné od záporného. Tak ako sa delí pri destilácií alkohol a metyl. Lenže, ako to býva práve ten metyl sa kriminálnym spôsobom dostal medzi ľudí. Zabíja. Zabíja tak, ako niektoré stupídne programy v televízií. Možno silné prirovnanie otráv. Žiaľ. Ale otravu duše asi natoľko nevnímame, dávkuje sa postupne a vytvára u niekoho závislosť, odtrhujúca ho od reality. Konkrétne konfliktné postavy sa stávajú vzorom, sú na prvých stranách médií, sú v upútavkách, žnú úspechy. Ich otrava sa vlieva postupne do mysle ľudí a mení ich hodnotový rebríček. Žiaľ tým negatívnym smerom.

Metylalkohol oslepuje. Človek nevidí. Ani mnohí ľudia tejto doby už nevidia. Zaslepený predstavou šťastia servírovanom mu médiami, či štátom, ani netuší, že je zbavovaný zraku, vnemov, rozhodovania. Človek už len zarába a konzumuje. Nieto rozdielu medzi takýmito otravami. Jedna zabíja telo a druhá intelekt.

Vlado Čuchran horami.sk

Cesta na Mont Blanc nabízí nový úkryt pro horolezce

http://www.designmagazin.cz/architektura/28844-cesta-na-mont-blanc-nabizi-novy-ukryt-pro-horolezce.html

Italští architekti ze studia Leap nechali na jedné z nejtěžších horolezeckých cest na nejvyšší evropskou horu Mont Blanc postavit moderní až futuristický přístřešek, který nabídne horolezcům pod pilířem Gervasutti luxusní zázemí pro přečkání nevlídné noci. Obydlí je prefabrikované a stavělo se s pomocí helikoptéry dva dny.
Zdolat nejvyšší evropskou horu Mont Blanc, sahající do výšky 4 810 metrů nad mořem na území Francie, Itálie a Švýcarska, je dopřáno jen těm nejzdatnějším horolezcům. Jednou z nejtěžších cest má být až dvoudenní zdolání Gervasuttiho pilíře, který byl pojmenován po stejnojmenném horolezci, který pilíř v roce 1946 zdolal jako první avšak později zahynul ve sněhové bouři. Pod tímto pilířem vyrostl nový přístřešek, který dopomůže horolezcům k cestě na vrchol.

Nečekejte dlážděnou cestu neboť objekt, který byl nazván New Refuge Gervasutti, byl po částech prefabrikován v Itálii, vyzdvižen helikoptérou a do skalního masivu připevněn speciálním týmem, takže do dveří vedou jen ocelová lana. Přístřešek, jenž je první realizací studia ze série připravovaných úkrytů do nevšedních podmínek, má tvar tubusu připomínajícího kulatými okny ponorku. Dojmu dopomáhá i velké okno v čele nabízející panoramatický výhled do údolí.

Obydlí sestavené z pěti buněk o celkové hmotnosti 2 500 kilogramů nabízí na 30 metrech čtverečních dobře izolované vstupní dveře, spaní až pro 12 osob ve třech patrech na sklopných palandách, kuchyni s vařičem a spižírnou, prostor pro posezení i elektrickou energii získanou z fotovoltaických panelů na střeše. Celkově se náklady vyšplhaly na 250 000 euro, tedy asi 6 300 000 českých korun.

Budúcnosť festivalu horských filmov v Poprade je neistá

Nuž, nie je to dobrá správa. Festival aj vďaka ktorému sa zviditeľnilo mesto Poprad, Vysoké Tatry, ktorými sa, ak samozrejme treba, pýši celé Slovensko, nemá podporu u popradčanov, či len u ich zástupcov. Nepoznám rozpočet ani pohnútky zástupcov mesta, možno o slová turizmus, zdravie, turistika, príroda, hory poznajú len z internetu. Je to zlé znamenie nielen pre širokú verejnosť, pre milovníkov hôr, prírody, zdravia, krásy, že komercia určitého smerovania víťazí vo svojom ťažení proti vyznávačom uvedených hodnôt. 

Poprad je vstupnou bránou do Vysokých Tatier klenotu našej krajiny, ako tento kus nádhernej Zeme niektorí kvetnato ospevujú, ak treba, ako to niekomu vyhovuje, pretože inak sa k nim v globále správame často barbarsky. Je mestom so svojou atmosférou, kultúrou, históriou, krásnymi zakutiami, nádhernou panorámou hôr so svojimi problémami, ale aj ľahostajnosťou, či pretvárkou ("Potemkiáda" na http://turizmus-sk.blogspot.com/). Malo by si vážiť ľudí, ktorý svojim entuziazmom realizujú niečo tak zaujímavé, pútavé ako je tento festival s nádhernou ukážkou hôr a prírody našej Zeme prostredníctvom kamery odvážnych tvorcov. A že sa stalo festivalovým mestom. To sa nestáva v každom meste a každý deň.  

Som z toho sklamaný a budem sa snažiť, aby tieto hodnoty neprepadli na samé dno ľudkého záujmu. V každom prípade ďakujem tvorcom a usporiadateľom za sprostredkovanie nádher našej Zeme.    

http://korzar.sme.sk/c/6172114/buducnost-festivalu-horskych-filmov-v-poprade-je-neista.html

Už tohtoročný rozpočet festivalu s dotáciou od mesta Poprad 9 000 eur bol napätý. Mesto dá na festival na budúci rok už len 5 000 eur.
POPRAD. Budúcnosť Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade je po dnešnom schválení rozpočtu mesta Poprad otázna.
Poslanci schválili pre Nadáciu Horský film, ktorá festival organizuje, na budúci rok dotáciu 5 000 eur. Ešte tohto roku bola dotácia 9 000 eur, v roku 1998 pritom mesto podporovalo festival sumou viac ako 13 000 eur.
„Sme radi, že sme dostali aspoň túto sumu, ale v súčasnosti je situácia veľmi zlá, už tohto roku bol rozpočet festivalu veľmi napätý. Budúcnosť festivalu je veľmi otázna,“ uviedla pre SITA riaditeľka festivalu Mária Hámorová.
Nadácia Horský film je jediná inštitúcia, ktorá dostane od mesta dotáciu na kultúrne podujatia v Poprade v roku 2012.
V situácii, keď festival nebude mať garantované určité peniaze, nemôže sa podľa Hámorovej uchádzať ani o granty a dotácie z iných zdrojov. V súčasnosti zvažuje Mária Hámorová zotrvanie vo funkcii riaditeľky festivalu.
Druhým riešením je zorganizovanie 20. ročníka medzinárodného festivalu horských filmov v krízovom režime, čo znamená radikálne škrty v programe.
Ako príklad uviedla obmedzenie programu, tlačovín, zrušenie lezeckej súťaže, zasadnutia Medzinárodnej aliancie pre horský film, výrazné obmedzenie hostí festivalu.
„Možno požiadam ľudí, či sú ochotní robiť zadarmo. Alebo budeme vysielať filmy v pôvodnom znení?“ zauvažovala Hámorová. Sponzori majú podľa nej až príliš ďaleko do Popradu.
Zatiaľ nechce pripustiť myšlienku, aby sa jubilejný 20. ročník festivalu neuskutočnil, aj keď by sa podľa nej tomu niektorí možno potešili.
„Je jednoduché vypadnúť zo štruktúr, ale dostať sa tam späť by bolo výrazne ťažšie,“ uviedla Hámorová.
Medzinárodný festival horských filmov v Poprade je členom Medzinárodnej aliancie pre horský film, ktorá združuje najvýznamnejšie festivaly horských filmov na svete.

Je ešte len ráno...

Ideš do práce. Nepôjdeš pol hodiny autom s nemožnosťou zaparkovania v meste, nepôjdeš hromadnou dopravou ani bicyklom – tiež ho nezaparkuješ. Ideš pol hodiny pešo. Pol hodiny pre tvoje zdravie. Máš vybratú trasu stromovými alejami, obdivuješ strom v kvete, divý mak, spev vtákov, obdivuješ kvety v upravených záhradách, pohladíš pohľadom strážcov domov a kamarátsky sa s nimi zvítaš. Rozmýšľaš nad divočinou sveta, nadávaš lebo nevieš prejsť cez frekventovanú ulicu, keďže zebry sú ďaleko. Všetko nastavené tak, aby prešli konvoje áut, nie však pešiak. 15 metrov. Bezmocne čakáš. Už tu nie si vítaný. Územie ovládané motormi. Šoféri s mobilmi na ušiach. Zbytok ohľaduplnosti zanechaný niekde ďaleko pred pubertou v nevinnom detstve. Víťazní borci na zrúdach s kolesami. Hodnotíš autá a ich majiteľov. Rovnováha. Rozmýšľaš o tom o čom asi rozmýšľajú oni. Viac zarobiť, užiť si, uchmatnúť viac sústa v čase svojho bytia. Byznis, supermarkety, zábava, povrchnosť, pozlátko, snobizmus. A na konci snaženia rodina. Žiaľ na konci... Rozvody, agresivita, chémia, umelina, umelý život, ilúzia spokojnosti, exotické dovolenky, sebeckosť. Úmrtia na cestách aj pre nevinných, drogy, alkohol, chamtivosť, zloba, naivita tých dobrých. Svet vrútený do víru svojho konca. Niet cesty späť. Škody napáchané homo sapiens na účtenke vystavenej Matkou Zem. Nemá to kto zaplatiť.
Prídeš do práce s čistou hlavou nabitou pozitívnou energiou. Počúvaš nadávky šoférov o situácii na cestách, počúvaš výhovorky na hromadnú dopravu. Všetci majú náladu pod psa.
Je ešte len ráno... A hľa aký rozdiel.
Vlado Čuchran - www.horami.sk

Pri výstupe na Mont Blanc zahynul slovenský horolezec

15. 08. 2011 06:00 - Slovenský horolezec prišiel o život pri výstupe na najvyšší vrch západnej Európy Mont Blanc (4 807 metrov).

Slovenského horolezca zachraňoval vrtuľník, pomôcť mu sa už však nepodarilo.

Autor: Ján Korenek

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

K tragédii došlo ešte vo štvrtok minulého týždňa v časti Grand Couloir, ktorá je zložitá vďaka padajúcim kameňom. Jeden z nich zasiahol aj člena slovenskej expedície, ktorý spadol do rokliny hlbokej asi 70 metrov. Aj napriek rýchlemu zásahu záchranárov sa mu pomôcť nepodarilo.
Záchrannú akciu zachytil čitateľ Nového Času.Autor: Ján Korenek

Smrť slovenského horolezca na Mont Blanc: Takto nebezpečná je časť Grand Couloir

Zdroj: youtube, Tivi.sk

http://tivi.azet.sk/video/984348/smrt-slovenskeho-horolezca-na-mont-blanc-takto-nebezpecna-je-cast-grand-couloir.html

Tento clanok je skvely, precitaj si ho! http://tivi.azet.sk/video/984348/smrt-slovenskeho-horolezca-na-mont-blanc-takto-nebezpecna-je-cast-grand-couloir.html Najaktualnejsie spravodajstvo a pikosky zo soubiznisu na www.cas.sk Najlepsie citatelske fotky a videa na www.vas.cas.sk Najstylovejsi slovensky zensky webmagazin na www.lesk.sk Najzaujimavejsie informacie len pre muzov na www.adam.sk Najputavejsie rozhovory, pribehy a reportaze na www.zivot.sk

Na tragédiu upozornil čitateľ Nového Času, ktorý záchrannú akciu zachytil svojím fotoaparátom. V tom čase pod Grand Couloir boli dve slovenské expedície. „Je to problematická časť, keďže tu často padajú kamene. Musí sa tam čakať,“ povedal pre Nový Čas člen jednej slovenskej expedície. Jeden z letiacich kameňov trafil slovenského horolezca, ktorý spadol do rokliny asi 70 metrov. Na miesto už o desať minút prišli záchranári aj s vrtuľníkom, aj napriek ich snahe sa však Slováka zachrániť nepodarilo. „Rozprával som sa s členmi druhej slovenskej expedície. Potvrdili, že to bol ich horský vodca. Hory sú nevyspytateľné a prinášajú aj takéto problémy,“ dodal čitateľ Nového Času.
Slovenského horolezca zachraňoval vrtuľník, pomôcť mu sa už však nepodarilo.Autor: Ján Korenek
V čase tragédie bola na mieste aj francúzska horolezkyňa, ktorá počítala počet padajúcich kameňov. K zraneniam tu totiž dochádza pomerne často a horolezci tvrdia, že by sa tam mal postaviť tunel. Grand Couloir je úzky žľab na Mont Blancu, ktorý je najvyšším vrcholom Alp a západnej Európy.
Grand Couloir je úzky žľab na Mont Blancu, kde často padajú kamene a musí sa tam čakať.Autor: Ján Korenek

Až raz nebude nič...

Až raz nebude nič a za človekom zostane len smrad v pustatine... Článok o tvorovi, čo ničí okrem všetkého ostatného aj sám seba....
http://aktualne.centrum.cz/domaci/spolecnost/clanek.phtml?id=682266

http://aktualne.centrum.cz/domaci/zivot-v-cesku/fotogalerie/2009/11/13/kazdy-den-v-prirode-vybetonujeme-plochu-jako-dva-v/?cid=682266